Na Čiernej Vode biele psy

„Bez rozporov ťa nemožno pochopiť,“ prihovára sa v nekrológu Daniel Pastirčák Mariánovi Vargovi. Patril k jeho najbližším ľuďom, sprevádzal ho aj v záverečných chvíľach jeho života a vo svojom cirkevnom chráme na bratislavskej Cukrovej ulici ho odprevadí v nedeľu popoludní aj na poslednej rozlúčke.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vedeli sme, že sa to blíži. Obával som sa tej chvíle. Preto som ti radšej volal prvý, Marián. Tentoraz ma Kubo predbehol: „Marián zomrel“. O hodinu neskôr sme s Jarkou vstupovali do zmĺknutého domu. V bráne nás bez štekotu uvítala stará Sunny a mladá Luna – na Čiernej Vode biele psy. Bol si ešte tu, Marián, v izbe s veľkým oknom do záhrady, bol si ešte tu, hoci si tu už nebol.

Krehký ako lúčny koník uprostred beloby postele. Ramená zdvihnuté, hlava medzi nimi, tak ako si to robieval, keď si sa vo svetle rámp náhlivo uklonil, aby si mohol zmiznúť do tmy. Vedľa postele, na bielej stoličke Janka; jednou rukou ti držala dlaň, druhou ťa hladila po čele, ako vždy, po toľké roky, tak i teraz. Ona – nenápadný anjel strážny a ty – strapaté dieťa s veľkými očami. Tak to bolo a tak to je. Vieš to lepšie než my všetci.

Marián – nebol si jeden – boli ste dvaja: Ty a Janka – ona bola skrytou silou tvojho života – trpezlivo niesla ťarchu tvojich rozporov. Pozoruhodná kompozícia tvojej osobnosti bola totiž utvorená z rozporov. Veľkosť génia sa v tebe stretala s bezmocnosťou dieťaťa. I v strede tvojho diela je rozpor. Stal si sa nesmrteľnou ikonou všetkých pravoverných bigbiťákov, no sám si nebol pravoverný.

Do sveta bigbítu si vstúpil ako cudzinec a nikdy si doň celkom nepatril. Prichádzal si sem odinakiaľ – zo sveta, ktorému sa ktovie prečo hovorí „vážna hudba“. Do jednoduchých rockových štruktúr si prinášal inšpirácie z tejto bigbítu vzdialenej krajiny. Preto bol tvoj bigbít viac než bigbít, presahoval ho, tak ako si ho presahoval ty. Posledné roky si sa celkom vrátil tam, odkiaľ si prišiel, a zanechal si nám krásne kompozície, ktoré už nepatria bigbítu.

Na stene vašej knižnice visí portrét Alberta Camusa. Vždy ma udivovalo, ako mi tá fotografia pripomína Miroslava Válka. Camusa si miloval, často si o ňom hovoril. Prijal si od neho životnú cestu permanentnej revolty. Bol si zásadný odporca všetkých imperatívov a vopred daných pravidiel. Nevoňali ti rovnako ateistickí komunisti s diktatúrou strany, ako i kresťania s nespochybniteľnou autoritou cirkvi. Kto by si však myslel, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Marián Varga

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |