Mečiarove amnestie nie sú premlčané

Autor je predsedom Občianskej konzervatívnej strany a poslancom NR SR

Vladimíra Mečiara potešila a mnohých ľudí zarmútila správa, že Mečiara nebudú stíhať v súvislosti so zneužitím právomoci verejného činiteľa pri udeľovaní amnestií, lebo vec je premlčaná. Mečiarova radosť aj pohoršenie ostatných sú však predčasné.

Rozhodnutie polície sa vzťahuje iba na trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého údajne sa Mečiar dopustil v súvislosti s rozhodnutím o udelení amnestií za únos Michala Kováča mladšieho a zmarené referendum. Toto podozrenie vyplynulo z rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý konštatoval, že Mečiar sa pri výkone právomoci udeľovať amnestiu neriadil požiadavkou zdržanlivosti, ale zásadným spôsobom túto právomoc zneužil.

Únosu a marenia referenda sa premlčanie netýka

Ak by aj zneužitie právomoci verejného činiteľa pri udeľovaní amnestií bolo premlčané, neznamená to, že sa Mečiar nemohol dopustiť iného trestného činu v súvislosti s únosom prezidentovho syna alebo zmareným referendom. O tých súdy dosiaľ nerozhodli, a ak by sa preukázal Mečiarov podiel na týchto trestných činoch, bolo by ho možné trestne stíhať.

Priamo v ústavnom zákone, ktorý umožnil zrušenie Mečiarových amnestií, sa totiž konštatuje, že ich zrušením sa nielen rušia všetky zákonné prekážky pre stíhanie amnestovaných činov, ale zároveň sa priamo stanovuje, že lehota trvania týchto zákonných prekážok (vyvolaných amnestiami) sa nezapočítava do premlčacích lehôt vzťahujúcich sa na Mečiarom amnestované skutky. Čiže ak by sa Mečiar akokoľvek podieľal na príprave a realizácii únosu alebo marení referenda, takéto trestné činy nie sú podľa ústavy premlčané.

Omyl polície

Polícia však nemá pravdu ani v tvrdení, že premlčané je zneužitie právomoci verejného činiteľa, ktorého sa Mečiar mohol dopustiť v súvislosti s udeľovaním amnestií. Ak Mečiar v súvislosti s udeľovaním amnestií spáchal trestný čin, tento nemôže byť premlčaný, pretože jeho amnestie sa nevzťahovali len na samotný únos a zmarené referendum, ale na trestné činy, ktoré „mali byť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997“ a ktoré „mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995“.

Problém je práve v slovách „v súvislosti“. Nevieme zatiaľ, či Mečiarovo konanie spojené s udeľovaním amnestií malo charakter trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, ale ak malo, tak je nepochybné, že tento trestný čin bol spáchaný „v súvislosti“ so zavlečením Michala Kováča mladšieho a prípadne aj so zmarením referenda. Tá súvislosť je očividná, a ak by tam nebola, nemohlo by ísť o zneužitie právomoci.

Ale ak je udelenie amnestie činom spáchaným v súvislosti s únosom Michala Kováča mladšieho, tak je predsa činom, na ktorý sa vzťahujú Mečiarove amnestie. Zákonná prekážka stíhania takéhoto trestného činu bola odstránená až zrušením Mečiarových amnestií a až do toho momentu premlčacie lehoty neplynuli.

Jediný problém by teoreticky mohol vystať v súvislosti s otázkou, či sa amnestia môže vzťahovať sama na seba. Teda či, ak je rozhodnutie o amnestii trestným činom, môže byť toto rozhodnutie identickou amnestiou tiež amnestované. Trestným síce nemusí byť len samotné rozhodnutie o amnestii, ale aj konanie, ktoré k nemu viedlo, pripusťme však, že teoretický problém by tu mohol byť.

Babráctvo Vladimíra Mečiara

S jeho riešením nám však pomohol samotný Vladimír Mečiar. Konkrétne jeho babráctvo. Udelil totiž amnestie dve. Jednu 3. marca 1998 hneď po tom, čo sa chopil právomoci po prezidentovi Michalovi Kováčovi, ktorému sa skončilo funkčné obdobie. A druhú 7. júla 1998, ktorou si chcel poistiť, že amnestie splnia účel, keďže tá marcová bola zle sformulovaná a hrozilo, že nevytvorí prekážku pre trestné stíhanie únosu.

Ak by sa aj druhá Mečiarova amnestia z júla 1998 nemohla vzťahovať na seba samu, a teda by neexistovala zákonná prekážka pre jej prípadné trestné stíhanie a skutok je už naozaj premlčaný, vo vzťahu k prvej Mečiarovej amnestii z marca 1998 je evidentné, že sa na ňu druhá Mečiarova amnestia z júla 1998 vzťahuje.

A preto ak bolo Mečiarovo konanie v súvislosti s udelením prvej amnestie v marci 1998 trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa, nemohol byť tento trestný čin stíhaný až do rozhodnutia parlamentu o zrušení (oboch) Mečiarových amnestií. Premlčacie lehoty až do zrušenia Mečiarových amnestií neplynuli, a teda trestný čin nemôže byť premlčaný.

Polícia sa mýli.