štvrtok

Čo o hudbe Mariána Vargu hovoria Hammel, Žbirka, Šeban, Lupták a ďalší

Čím najviac oslovuje/zasahuje tvorba Mariána Vargu muzikantov zo všetkých generácií a ktoré sú ich obľúbené pesničky?

LP reedícia dvojalbumu Konvergencie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavol Hammel (Prúdy)

Hľadali sme klaviristu a prijali sme Mariána. Vtedy ešte nefungovali hammondky, ale iba klasický klavír. Marián so svojím nekonvenčným prístupom formoval Prúdy, preto zneli tak, ako zneli. A podporoval ma aj ako interpreta. Z viacerých albumov spomeniem aspoň Zelenú poštu, Na II. programe sna, Všetko je inak alebo aj album Prúdy 1999. Hosťoval som ako spevák na albume Konvergencie. Pri nahrávaní tohto albumu skúšal Marián viacerých spevákov, ale nakoniec poslal po mňa.

Kamil Peteraj

Ja som ho volal Marianko. Stretli sme sa na Konzervatóriu na Rybnej ulici, cez prestávku sme chodili fajčiť na dvor, tam sme sa spoznali. Padli sme si do oka, išli sme si občas sadnúť do kaviarne a viedli debaty o hudbe. Potom sa naše cesty rozišli, ja som šiel na VŠMU. Náhodou sme sa stretli pred Carltonom dva týždne pred príchodom Sovietskych vojsk. Marián ma zavolal, aby som si išiel pozrieť kapelu, v ktorej hral. Boli to Prúdy, išli sme do Československého rozhlasu, vtedy na Leninovom námestí, a Marián mi pustil skladbu Čierna ruža. Navrhol mi, či by som nenapísal texty. Pár dní nato som prišiel na skúšku, niektorých muzikantov som poznal, dal som im dva texty Jesenné litánie a Dám ti lampu. Oba potom vyšli na albume Zvoňte, zvonky. Tým sa to začalo (...) Bol veľmi vzdelaný, rozhľadený, inšpiratívny. Mal skvelé hudobné myslenie, vedel veľmi dobre harmonizovať, aby to zapadalo do seba. Elegantne narábal s farebnosťou tónov, na čo siahol, to posvätil. A ešte jedna vec, nikdy nebol úplne spokojný s výsledkom, vždy chcel ešte výsledný tvar vylepšovať.

Fedor Frešo (Collegium musicum)

Na Mariánovej hudbe som vždy obdivoval jednoduchosť a priam geniálne vymyslené melódie. Moja obľúbená skladba je Pieseň z kolovrátka.

Meky Žbirka

Budem subjektívny. Mohol by som vymenovať celý rad piesní, ale ak mám určiť iba jednu, musí to byť Pieseň z kolovrátka. Mal som možnosť si ju s Mariánom začiatkom 70. rokov zaspievať na skúške a tento rok aj na koncerte k jeho sedemdesiatke. Bol to neopísateľný zážitok.

Laco Lučenič

Naša spolupráca bola inšpirujúca, taká vargovská. Mal hlboko zmapovaný hudobný svet a hudobné dianie (...) V rok 1984 som prišiel som do štúdia, aby som nahral gitary na jeho sólový album Stále tie dni. Vypočul som si klavírny podklad, keď som chcel začať, Marián mi podklad nepustil, nahrával som do ticha. Keď sme to prehrali, sedelo to.

Martin Burlas (Ospalý pohyb)

Kým Marián hral v Prúdoch, bola to dobrá kapela. Potom čo odišiel, stala sa z toho paródia seba samého. Je to iste aj pričinením ostatných protagonistov, ktorí zostali – to vypovedá o Mariánovi dosť veľa... Mal extrémny cit pre architektúru a zvuk, tomu ostal verný celý život. Ostatní sme mu to mohli závidieť. Nedá sa spomenúť len jedna pesnička. Od Zaklínača hadov cez Čiernu ružu alebo Smutnú rannú električku šlo o skladby, ktoré formovali slovenskú piesňovú a rockovú históriu v tom najlepšom slova zmysle. Ale určite jedna z mojich najmilších je S rukami vo vreckách. Na rozdiel od dnes veľmi presadzovaného názoru, že Zelená pošta je ich najlepšia platňa, ani zďaleka si to nemyslím – totiž práve Smutnú rannú električku hrávali už počas posledného obdobia Zvonky, zvoňte koncertov, a na Zelenú poštu sa zrejme dostala len pre cenzúru, ktorá po roku 1968 tvrdo dopadla na naše územie.

Marian Jaslovský

Marián Varga má vo svojej tvorbe dva póly, ako keby extrovertnú a introvertnú stránku. Tá prvá je skupina Collegium musicum, ktorá bola špičkou progresívneho rocku, a nielen u nás. Collegium bolo, samozrejme, impozantné, ale mne osobne sú asi bližšie jeho piesne, ktoré väčšinou naspieval Pavol Hammel. Už prvý album, na ktorom sa autorsky podieľal, Zvoňte, Zvonky, má absolútne nadčasovú kvalitu. Silných piesní zložil veľa, ale keby som si mal vybrať dve, ktoré sú mi srdcu najbližšie, asi je to Z ďatelín a Slnečnice z albumu Zelená pošta. Obe odrážajú jeho celoživotnú afinitu k vážnej hudbe. V tomto prípade klasicizmu, ale Varga vždy dokázal zložiť nevídane vrúcne melódie so silnou pečaťou slovenskosti. Keďže nemal nejaký zvláštny folklórny background, tento vplyv určite treba pripísať Bélovi Bartókovi. Je krásne, ako v Slnečniciach prechádza z krehkého úvodu do strhujúcej fanfárovitosti. Akoby sa letné slnko rozžiarilo naplno a všetky slnečnice sa za ním otočili.

Andrej Šeban

Mám veľmi rád Mariánove platne, zvlášť Konvergencie alebo Collegium musicum. Dá sa povedať, že v puberte bol mojím idolom a vzorom, veril som aj celému mýtu okolo neho (...)

Tí, ktorí robia hudbu teraz, aspoň nájdu v histórii niekoho, kto vyslovil názor a vedel sa vzoprieť tomu, čo sa dialo. To, že sa v Mariánovej hudbe objavili náznaky slovenského folklóru, bolo pre mňa vždy inšpiratívne. Aj vďaka tomu som si začal uvedomovať, že tu existuje zanedbaná tradícia a ten mindrákmi zabitý poklad slovenskej hudby tu stále žije... Mali by sme začať byť hrdí na to, že máme isté špecifické cítenie – a k tomu ma doviedol aj Marián (...) Keď sme s Collegiom hrali Ulicu plnú plášťov do dažďa, mal som nastúpiť na sólo, ktoré som poctivo hrával v pentatonike. Marián sa na mňa pozrel, krásne sa usmial a začal hrať šialené chromatické veci. Ako keby mi ukázal – chlapče, sú ešte cestičky, kam sa ešte bojíš ísť. To bol asi najsilnejší moment turné.

(z knihy Mariána Jaslovského Collegium musicum).

 

Jozef Lupták

Je pre mňa ťažké vybrať niektorú z Mariánových skladieb ako svoju najobľúbenejšiu. Aj preto, že všetka jeho hudba je pre mňa radosťou, oknom do sveta slobody, prináša mi nádej, chuť žiť. Neviem si spomenúť na takú, ktorá by sa mi nepáčila. Keby som si možno mohol vybrať tri – tak by to bola Zelená pošta ( z albumu Zelená pošta), Burleska ( Collegium musicum live) a Piesne z kolovrátka (Konvergencie)... A k tomu mnoho ďalších. Na svoj odchod si vybral rovnaký deň ako jeho obľúbený skladateľ Šostakovič.

Miloslav "Whisky" Láber (Slobodná Európa)

Keby som mal evidenciu toho, čo som za posledné roky počúval, určite by vyšlo, že u mňa doma asi tak 80 percent času hral album, ktorý nahral s Moyzesovým kvartetom. Mám hudbu z neho už niekoľko rokov ako zvonenie na telefóne aj ako budík, čiže sa každé ráno zobúdzam na Mariánovu hudbu. Neviem ju analyzovať, to proste cítiš a počuješ, je krásna.

 

Daniel Salontay (Longital)

Marián je pravdepodobne najdôležitejšia osobnosť môjho hudobného života, a určite v tom nie som sám. Prvé stretnutie – ako dvanásťročný som sa s bratom začal prehrabávať v gramoplatniach rodičov. O pol roka bol gramofón prenesený do detskej izby a pri ňom vystavené albumy Konvergencie a Zvonky, Zvoňte. Potom to už bolo jasné, pri takto vysoko nastavenej latke šla celá vtedajšia populárna hudba nabok. Na gympli vo veku, keď človek začína nanovo vnímať svet, reflektovať ho a je najbližšie k umeniu, som si vyrobil zápisník s Vargom na obale, bol to môj totem, priateľov som rozlišoval podľa toho, ako sú na tom s Vargovou muzikou. Mariánova hudba mi hrala denne a celé roky, tak je veľmi ťažké vybrať konkrétnu a najobľúbenejšiu skladbu/pieseň. Postupne som našiel čaro aj v popoluškách, ktorým som spočiatku nerozumel, ale o to viac ma priťahovali. Mariánovi a jeho hudbe som vďačný za objav pozornosti k serióznej muzike: čím viac práce a času jej ako poslucháči venujeme, tým väčším zážitkom nás obdarí. V deň Mariánovho odchodu som si pustil Konvergencie a vybavil si prvé pocity z objavovania krásy umeleckej hudby: znie mi to stále „futuristickyladnehranatobielošedogeometrickyradostne“. A ešte jedna dôležitá vec: hudba môže byť len taká veľká ako jej tvorca. Marián má a mal prirodzenú autoritu, pri osobných stretnutiach ma prekvapila u neho, aj u jeho ženy Jany, neuveriteľná skromnosť a žičlivosť, zhovievavosť. Na nedávnom koncerte k Mariánovej 70-ke som si uvedomil, že je hádam jediným žijúcim hudobníkom, ktorý je taký rozprestrený cez žánre a generácie, že nás v tej súčasnej slovenskej hudbe vlastne spája. Držme sa, Marián sa na nás díva.

 

Tomáš Sloboda (Le Payaco, Sound like this)

Jeho hudba ma sprevádzala niekoľkými životnými obdobiami. Ako celkom malému chlapcovi mi otec púšťal Collegium „lajfku“ s valcom na obale. Veľmi som nasával Collegium, keď som dospieval. Zohnal som si všetky platne. Priznávam sa, že som vyhľadával skôr inštrumentálne skladby. V Mariánovej hudbe nebolo treba ešte aj slová, to si myslím dodnes, aj som mu to povedal, keď som raz odmietol spievať Smutnú rannú električku. Bol neskutočne zábavný a priamy. Raz som ho viezol domov zo skúšky s orchestrom, myslím, že sme skúšali vystúpenie na Pohodu, a spýtal som sa ho, čo počúva. Jeho odpoveď bola jednoduchá. Nič, alebo Seržanta (Peppera), tak sme sa skamošili.

Marián bol jediný a jedinečný. On bol hudba. Ak máme byť na niekoho hrdí, tak Marián je symbolom absolútnej tvorivej slobody. Ničím nezviazaný, citlivý, múdry a večný. Varga, Ursiny, Filip. Traja králi. Moja najobľúbenejšia Mariánova skladba je Ľalia poľná.

 

Vlado Nosáľ (Queer Jane)

Hoci si myslím, že všetka hudba, na ktorú Marián siahol, nosí jeho jasný rukopis a už len preto stojí za veľkú pozornosť, zo všetkého najviac si vážim jeho pesničky. Dokázal v nich sypať nápad za nápadom, rozohrať na 3-minútovej ploche obrovskú hru a robiť to s takou ľahkosťou, že ste si pri počúvaní jeho skladieb niekedy ani nestihli ich komplexnosť uvedomiť. Hoci sám označoval svoje melódie za „kolovrátkové“, myslím, že práve ony môžu za to, že všetky jeho pesničky sú skvelý pop v tom najlepšom slova zmysle. Dobrým príkladom je moja obľúbená Z ďatelín. Napriek tomu, že sa slovo génius v rockovej hudbe nadužíva, nepochybujem o tom, že on ním skutočne bol.