Denník N

Odborári predali Istropolis. Možno naposledy vás prevedieme jeho vnútrom

Istropolis v roku 1981 a teraz. Foto – TASR a N Tomáš Benedikovič
Istropolis v roku 1981 a teraz. Foto – TASR a N Tomáš Benedikovič

Monument komunistov na bratislavskom Trnavskom mýte už nebude patriť odborom.

Vo veľkej sále čaká natlačených vyše 1200 ľudí. Záujem o koncert je obrovský, hľadisko by diváci vypredali, aj keby bolo dvakrát také veľké. Hlavná sála bratislavského Istropolisu žije stále v socializme, čalúnenia na sedadlách sú ešte pôvodné, technika pomaly bez väčších opráv prestáva fungovať, no keď sa začne program, dôležitý je najmä zážitok.

Vyše sedem minút hrá Marián Varga na klávesách so svojou skupinou Collegium musicum a potom už iba z prvého radu hľadiska sleduje na vozíčku, ako jeho starí kamaráti a známi hudobníci spolu s mladšou generáciou odohrali jeho tvorbu až po posledné albumy.

„Bol to výnimočný koncert, mal skvelú atmosféru,“ hovorí Ladislav Snopko, ktorý v apríli zorganizoval hudobnú oslavu k 70. narodeninám svojho priateľa. Nebolo to prvé Vargovo vystúpenie v Istropolise, ešte v 80. rokoch tu odohral legendárny koncert s českou skupinou Stromboli.

Známy hudobník zomrel 9. augusta a jeho koncert bude možno posledné významné podujatie, ktoré sa v Istropolise konalo.

Oslava narodenín Mariána Vargu v Istropolise. Foto – TASR

Budova bývalého Domu odborov mení majiteľa po viacerých neúspešných pokusoch. Na liste vlastníctva k budovám a pozemku je plomba na kúpnu zmluvu, čo znamená kupcu.

Odborár Emil Machyna hovorí, že budú informovať, až keď bude obchod hotový. „Zatiaľ to ešte neprebehlo, boli tam nejaké veci.“

Odborári (Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v SR) v posledných mesiacoch tajili, kto má o budovu záujem, aj to, či nový vlastník budovu iba prestavia, alebo rovno zbúra. Reálnejšie vyzerá druhá možnosť.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Fotografia výstavby Domu odborov z roku 1980. Foto – archív TASR

Prehliadka socialistickej zrúcaniny

Istropolis postavili komunisti ako kultúrne a kongresové centrum, no obe funkcie sú dnes už skôr okrajové, akcie sú sporadické a menej prestížne. Nevyužité miesta obsadili rôzne prevádzky, v budove sa usídlili aj firmy.

Ľudia majú stále o toto miesto záujem, vraví Ivor Švihran, ktorý robí „vlastivedné“ prehliadky rôznych pamätihodností Bratislavy aj z čias socializmu. Zorganizoval už dve prehliadky jeho priestorov, tretia sa toto leto nakoniec nekonala.

Spolu so Švihranom vás virtuálne prevedieme históriou Istropolisu, miestami, kde sa konali komunistické zjazdy, koncerty, ukážeme vám jeho skryté poklady.

Naposledy tam v rámci projektu M_P_ BA bol Švihran so záujemcami pred dvomi rokmi, na tri turnusy prišlo asi 120 ľudí. „Na stavby typu obrátená pyramída Slovenského rozhlasu, obchodný dom Tesco-My na Kamennom námestí alebo Istropolis chodí najmä veľa mladých ľudí. Nepoznajú tú budovu a dnes už nie je veľmi dôvod tam chodiť, chýbajú atraktívne podujatia,“ vraví Švihran.

Prechádzka sa začína na spustnutom námestí pred komplexom. Taká veľká skupina ľudí tu dopoludnia býva skôr výnimka. Kedysi obľúbené miesto skateboardistov je v hroznom stave, na rozbitej dlažbe by si vylámali koliečka a doráňali kolená. Človek je pod Istropolisom malý a odhalený, nemá pred okolím žiadne súkromie, námestie nie je priateľské ani k rekreantom, v lete chýba tieň, sú tu iba dva staré ošúpané topole pri lavičkách.

Tam, kde boli močiare, šibenice a pušný prach

Švihran skupine najskôr rozpráva históriu ešte z čias, keď tu žiadny Istropolis, bývalý Dom odborov, nebol. Pôvodné centrálne trhovisko v 60. rokoch presunuli na Miletičovu, ešte predtým bol blízko mestský sklad pušného prachu, šibenica, mestské smetiská a pozdĺž Vajnorskej plytké močiare, bol tu aj Berchtoldov letohrádok a trh s dobytkom.

V medzivojnovom období sa stavalo všade v okolí, iba priestor Istropolisu zostal prázdny. V Bratislave chýbalo primerané kultúrne a kongresové stredisko, PKO na nábreží ako bývalé výstavisko nebolo veľmi vhodné, komunisti preto rozhodli, že ho postavia na Trnavskom mýte.

Súťaž na budovu a okolie vyhrala v roku 1959 trojica architektov Ferdinand Konček, Iľja Skoček, Ľubomír Titl s tromi návrhmi. Nemali to ľahké, pôvodné plány museli ešte počas stavby niekoľkokrát meniť.

Ako prvá časť komplexu bola v roku 1967 dokončená vysoká 16-podlažná administratívna budova, vo vrchnej časti je reprezentatívny priestor s dreveným reliéfom v tvare Slovenska. Horné poschodie vyriešili odvážne, mala tam byť reštaurácia s otvorenými vyhliadkovými pásmi na Bratislavu, no museli ju podľa Švihrana prestavať. Konštrukcia začala praskať, trhliny v zime prechádzali na celú konštrukciu. Otvorený priestor zrušili a prekryli.

Pohľad z výškovej budovy Istropolisu. Foto – Braňo Bibel

Až v roku 1965 architekti vyriešili, ako má budova vyzerať. V hre bolo viac možností, jedna počítala s futuristickou organickou architektúrou – kongresovou sálou na námestí na štýl kvapky, podobnej dnešným plánom planetária na mieste bývalého PKO. V roku 1971 dokončili Dom techniky a v roku 1974 Dom detí a mládeže.

Súčasťou areálu mal byť aj park, no na jeho mieste vyrástla tržnica.

V roku 1976 KSS nariadila počas rozbehnutej výstavby zväčšiť sály a zdôrazniť zjazdovú a kongresovú funkciu, kapacita sa zväčšila na vyše 1280 miest v hlavnej sále.

Celý komplex dokončili až v roku 1981 pred zjazdom komunistickej strany, 25 rokov od ukončenia súťaže. V porovnaní s výstavbou súčasných projektov je to extrémne dlhý čas, napríklad susedný Central stihli dokončiť za tri roky.

Budova mala mať pôvodne strohú fasádu. Architekti chceli Istropolis obložiť tradičným kameňom zo Slovenska, neskôr požiadali o taliansky mramor z Carrary, nakoniec použili kubánsky mramor, ktorý im daroval Fidel Castro. Návštevníci sa často pýtajú, či šlo skutočne o dar, alebo je to iba legenda.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Busta pre komunistu

Na námestí si účastníci prehliadky prezerajú fotografiu čudnej busty na podstavci pred Istropolisom. Je obrovská, celá hnedá ako čokoládová a je na nej premiér Robert Fico. Socha Dalibora Baču na podstavci dlho nevydržala, najskôr ju prekryli bielou plachtou a druhý deň ju odborári demontovali.

To bolo leto roku 2010, dnes je podstavec prázdny. Švihran vysvetľuje, že až do revolúcie na ňom stála hlava komunistu a odborára Františka Zupku, po ktorom pomenovali aj námestie. Zupkovu bustu vyrobil komunistický sochár Ján Kulich.

Busta Františka Zupku. Foto – archív TASR

Zástup ľudí pokračuje do budovy, pozor aby nezakopli. Dverí je množstvo, boli pripravené na veľké nápory davov, v bežný deň stačia iba jedny. Vstupná hala je nízka, z pravej strany vanie smrad z reštaurácie, z hĺbky cítiť starinu. Vnútri je príjemný chládok aj v lete, je ticho, kamenná dlažba klopká pod topánkami, nízky strop padá na hlavu.

„Bola to železobetónová stavba, obrovské hľadisko vkladali do veľkej sály zhora do dutiny,“ opisuje Švihran už vnútri. Ľudia nechávajú kolovať archívne fotografie z čias výstavby. Stropné betónové svetlíky vo foyer veľké ako lodné komíny boli extrémne ťažké, zabudovali ich preto do hrubej stavby.

Kto si ešte počas prehliadky musel odskočiť na záchod, tiež neoľutoval. Pánske záchody na prvom poschodí sú obrovské, vykachličkované s dreveným obkladom a s veľkými zrkadlami v umyvárni. Vľavo je 14 kabínok, vpravo tri otvorené miestnosti, spolu 15 pisoárov. V každej časti sú na päť nízko položených pisoárov iba dva splachovače, po potiahnutím lanka z nádrže vylezie strašný škrekot, voda sa naraz valí do troch alebo dvoch mís.

Architekt Ilja Skoček (v strede) s Ivorom Švihranom (vpravo) vo vstupnej hale Istropolisu. Foto – Braňo Bibel
Záchody v Istropolise. Foto – N
Záchody v Istropolise. Foto – N

Kedysi elegantná vstupná hala a prvé poschodie sú zapratané množstvom reklamy, starými plagátmi a dorobenými prevádzkami. Nie je tu veľmi čo obdivovať, Istropolis je vnútri rovnako mrzký ako zvonku, no vyššie, tam sú ukryté poklady.

Prehliadka pokračuje na druhom podlaží v srdci Istropolisu vo vzdušnom foyer s obrovskými stropmi. Švihran hovorí, že v Dome odborov vysoko prekračovali limit na povinný podiel umeleckých diel. Nie sú to sochy položené v hale, ani obrazy na stenách. Umenie je súčasťou Istropolisu, často nenápadné, ako plány budovy vyrobené z obkladového kameňa schovaného za plagátmi, sú to svietidlá, steny, stropné podhľady, keramické a drevené reliéfne steny, celý nemenný interiér je jedna veľká na mieru vyrobená expozícia.

Komunisti na Dome ROH (Revolučné odborové hnutie) nešetrili, stavali ho nakoniec najmä pre seba ako pýchu svojich zjazdov. Rozpočty na výstavbu začali škrtať až v 80. rokoch, ako prvé krátili peniaze na nepotrebnú umeleckú výzdobu.

V predsálí visí nástenná tapiséria, gobelínový triptich v národnej trikolóre od Ladislava a Kvety Gandlovcov. Fontánu na nádvorí robil Pavol Mikšík, osvetľovací stožiar vonku Jozef Vachálek, kreslá v kongresových sálach sú z talianskej firmy Destro, informačný systém v hale od grafika Ladislava Čisárika.

Evakuácia zo sály cez únikové schodisko môže byť riziková, pri úteku sa ešte pokocháte farebnou žlto-červenou sklenenou vitrážou od maliara a grafika Milana Dobeša.

Gobelínový triptych od Gandlovcov. Foto – archív TASR

„Myslelo sa aj na také maličkosti ako rytmus lámp. Takmer nikde v budove nie sú osadené v nudnom rade, vždy idú na preskačku alebo dávajú nejaký rytmus svetla. Zaujímavé sú aj podhľady, vo foyer sú kruhy so svetlami, ktoré svietia v štyroch bodoch, čo vytvára zvláštnu atmosféru.”

Veľmi hodnotné podhľady sú v hlavnej sále. „Robil ich nedávno zosnulý Jozef Jankovič, ktorý vtedy nesmel pracovať na veľkých verejných stavbách, ale bol priateľom architektov a tí mu to vybavili,“ hovorí Švihran.

Autorstvo mu priznali až po revolúcii v roku 1989.

Jankovičove hliníkové lamely ukrývajú konštrukciu budovy a javiskovú techniku, sú výnimočné aj tým, že ich projektoval na počítači.

Jankovičove podhľady vo veľkej sále. Foto – archív TASR

Sála je klasický divadelný priestor, no bez údržby zastarala. „Primárne bol kongresový, ale bol pripravený na akékoľvek podujatie. Mohlo sa pridať orchestrisko aj rozšíriť hľadisko.”

