Denník N

V Bratislave zahrá Štyri ročné obdobia – od Maxa Richtera

Mari Samuelsen s Maxom Richterom pri uvedení projektu Vivaldi Recomposed na festivale v Montreux.
Mari Samuelsen s Maxom Richterom pri uvedení projektu Vivaldi Recomposed na festivale v Montreux.

V piatok v rámci festivalu Viva musica! zaznie skladba Recomposed. Jej autor sa pohral s najznámejším dielom Vivaldiho a a rovnomenný album bol udalosťou roka 2012. Teraz zaznie naživo na Slovensku.

Tie melódie okamžite spoznáte, no zároveň niečo nesedí. Pôvodné noty sú trochu poprehadzované, občas pod sláčikmi a čembalom zaznie elektronika, ktorá prepája aj niektoré úseky. Nie gýčovo, muzikálne, delikátne a vkusne. S citom k takmer tristoročnému originálu a zároveň s vedomím, že už je 21. storočie. „Bude to rokenrol, ale aj meditácia,“ sľubuje o svojom koncerte nórska huslistka MARI SAMUELSEN.

V úvode rozhovoru nás prekvapila tým, že u nás nie je prvýkrát. „Na Slovensku som už koncertovala. Bolo to už veľmi dávno, pamätám si, že to bolo vo filharmónii. Vzniklo to narýchlo, na pozvanie švajčiarskej nadácie, niečo v súvislosti s Európskou úniou. Na tento koncert sa veľmi teším, celý festival vyzerá veľmi dobre, má veľmi pestrý program. Tak sa mi to páči.“

 

Tešíte sa na koncert pre neklasické publikum?

Teším a nielen na Vivaldiho. Prvá polovica bude škandinávska noc s nádychom minimalizmu a meditácie, súčasní škandinávski autori plus Fratres od Arvo Pärta, v duchu môjho albumu Nordic Noir, ktorý vyjde o pár týždňov na značke Deutsche Grammophon. A po pauze príde rekomponovaný Vivaldi. Podľa mňa to veľmi dobre sedí dokopy. Bude to dosť dlhý, ale verím, že pestrý a zaujímavý koncert.

Čo to znamená rekomponovaný Vivaldi?

Rokenrolovejší (smiech). Prvá polovica večera bude s menšou zostavou hudobníkov a Vivaldi s celým orchestrom. Okrem hudby budú diváci vidieť aj špeciálny svetelný dizajn, o ktorý sa postará Filip Geist. Teším sa, ako to naživo vyznie v tržnici, o ktorej mi hovorili, že je to cool miesto. Rada takto pracujem, jeden z dôvodov prečo robiť hudbu, nielen klasickú, ale hudbu ako takú, je skombinovať čo najviac rôznych vecí. Ako klasicky vzdelaná huslistka som sa učila hrať Paganiniho, Beethovena, Čajkovského a celý tradičný repertoár, kde je hlavné prísť na pódium a urobiť to nejakým spôsobom unikátne. Nacvičiť a predviesť to po svojom. Ale ja viac oceňujem, keď môžem priniesť obecenstvu zážitok. V dnešnom svete a pri toľkých najrozmanitejších iných hudobných žánroch musí človek premýšľať aj trochu mimo svojho vlastného sveta. Keď chceme prilákať trochu iné, špeciálne mladšie publikum, prečo by napríklad koncert nemohol byť ako audiovizuálny večer?

O niečo podobné ide projektu Yellow Lounge.

Je to nápad vydavateľstva Deutsche Grammophon, ktoré začalo organizovať v Berlíne koncerty s klasickým repertoárom v kluboch, kde sa hráva elektronická hudba. V jeden večer sa to vždy prepojilo a k hudbe boli špeciálne videoprojekcie od mladých umelcov. Priniesli sme tento koncept do Nórska, kde to tiež zafungovalo. Dva roky som robila umeleckú riaditeľku, veľmi zaujímavá skúsenosť.

Keď ste prvýkrát počuli album Recomposed, aká bola vaša reakcia?

Bol to typ absolútneho „vow“ zážitku. Veľa som počúvala ten album a potom, na jednom z Yellow Lounge večerov v Amsterdame, som sa osobne spoznala s Maxom. Pozval ma na návštevu do svojho štúdia. Dnes už poznám Vivaldi Recomposed odzadu dopredu, no stále je to rovnako silný zážitok. Teraz nehovorím len ako interpret, ktorý to dielo hrá, rovnaký zážitok mám z neho stále aj ako poslucháč. Je to naozaj takmer až rokenrolová skladba, ide úplne do kostí. Max zobral pôvodné Vivaldiho noty a spravil ich aktuálne. Fantastická kombinácia starého s novým.

Hrávate aj klasickú verziu Vivaldiho. Je ťažké pre interpreta „prelaďovať“ sa medzi originálom a novou skladbou?

Stále hrávam Bachovu Chacconu, Philipa Glassa a iných súčasných autorov a potom bude zase možno spolupracovať s dídžejmi, ktorí sa venujú elektronickej hudbe. Asi nepatrím k romantickému typu husľového virtuóza, ale milujem takéto kontrasty a prechádzanie od starej hudby k súčasnej. Snažím sa byť čo najviac otvorená, pracovať s rozmanitými štýlmi aj s rozmanitými ľuďmi. Je to výzva, no človek by sa mal vyhýbať stereotypom.

Na festivale Viva musica! o týždeň neskôr huslistka Sarah Chang zahrá originálnu verziu Štyroch ročných období.

Je super, že sa to deje počas jedného festivalu. Ešte zaujímavejšie by bolo vypočuť si Vivaldiho naraz v rámci jedného večera.

S Maxom Richterom spolupracujete dlhšie, naposledy na albume Three Worlds, inšpirovanom dielami spisovateľky Virginie Woolfovej. Ako to vzniklo?

Max na tomto albume robil už veľmi dlho, stále má nové nápady. Vlani v lete mi hovoril, že by bol rád, keby som sa stala súčasťou tohto projektu. Nehrám tam veľa, už sa bavíme o ďalšej veci, ktorá sa bude nahrávať budúci rok. Som veľmi šťastná, že môžem pracovať s takým výrazným autorom ako on. Je ideálne, keď hudobníci môžu byť v osobnom kontakte so skladateľmi. Neviem ako iní interpreti, ale ja mám takýto typ spolupráce v DNA a považujem ho za vzrušujúci. Podarilo sa mi to už na debutovom sólovom albume, kde je hudba Jamesa Hornera. Momentálne zase skúšame s dídžejom menom Dubfire, len si tak improvizujeme, ešte vôbec netušíme, čo z toho vylezie.

Na džezovom festivale v Montreux ste hrali Štyri ročné obdobia, aké to bolo?

V prvom rade som bola superšťastná. Dostať ponuku robiť otvárací koncert takého festivalu sa nestáva pravidelne. Navyše tam nemohla zaznieť vhodnejšia skladba. Viem, že sa tam nehráva len džez, ale klasika s moderným kódom bola myslím v rámci dramaturgie novinka. Sála bola úplne plná, väčšina ľudí mohla mať od 25 do 40 rokov a nadšene aplaudovali po každej jednej časti, dokopy teda dvanásťkrát. Už po skončení úvodnej Zimy sa nevedeli zastaviť, normálne sme chvíľu nemohli pokračovať. Nič takého som ešte zatiaľ naživo nezažila. Bol to ohromujúci zážitok. Max bol na pódiu s laptopom a klávesami, škoda, že nemôže s nami hrať vždy. Jeho part je v notách a znie cez soundsystém.

Tento rok ste premiérovali Double Concerto Philipa Glassa so slovami, že pôjde o špeciálny večer. Potom sa ukázalo, že išlo o váš posledný spoločný koncert s bratom Hakonom, s ktorým ste tvorili duo už takmer tridsať rokov. Čo sa stalo?

Bol to jeho úplne posledný koncert. Nie je za tým nič dramatické. Nepohádali sme sa, ani nie je chorý. Prešli sme spoločne fantastickú cestu, vždy zostane mojím najlepším priateľom a blízkym poradcom. Byť dvesto dní v roku na cestách je špecifický spôsob života, Hakon má 35 rokov, založil si rodinu a rozhodol sa otvoriť novú kapitolu života. Bude pokračovať v rodinnej tradícii obchodovania s umením. Každý by sa mal v živote venovať tomu, čo môže a čo chce robiť na sto percent. Verím, že si určite ešte zahrá na violončelo, aj že si ešte niekedy opäť zahráme aj spolu.

Hrávali ste na nástroj značky Guadagnini, teraz máte Stradivárky. V čom je najväčší rozdiel?

Je to veľmi individuálna vec. Každému sedí iný nástroj, nájsť dva úplne rovnaké je v podstate nemožné. Aj husle od Guadagniniho sú skvelé, niektorí muzikanti ich dokonca preferujú viac. Stradivárky mám necelý rok, už som držala v rukách aj iné, ale tieto znejú neuveriteľne nahlas a zároveň mäkko… Je to ako keď jete nejaké jedlo, ktoré je dokonalé. Všetky suroviny aj ingrediencie sú prvotriedne, to isté platí o spôsobe prípravy a celková konzistencia je úplne vyvážená. Tieto husle majú nielen krásny zvuk, ale sú aj krásne na pohľad a v neuveriteľne dobrom stave. Neviem, ako dlho ich budem mať zapožičané.

Takže teraz cvičíte ešte radšej a ešte častejšie?

S tým som našťastie nikdy nemala problém, cvičila som aj 12 hodín denne niekoľko rokov. Teraz je to veľká radosť, zároveň aj zvedavosť. Lebo s každým nástrojom sa najskôr musíte čo najlepšie spoznať. Takmer každý deň objavujem niečo nové.

Album Nordic Noir, ktorý vyjde v septembri, bude vašou prvou nahrávkou na tieto husle?

Áno.

Na Instagrame ste zverejnili vašu fotku s čínskym umelcom Ai Wei-Weiom. Bola to náhoda alebo ste jeho obdivovateľkou?

Pol na pol. Som fanúšička súčasného umenia a bola som v Berlíne, kde mal výstavu. Tú podporovala nadácia, od ktorej som mala zapožičané husle. Zoznámili sme sa teda osobne. Je zvláštne prísť k svetoznámemu umelcovi a povedať mu: Ahoj, ja som Mari z Nórska a hrám na husliach, ale po chvíli sa ukázalo, že máme niekoľko spoločných známych a niekoľko spoločných tém, tak sme sa veľmi dobre porozprávali. Je úžasný ako umelec, aj ako človek. V Bratislave budem niekoľko dní, určite sa chcem ísť pozrieť aj do nejakých galérií a múzeí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie