Denník N

Žena utiekla od troch malých detí, už nechcela byť mamou

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Mužovi to neoznámila, opľula ju vlastná matka a jej deti ju nevolajú mama. Ľúbi ich, ale nedokázala sa o ne starať.

Keď opustí rodinu rodič, akosi automaticky predpokladáme, že je to otec. Odíde za novým vzťahom, utečie pred zodpovednosťou, načas sa vzdiali, aby si upratal v hlave a v živote, a už sa nevráti, alebo nezhody s manželkou a matkou svojich detí vyrieši tak, že silno pleskne dverami.

Pravdou však je, že odchádzajú aj ženy. Dôvody sú podobné, hoci výskyt opustenia rodín oveľa zriedkavejší. To, že matka opustí deti, sa stále považuje za veľké ľudské, rodičovské a ženské zlyhanie a je pretrvávajúcim tabu, napriek tomu, že rodičovstvo a definícia roly matky a otca sa za posledné roky výrazne zmenili.

Takmer všetky kultúry uznávajú princíp, že matka musí pri deťoch zostať takmer za všetkých okolností, chrániť ich svojím vlastným telom, myslieť predovšetkým na ne a ich potreby. Matky, ktoré sa takto nesprávajú, sú pranierované a odvracajú sa od nich aj ich najbližší.

42-ročná Alena (nie je to jej pravé meno, požiadala o utajenie identity kvôli deťom), odišla od detí pred siedmimi rokmi. Najstaršie bolo na prvom stupni základnej školy, stredné v škôlke a najmladšie bolo batoľa.

Stratená

„Nebola som bitá, týraná, podvádzaná, dnes už exmanžel sa staral o deti, pomáhal mi, nemali sme finančné problémy, aj som pracovala z domu, takže som ani neprišla o kariéru. Náš vzťah bol taký ako väčšina vzťahov, kde sú malé deti. Mali sme na seba menej času, často sme sa nerozprávali o inom, len ako si zorganizujeme rozvoz detí, kto nakúpi, kto vyvešia bielizeň, povykladá riady z umývačky. Jasné, že sme sa občas pochytili, ale skutočne nešlo o nič vážne. Napriek tomu som sa jedného dňa zobudila s pocitom, že už takto ďalej nechcem žiť,“ rozpráva Alena, ktorá si teraz po rokoch hľadá cestu k vlastným deťom.

Najmladšie si ju vôbec nepamätá, staršie ju neoslovujú mama. Po rozvode iniciovanom manželom súd deti zveril do jeho starostlivosti. Žijú v zahraničí, Alena za nimi dochádza dvakrát do mesiaca. Niekedy sa ani nestretnú, lebo deti jej spoza dverí oznámia, že ju nechcú vidieť. Ona to chápe, zabíja ju to, ale napriek tomu si myslí, že urobila správnu vec.

„Je to hrozné, ale dôvod môjho odchodu je ten, že som nechcela byť mamou. Cítila som, že nemám vlastný život, nemám kontrolu nad svojimi rozhodnutiami, začala som rozmýšľať nad tým, načo som mala deti, zdalo sa mi, že ich milujem viac ako svojho manžela, čo mi neprišlo správne, stále častejšie som si hovorila, že ľutujem, že sa mi narodili deti, na druhej strane práve preto, že som ich toľko ľúbila, som sa rozhodla, že musím odísť. Nie, nemala som popôrodnú depresiu, ktorá by to možno mohla ospravedlniť, bola som pri plnom vedomí, čo je asi ešte horšie. Ja viem, že to, čo hovorím, znie hrozne, nepochopiteľne, sebecky, hnusne, ale ja som sa dusila a nevládala som už ďalej predstierať, že to takto chcem.“

Opľutá

Alena oznámila manželovi rozhodnutie odísť, keď už držala v rukách tašky a podávala mu zoznam, čo treba s deťmi vybaviť. On si myslel, že to bude len niečo dočasné, a tak to aj bral. Hneval sa, že mu to povedala na poslednú chvíľu. Po týždni precitol a pochopil, že nejde len o nejaký „hormonálne podmienený rozmar“.

Zmobilizoval teda jej rodinu, dúfal, že ju matka privedie k rozumu. Stále to vnímal tak, že je to šialené, ale dá sa to ešte zachrániť. Alena vtedy bývala u kamarátky, hľadala si vlastné bývanie v inom meste. „Moja mama sa dovalila ako veľká voda. Plakala, vyhrážala sa, presviedčala ma, donekonečna mi opakovala, že ma predsa takto nevychovala, že som povinná pozbierať sa a vrátiť sa domov k deťom. Nechápala, čo jej hovorím, nikto to nechápal. Pri odchode ma opľula. Nerozprávame sa dodnes, ona cíti morálnu prevahu, lebo keď sa to stalo, presťahovala sa do nášho domu a spolu s bývalou svokrou a slobodnou švagrinou pomáhali s výchovou detí.“

Alena sa presťahovala o pár stoviek kilometrov, našla si novú prácu. „Jasné, že deti mi nesmierne chýbali, vedela som, že hlavne najstaršie to zobralo veľmi zle, stále sa na mňa pýtalo, začalo mať problémy v škole. Ja som sa stále necítila pripravená na to, aby som sa vrátila. Po čase sa deti prestali pýtať, prebehol rozvod, veľa ľudí so mnou prerušilo akékoľvek kontakty, dokonca aj takí, ktorým som kedysi pomohla. Jedna priateľka mi povedala, a mala som pocit, že to hovorí za mnohých našich známych, že by skôr vedela pochopiť, keby som sa zamilovala ako Anna Kareninová, ktorá utiekla s milencom a zanechala doma syna, ako to, že nevládzem byť matkou a že som to vyriešila takto radikálne. Povedala mi, že to jednoducho nie je dôvod.“

„Takýto názor je hlboko zakorenený – vzťah medzi matkou a dieťaťom by mal byť nenarušiteľný, nezlomný. Akékoľvek odchýlky od tejto normy sú málokedy pochopené alebo tolerované,“ napísal magazín Marie Claire v článku o ženách, ktoré ľutovali, že sa stali matkami. Máloktorá z nich však tento pocit, ktorý podľa jednej nemeckej štúdie prepadne asi osem percent rodičov (nešpecifikoval, koľko bolo medzi nimi mužov a koľko žien), pretaví do takého drastického rozhodnutia ako Alena.

Návrat stratenej mamy

Bez detí žije sedem rokov, posledný polrok ich po dohode s exmanželom a s opatrným súhlasom detskej psychologičky navštevuje. K psychológovi chodí aj ona sama. „Pomáha mi vyjasniť si, prečo som urobila, čo som robila. Je to proces, dôvody sú tam, ale nechcem o nich hovoriť, ani sa vyviňovať a ani to zľahčovať tým, že nie som materský typ, lebo okamžite príde otázka, prečo som to teda zistila až po tom, čo sa mi narodilo tretie dieťa.“

O deťoch vždy mala prehľad, lebo hoci exmanžel a rodina s ňou najprv nekomunikovali, podozvedala sa od známych. „Okrem istoty, že ich ľúbim a napriek všetkému sú moje, o nich však naozaj veľa neviem a ony majú o mne skreslený obraz, čo však vyčítam akurát tak sama sebe. Viem, že som im ublížila a toto je trauma, ktorú si budú niesť celý život, a to napriek tomu, že o ne bolo a je skutočne dobre postarané. Niektoré veci sú už nenahraditeľne preč. Stále si však myslím, že pre ne bola lepšia žiadna mama ako mama, ktorá mamou nechcela a nevládala byť. Znie to hrozne, však? Ešte horšie sa to žije.“

Teraz najčítanejšie