Desať poučení zo severokórejského jadrového programu

Autor je americký diplomat

Severná Kórea vytvorila množstvo nukleárnych hlavíc a vytvára tiež balistické strely schopné rozniesť ich po celom svete. Mnohé vlády debatujú o tom, ako zabrániť či aspoň spomaliť ďalšie zväčšovanie severokórejskej schopnosti zasiahnuť niektorú krajinu, a o tom, čo treba urobiť, keď sa to nepodarí.

To sú celkom iste dôležité otázky, ale nie sú jediné. Je tiež dôležité pochopiť, ako sa vlastne Severnej Kórei podarilo budovať jej jadrový a raketový program, ako sa stalo, že zašiel až tam, kde je dnes, a to aj napriek desaťročiam medzinárodných snáh o jeho zastavenie.

Môže byť už príliš neskoro nejako rozhodne zmeniť trajektóriu, po ktorej sa krajina vydala, ale nie je príliš neskoro poučiť sa z tohto prípadu. Preto som vo svojom článku načrtol desať poučení, ktoré na svoju škodu ignorujeme.

Kto chce, bude to mať

Po prvé, vláda, ktorá vlastní základné vedecké know-how a moderné výrobné prostriedky a je odhodlaná vytvoriť množstvo jednoduchých nukleárnych zbraní, s najvyššou pravdepodobnosťou skôr či neskôr uspeje. Väčšina relevantných informácií je široko dostupná.

Po druhé, pomoc zvonku možno obmedziť, možno od nej odhovárať, ale nikto ju nezastaví. Všade, kde existuje možnosť zisku, sa vytvoria čierne trhy. Isté vlády budú takéto trhy podporovať, a to aj napriek ich povinnosti, aby tak nerobili.

Po tretie, to, čo možno očakávať a čo môžu ekonomické sankcie dosiahnuť, má svoje hranice. Hoci sankcie dokážu zdvihnúť náklady na výrobu jadrových zbraní, história ukazuje, že niektoré vlády sú ochotné platiť významné sumy, keď si ich na svojom rebríčku priorít postavia dostatočne vysoko. Existujú takisto dôkazy, že niektoré či dokonca všetky sankcie budú zrušené, keď iné vlády nakoniec akceptujú realitu, že krajina už má jadrové zbrane, a rozhodnú sa zamerať na iné problémy. To sa stalo v prípade Indie.

Po štvrté, vlády nie sú vždy ochotne nadradiť globálne úvahy (v tomto prípade je to odpor k šíreniu jadrových zbraní) nad niečo, čo vidia ako svoj okamžitý strategický záujem. Čína je proti ďalšiemu rozširovaniu týchto zbraní, ale nie až tak, ako chce udržať Kórejský polostrov rozdelený a zabezpečiť, že Severná Kórea zostane stabilnou nárazníkovou zónou na jej hraniciach. To obmedzuje akýkoľvek ekonomický tlak, ktorý je Čína pripravená urobiť na Severnú Kóreu za jej jadrový program. USA boli takisto proti tomu, aby Pakistan vyvíjal jadrové zbrane, ale reagovali veľmi pomaly, a to najmä preto, že ho v osemdesiatych rokoch podporovali v jeho boji proti sovietskej okupácii Afganistanu.

Pekná teória a škaredá prax

Po piate, takmer trištvrte storočia od chvíle, keď boli jadrové zbrane prvý a poslednýkrát použité, a štvrťstoročia od konca studenej vojny sa jadrové zbrane stále považujú za cenné. Táto kalkulácia je založená viac na bezpečnosti než na prestíži.

Tvárou v tvár arabským hrozbám, že vymažú židovský štát z mapy, takto uvažoval aj Izrael. Naopak, v nedávnom čase sa či už dobrovoľne, alebo pod tlakom Ukrajina, Líbya i Irak svojich nukleárnych zbraní a programov vzdali. Lenže potom Ukrajinu napadlo Rusko, Irak Spojené štáty a Líbyu taktiež USA a niektorí ich európski partneri. A Saddáma Husajna v Iraku a Muammara Kaddáfího v Lýbii odstavili od moci. Severná Kórea sa takémuto osudu vyhla a vládne jej už tretia generácia rodiny Kimovcov. Dá sa pochybovať, že by to Kim Čong-unovi uniklo.

Po šieste, dohoda o nerozširovaní jadrových zbraní – zmluva z roku 1970, ktorá podporuje globálne snahy odrádzať od rozširovania jadrových zbraní mimo prvých piatich štátov (USA, Rusko, Čína, Spojené kráľovstvo a Francúzsko), ktoré boli uznané za legitímnych vlastníkov jadrových zbraní na nešpecifikovaný, ale obmedzený čas – je neadekvátna. Je to dobrovoľná zmluva: krajiny ju nemusia podpísať, a ak zmenia názor, môžu od nej odstúpiť bez toho, že by za to platili pokutu. Inšpekcie boli zamýšľané tak, aby potvrdzovali dodržiavanie dohody, a vykonávajú ich do veľkej miery na základe informácií, ktoré inšpektorom poskytne tá-ktorá vláda, ktorá však nemusí prezradiť všetko.

Po siedme, nové diplomatické snahy, akou je napríklad nedávny zákaz všetkých jadrových zbraní, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov, nebudú mať žiadny rozpoznateľný efekt. Takéto pakty sú modernými ekvivalentmi Briand-Kelloggovho paktu z roku 1928, ktorý postavil mimo zákona vojnu.

Po ôsme, v medzinárodnom systéme existuje veľká priepasť. Máme tu jasnú normu proti šíreniu jadrových zbraní, ale neexistuje žiadny konsenzus alebo zmluva o tom, čo, a či vôbec možno niečo urobiť, ak nejaká krajina tieto zbrane vyvinie alebo získa. Právne a diplomaticky kontroverzné možnosti preventívnych úderov proti stále väčšej či bezprostrednej hrozbe je jednoduchšie navrhnúť ako uviesť do praxe.

Najviac, v čo môžeme dúfať

Po deviate, s plynutím času sa schopnosť vyrovnať sa so šírením jadrových zbraní nijako nemení. Začiatkom deväťdesiatych rokov zvažovali USA použitie vojenskej sily, aby zadusili severokórejský program ešte v kolíske, ale držali sa späť zo strachu, že by spustili druhú kórejskú vojnu. Toto zostáva v hre aj dnes, keď by už potrebná sila musela byť omnoho väčšia a výsledok by bol rovnako neistý.

Nakoniec, nie každý problém sa dá vyriešiť. Niektoré sa dajú len manažovať. Teraz je napríklad ešte príliš skoro tvrdiť, že Irán raz nezostrojí žiadne nukleárne zbrane. Zmluva z roku 2015 toto riziko oddialila, ale nijakým spôsobom ho neeliminovala. Ešte sa len ukáže, čo sa dá robiť tvárou v tvár Severnej Kórei. Manažovať takéto výzvy nie je uspokojujúce, ale často je to najviac, v čo môžeme dúfať.

© Project Syndicate