Denník N

Na Čiernej Vode biele psy

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Bez rozporov ťa nemožno pochopiť,“ prihovára sa v nekrológu Daniel Pastirčák Mariánovi Vargovi. Patril k jeho najbližším ľuďom, sprevádzal ho aj v záverečných chvíľach jeho života a vo svojom cirkevnom chráme na bratislavskej Cukrovej ulici ho odprevadí v nedeľu popoludní aj na poslednej rozlúčke.

Vedeli sme, že sa to blíži. Obával som sa tej chvíle. Preto som ti radšej volal prvý, Marián. Tentoraz ma Kubo predbehol: „Marián zomrel“. O hodinu neskôr sme s Jarkou vstupovali do zmĺknutého domu. V bráne nás bez štekotu uvítala stará Sunny a mladá Luna – na Čiernej Vode biele psy. Bol si ešte tu, Marián, v izbe s veľkým oknom do záhrady, bol si ešte tu, hoci si tu už nebol.

Krehký ako lúčny koník uprostred beloby postele. Ramená zdvihnuté, hlava medzi nimi, tak ako si to robieval, keď si sa vo svetle rámp náhlivo uklonil, aby si mohol zmiznúť do tmy. Vedľa postele, na bielej stoličke Janka; jednou rukou ti držala dlaň, druhou ťa hladila po čele, ako vždy, po toľké roky, tak i teraz. Ona – nenápadný anjel strážny a ty – strapaté dieťa s veľkými očami. Tak to bolo a tak to je. Vieš to lepšie než my všetci.

Marián – nebol si jeden – boli ste dvaja: Ty a Janka – ona bola skrytou silou tvojho života – trpezlivo niesla ťarchu tvojich rozporov. Pozoruhodná kompozícia tvojej osobnosti bola totiž utvorená z rozporov. Veľkosť génia sa v tebe stretala s bezmocnosťou dieťaťa. I v strede tvojho diela je rozpor. Stal si sa nesmrteľnou ikonou všetkých pravoverných bigbiťákov, no sám si nebol pravoverný.

Do sveta bigbítu si vstúpil ako cudzinec a nikdy si doň celkom nepatril. Prichádzal si sem odinakiaľ – zo sveta, ktorému sa ktovie prečo hovorí „vážna hudba“. Do jednoduchých rockových štruktúr si prinášal inšpirácie z tejto bigbítu vzdialenej krajiny. Preto bol tvoj bigbít viac než bigbít, presahoval ho, tak ako si ho presahoval ty. Posledné roky si sa celkom vrátil tam, odkiaľ si prišiel, a zanechal si nám krásne kompozície, ktoré už nepatria bigbítu.

Na stene vašej knižnice visí portrét Alberta Camusa. Vždy ma udivovalo, ako mi tá fotografia pripomína Miroslava Válka. Camusa si miloval, často si o ňom hovoril. Prijal si od neho životnú cestu permanentnej revolty. Bol si zásadný odporca všetkých imperatívov a vopred daných pravidiel. Nevoňali ti rovnako ateistickí komunisti s diktatúrou strany, ako i kresťania s nespochybniteľnou autoritou cirkvi. Kto by si však myslel, že tá vzbura bola pre teba všetkým, pomýlil by sa. Autoritou vnucovaný Boh ťa odpudzoval, no Boh ako tajomstvo absolútnej skutočnosti ťa mimovoľne priťahoval. Bol predsa v tom, čo ťa najviac fascinovalo, v tajomnom fenoméne hudby. Veď o večnom a nekonečnom nemožno prehovoriť hodnoverne inak ako rečou hudby. „Myslíš si, že i neveriaci skladateľ môže skomponovať duchovnú hudbu?“ Spýtal si sa ma raz. Rozpačito som mlčal, nepoznal som odpoveď.

Bolo to v prvých mesiacoch tej poslednej kalvárie. Ležal si pripútaný na lôžko v antidekubitovej posteli. Prišiel som na čas zastúpiť Janku. Bol si na mňa dobre pripravený. Na posteli počítač: „Juraj Kušnierik ti povedal, že nemáš čítať iba filozofov, máš čítať romány a pozerať filmy. Budeme pozerať film!“ Rozhodol si. Kto by sa už len dokázal vzoprieť tvojmu rozhodnutiu? Nuž, pozerali sme film Bratia Karamazovovci. Po celý čas sme neprehovorili. Keď sa film skončil, opýtal si sa: „Tak ako: Je Boh, alebo nie je?“

Uprene si na mňa hľadel. Vedel som, že tvojmu pohľadu neunikne žiadne predstieranie, tvoj absolútny sluch odhalí každý falošný tón. „Je.“ Povedal som ticho. V mlčaní, ktoré nasledovalo, som si spomenul na dávny telefonát: „Prečo bol Camus taký jednostranný?“ pýtal som sa ťa vtedy. „Prečo trval na tom, že všetko je absurdné. Prečo sa bál pripustiť, že je tu i zmysel?“ „Boha sa bál.“ Odpovedal si pohotovo. V spomienkach som videl, ako posmelený úsmevom Tonka Srholca z fotografie pod oltárom vstávaš, aby si na jeho pohrebe prijal eucharistiu.

„Je Boh, alebo nie je?“ Videl som, ako sa v pohybe tých ťažkých bolestivých dní tá otázka v tebe mimovoľne mení na odpoveď pokory, dôvery a lásky. Chcel si žiť, vrátiť sa, tvoriť, no od istej chvíle si vedel, že musíš odísť. „Nech sa stane vôľa Božia,“ zašepkal si občas, keď sa zdalo, že smrť sa priblížila. Tú vetu si prevzal od Tonka, v spôsobe, ako si ju vyslovil, som však počul i tvoje vlastné slová.

Bez rozporov ťa nemožno pochopiť, Marián. A je tu ešte jeden rozpor: Pre väčšinu ľudí si obrazom typického rockového bohéma. Človek, čo tvrdohlavo prekračuje všetky hranice, ako sa na pravého bigbiťáka patrí. Nedá sa to zapierať, Marián, nikdy si nebol vzorom zdravej životosprávy. Za fasádou bohémskeho života sa však ukrývala vernosť celkom tradičnej hodnote – hodnote vernej lásky. Neviem, či som videl iný vzťah, v ktorom by láska cez bolesť dozrela v také krásne ovocie.

Pred niekoľkými dňami sme vás takto videli, na nemocničnej posteli, v objatí s úsmevom na tvári: „Akí sú krásni.“ Povedala Jarka. Bojovali ste ťažký boj, Marián, a zvíťazili ste. Prial si si zomrieť doma. Niekoľkokrát si nás prosil: „Nenechajte ma zomrieť v nemocnici.“ Zomrel si doma, obklopený láskou najbližších. Svoje dielo si zavŕšil. Nielen dielo hudby, o ktorom vedia všetci, ale i skryté dielo človeka, ktorým si sa v poctivom zápase so svojimi rozpormi stal.

Autor je kazateľ Cirkvi bratskej

Marián Varga

Teraz najčítanejšie