Vo veľkej sále pri dvoch menších si v minulosti na zjazdoch komunisti z Česka a zo Slovenska sadali na drahý, na mieru robený taliansky nábytok značky Destro. Kvalitné drevo z cudziny zostalo dodnes pôvodné aj s čalúnením, firma stále vyrába nábytok. Pôvodné zostali aj koberce, kvalitné veci architekti vozili zo Západu.

Jeden z trojice architektov, Titl, hovorí, že museli často spolupracovať so zahraničím. Na Slovensku vtedy nikto nedokázal vyrobiť výkonnú vzduchotechniku pre také veľké priestory, oslovili preto firmy z Rakúska a Fínska, kam architekti aj vycestovali.

„Dovolili mi ísť aj s manželkou do Fínska. Želali sme to aj našim spolupracovníkom, ktorí sedeli v ateliéri a túto príležitosť nemali,“ hovorí Titl.

V tom čase sa nedal zohnať ani antikorový plech, ktorým boli obalené veľké dvojmetrové stĺpy v interiéri. „Doviezli ho z Talianska. Nebol to problém, bola to stranou sledovaná stavba. My sme v tej kategórii neboli a museli sme si poradiť, ako sme vedeli,“ hovorí sochár Oleg Fintora, ktorý v Istropolise robil druhú časť informačného systému.

„Bola na to nejaká suma, do toho sa musel človek zmestiť, aby mal aj honorár,“ hovorí Fintora.

Architekti chceli podľa Fintoru osvetliť tabuľky s označením sál ako na letisku. „Keď sa pristáva, začnú blikať. Vtedy zvolávajú ľudí do sály. Keď budú svietiť, už sa pristalo. Bola nekonečná komplikácia zohnať také svetielka a natiahnuť drôty. Už sa k tomu nikdy neurobili prívody, lebo otvárať celý strop bolo príliš komplikované. Boli to velikášske plány, nebola na to technika,“ hovorí Fintora.

Svetlíky vo foyer. Foto – Katarína Gotzmannová

Keď potreboval robiť niečo z antikora, zohnal to v továrni na antikorové hrnce, kde mu pustili pár dosiek. „Vždy to boli neuveriteľné operácie. Niekto niekoho poznal a ten zasa poznal ďalšieho. Bola dobrá zásada, že kam človek prišiel, povedal, čo zháňa.“

Fintora hovorí, že problém bol so všetkým, nevedel napríklad zohnať kvalitnú lakovku, ani firmu, ktorá by prácu urobila. „V rámci plánovania sa nedalo niekde len tak prísť a povedať, že potrebujem urobiť dvadsať takých a pätnásť iných dosiek, medzi to hliníkové profily, ktoré treba vyfrézovať a navŕtať. Stolárov bol chronický nedostatok.“ Keď nakoniec zistil, kde majú lakovku, nakúpil obrovské množstvo do zásoby. „Ešte v roku 1995 som predával plech, čo mi pre istotu zostal.”

Foto – Braňo Bibel

Útočisko umelcov

Architekti mali pomerne veľkú slobodu, čo si povedali, to dostali. V komunistickom Dome odborov sa vďaka rebelujúcemu vedeniu podarilo presadiť aj hudobníkom, ktorí neboli s režimom spriaznení.

„Vďaka Eve Jánošovej, neskôr Gábriškovej sa ešte v PKO darilo robiť koncerty kapiel zo sivej zóny ako Blues na Dunaji, Pražský výber, Bez ladu a skladu a podobne,” hovorí Ladislav Snopko. Gábrišková prešla spolu s  manažérom Radošinského naivného divadla Pavlom Schwartzom do Istropolisu.

V Istropolise pokračovali koncerty Bez ladu a skladu, Mariána Vargu, bola tu Bratislavská lýra, vystupovali folklórne súbory, v menších sálach boli kiná, aj divadlo. „Neboli to koncerty s pravidelným programom, robilo sa, čo sa dalo. Čo bolševik pustil alebo sa dal oklamať,“ spomína Snopko.

Snopko ako minister kultúry po revolúcii navrhol využiť kongresovú funkciu Istropolisu a prepojiť ho na centrum vo Viedni. „Mal som pripravené peniaze na kúpu, ale odbory sa zasekli a začali sa správať kšeftársko-kapitalisticky a nepodarilo sa nám dohodnúť.“

Istropolis podľa Snopka potrebuje kompletnú rekonštrukciu a od toho by sa mala odvíjať aj cena. „Nemala by byť trhová, hoci je v centre na dobrom mieste aj s parkoviskom.“

Snopko hovorí, že Istropolis postavili ako výkladnú skriňu socializmu a tak aj vyzeral.

„Architektonicky je to barabizňa. Všetky architektúry z tých čias majú komplex. Socialistickí architekti stavali s pompou domy s obrovskými vestibulmi, náročnými na kúrenie a vychladenie. Fasáda z kubánskeho mramoru je síce excelentná, ale keď si položíme ruku na srdce a pozrieme sa na jej spracovanie, tak je odfláknutá. Brigády socialistickej práce zbierali ocenenia od komunistickej strany, ale robili to šlendriánsky.“

Foyer. Foto – archív TASR
Foto N – Tomáš Benedikovič

Posledná väčšia investícia prišla naposledy v polovici 90. rokov, keď do hlavnej sály nainštalovali zvukový systém Dolby Stereo a DTS. Kinosála už roky nepremieta, veľkú sálu ešte pravidelne využíva divadlo Wüstenrot, menšiu zasa kresťanské organizácie na komorné koncerty, chvály Bohu a debaty. Radošinske naivné divadlo z Domu detí v zadnej časti Istropolisu utieklo, odborári ich nechali v zime mrznúť a nekúrili. Dnes ich nahradilo Bratislavské bábkové divadlo.

Program bol inak za posledné roky pestrý, stretávali sa tu fanúšikovia komiksov, súťažiace Miss, bol tu erotický veľtrh a množstvo koncertov.

Veľké a zanedbané priestory sú v porovnaní s konkurenciou lacné a stále ešte ako-tak použiteľné, Istropolis už niekoľko rokov obsadzujú organizátori odovzdávania cien Zlatý klinec, čo je niečo ako slovenský Oscar pre reklamné agentúry.

„Skúšali sme aj iné priestory, ale nakoniec sme sa vrátili. Zlatý klinec má návštevnosť zhruba tisíc ľudí. V Bratislave sú porovnateľné priestory v Inchebe alebo Slovenskom národnom divadle, ale s oveľa vyšším nájmom,” hovorí Róbert Slovák.

Celá vrátnica a vstupná hala pôsobí oldschoolovo, sídlia tam čudné firmy so zvláštnymi reklamami. „Keď vojdete, prvý dojem nie je úplne dobrý, vždy to preliepame.“

„Keby sa o to niekto staral a venoval sa tomu ako hodnotnému objektu, mohli by sme byť na to hrdý, napriek okolnostiam za akých vznikol. Istropolis patrí medzi industriálne pamiatky tak ako hotel Kyjev, budova Tesca či ako bolo PKO,“ vraví Slovák.

Priestory si pochvaľuje, sú podľa neho na podobnú akciu ideálne, každé jedno z tisíc miest má vynikajúci výhľad na javisko, na chodbe je dosť miesta pre catering či afterparty.

„Vznik aj spracovanie je dobré, všetky materiály vydržali roky, ale tým, že sa už neinvestovalo posledné roky, cítiť ošumelosť. Postupne sa kazia veci, už nefunguje výťah na javisko, ktorým sme si chceli niečo vyniesť, klimatizácia nefunguje celkom dobre,“ vraví Slovák.

Najmä počas letných horúčav to môže znamenať zmenu programu, z Istropolisu naposledy presunuli podujatie Zem spieva RTVS.

Ani hudobná oslava 70. narodenín Vargu nemala byť pôvodne v Istropolise, ale v Starej tržnici, no budova v centra je na koncerty nevhodná, uniká z nej príliš veľa zvuku a po zásahu hygienikov v nej už koncerty pravdepodobne natrvalo skončili. Keď organizátori hľadali nové miesto, usúdili, že Istropolis asi bude najlepšie miesto. Z PKO je už ruina a iné priestory sú buď menšie, drahšie, alebo obsadené.

Istropolis má svoje nedostatky a nie je ich vôbec málo, no Bratislava by jeho zbúraním stratila jedno z mála miest pre väčšie kultúrne podujatia, hoci dnes je pre zanedbaný stav jeho potenciál nevyužitý. „Obrovské vestibuly socialistickej architektúry sú náročne na kúrenie, musíte sa nabehať, kým sa napijete, skočíte na záchod, v tých priestoroch sa človek stráca,“ hovorí Snopko. Stav pódia podľa neho nie je dobrý a zázemie je biedne, všetko si na koncert museli priniesť.

Drevený reliéf Slovenska v administratívnej budove. Foto – Katarína Gotzmannová

Čo spraví nový majiteľ Istropolisu?

Priestory sú veľmi špecifické a ťažko by pre ne hľadali komerčné využitie. Istropolis je navyše v katastrofálnom stave a do budovy by musel nový majiteľ vraziť veľa peňazí.

Námestie pred budovou je celé hrboľaté, uvoľnené kusy dlažby sa hýbu pod nohami, zo zeme už trčia železné výstuže. Kúsok ďalej je pôda zasa mäkká, zeleň sa derie na povrch. Námestie sa dvíha a trhá od stavby.

Popukané kusy vzácneho mramoru opadávajú z budovy, na fasáde sú drobné diery.

V tmavých sklách na poschodí sa odráža budova blízkeho Centralu, obchodného centra, ktoré stojí na opačnom konci obrovskej križovatky Trnavského mýta. Kúpa developerom Centralu skupinou Immocap Group by bola logická. Nákupné centrum síce predali poisťovni Allianz a kancelárske veže Tatra Banke, no zostal im v Centrali ešte hotel a majú od mesta v prenájme aj podchod pod Trnavským mýtom, ktorý idú prerábať na menšie nákupné centrum.

Immocap na svojej stránke píše, že na projektoch spolupracuje napríklad s Allianz Real Estate (poisťovňa Allianz) či Tatra Asset Management (Tatra Banka).

HB Reavis, J&T Real Estate a Penta, veľkí developeri v Bratislave tvrdia, že o budovu nemali záujem a podľa informácií Denníka N bol práve Immocap Group vážnym záujemcom o kúpu Istropolisu.

Immocap Group sa k obchodu začiatkom augusta priamo nevyjadril, cez mediálnu zástupkyňu Petru Kollárovú najskôr odkázali, že „o tejto téme budú informovať vo chvíli, ak sa transakcia zrealizuje“. Krátko na to Kollárová cez e-mail doplnila, že v tejto chvíli by bolo vyjadrenie predčasné a k obchodným zámerom sa nevyjadrujú.

K prípadným zámerom s budovou a búraniu sa Immocap Group nevyjadril.

Immocap Group sa odvoláva na predchádzajúce stanovisko aj teraz, keď je na liste vlastníctva už plomba.

Starosta: Búranie nedovolím

Starosta Nového Mesta Rudolf Kusý ešte koncom júna záujemcov varoval, že búranie Istropolisu nedovolí. Kusý hovorí, že konanie na úrade môže naťahovať aj roky. Budova má podľa neho architektonickú aj historickú hodnotu a je v nej najväčšia sála na Slovensku s kapacitou do 1300 ľudí. „Je to jedna z najhodnotenejších stavieb, ktorá poskytuje kultúrne vyžitie Bratislavčanom,“ povedal.

Kusý je momentálne v predvolebnej kampani, kandiduje na bratislavkého župana.

Istropolis nie je pamiatkou a starosta by búranie nemohol blokovať navždy. Láskavý je aj územný plán, bývanie by síce v novej stavbe nemohlo mať viac ako 30 percent z nadpodlažných plôch, to však pre developerov nie je žiadny problém. Formálne v Bratislave stavajú apartmány, ktorých sa obmedzenie netýka.

Využitie priestoru je inak pomerne voľné, dovoľuje kancelárie aj obchody. Výška stavieb by mala rešpektovať okolitú zástavbu. V okolí sú nižšie bytovky, ale aj 83,5 metra vysoký vežiak Centralu.

V minulosti sa odborárom nedarilo Istropolis predať, ponúkali ho príliš draho. Ponuka mestskej časti Nové Mesto na 150 miliónov korún (necelých 5 miliónov eur) odborárom v roku 2002 nestačila. Teraz odbory podľa informácií Denníka N pýtali aspoň dvakrát toľko, no mohlo to byť aj viac.

Bola by ho škoda?

„Asanácia komplexu je pre mňa neprijateľná, bolo by to len pokračovaním nekultúrnosti a agónie úradov tohto mesta, odborárov a štátu. Keď sa zbúralo PKO, mesto aj investor sľubovali postaviť novú budovu s kapacitou pre účely kultúry v budúcnosti, no bez niečoho konkrétneho,“ hovorí architekt Peter Žalman, ktorý napísal Urbanistický atlas Bratislavy.

Istropolis je podľa Žalmana typickou budovou architektúry moderny zo 60. rokov, znak a symbol doby, vrstva v štruktúre mesta, ktorá by mala zostať zachovaná.

Dom odborov podľa architekta určite stojí za zachovanie. Námestie by nechal upraviť a doplniť podzemným parkoviskom, fasádu iba opraviť a vnútro zrekonštruovať. V budove je podľa Žalmana nutné doplniť modernejšie zázemie pre podujatia, či vymeniť, alebo vynoviť sedadlá v hlavnej sále.

„Rekonštrukcia môže byť aj zásadnejšia, s prvkami 21. storočia by mal priestor zostať prednostne kultúrny, možná by bola aj dostavba, ale dôležité bude aj riešenie okolia – novej železničnej stanice Filiálka, úprava dopravy, vyriešenie Tržnice či nemocnice na druhej strane ulice.“

Zjazd Komunistickej strany Slovenska v roku 1986. Foto – archív TASR

Prečo sa stavali za socializmu podobné stavby, ako je Istropolis? Architektúra je podľa Žalmana odraz spoločnosti, tak ako sa dnes stavajú nezmyselne veľké vily ako status majetných.

„Jednoduchšia verzia sú nevkusné bungalovy v prímestských štvrtiach. Normálne menšie domy, ktoré sú energeticky šetrné, sú v menšine. Bohaté firmy a banky si stavajú honosné, presklené výškové administratívy nielen na Slovensku.“

Žalman hovorí, že po roku 1945 s odlivom ľudí z vidieka a raste miest sa postavili fabriky, továrne a sídliská a až v druhej vlne prišlo na monumentálne stavby ako Istropolis, rozhlas, SNG, veža na Kamzíku.

„Veľkolepé námestia, skvostná architektúra a monumenty boli vzor a podpora totalitného režimu, no paradoxne vznika aj kvalitná architektúra. Doba bola proste taká. Ktoré budovy z dnešnej doby obstoja aj po čase a aj po odstupe 10 – 20 rokov ich budeme môcť vyhlásiť za kvalitné? Uplynulých 25 rokov je odrazom doby aj individualizmu a konzumu. Snáď nastúpia časy triezvejších riešení a udržateľnejších budov,“ hovorí Žalman.

 

Fotografie z Istropolisu

V bratislavskom Dome ROH sa v januári 1990 konal prvý celoslovenský snem hnutia Verejnosť proti násiliu. Foto – archív TASR

Rokovanie Ústredného výboru komunistickej strany v roku 2005 v bratislavskom Istropolise. Foto – TASR

Foto – Katarína Gotzmannová

Foto – Katarína Gotzmannová

Foto – Braňo Bibel

Foto – Braňo Bibel

Vitráž od Dobeša. Foto – Braňo Bibel

Foto – Braňo Bibel

Fontána v zadnej časti Istropolisu. Foto – Braňo Bibel

Foto – Braňo Bibel

Pohľad z výškovej budovy Istropolisu. Foto – Braňo Bibel

Zničené zákutia Istropolisu. Foto – N

Zariadenie výškovej budovy Istropolisu. Foto – Braňo Bibel

Foto – archív TASR

Výstavba v Bratislave

Teraz najčítanejšie