Denník N

Príbeh Mateja Tótha: Už nejde len o šport, ale aj o môj život

Matej Tóth. Foto N – Tomáš Benedikovič
Matej Tóth. Foto N – Tomáš Benedikovič

Slovenský chodec a olympijský víťaz Matej Tóth mal v nedeľu dopoludnia v Londýne obhajovať titul majstra sveta. V osobnej spovedi píše, ako preteky prežíval pri televíznej obrazovke.

Už týždeň pred konaním chodeckých súťaží na majstrovstvách sveta v Londýne sa ma množstvo ľudí aj novinárov pýtalo, či budem sledovať „svoju“ disciplínu a ako to budem prežívať. Mal som obhajovať zlatú medailu z Pekingu 2015.

Úplne úprimne som každému odpovedal, že päťdesiatku sledovať chcem a budem, ale aké pocity budem prežívať, to som naozaj nevedel.

Už asi každý na Slovensku vie, prečo neštartujem na šampionáte. Je to, bez preháňania, hrozná situácia. My, športovci, sme zvyknutí, že šport je vrtkavý a niekedy sa stane, hlavne zo zdravotných dôvodov, že všetko nejde podľa plánu. No je iné sledovať disciplínu, v ktorej ste mali štartovať, s boľavou nohou a iné sledovať ju s boľavou dušou.

Paradoxne, o pár dní, už sa to dá počítať na hodiny, ma čaká ďalšie vrcholné podujatie. Žiaľ, nebudú to majstrovstvá sveta, ale vypočúvanie pred Disciplinárnou komisiou Slovenského atletického zväzu (DK SAZ). Tak ako vrcholí príprava pred dôležitými pretekmi, tak vrcholí aj príprava na tento dôležitý životný boj.

Lebo tu už nejde len o šport, ale aj o môj život, moju budúcnosť, a teda aj budúcnosť mojej rodiny.

Pred minuloročnými olympijskými hrami v Riu de Janeiro, keď bol môj štart ohrozený zranením, som si hovoril, že aj keby som tam nešiel pre zranenie, nič sa nedeje, veď je to len šport a ľudia majú väčšie starosti.

Teraz je situácia trochu iná, aj keď si stále myslím, že na svete sú aj väčšie katastrofy.

Antidopingovej agentúre musím dokázať, že som neporušil jej pravidlá. Keď mi robili rôzne vyšetrenia na moju obhajobu, tak som si spolu s mojou rodinou hovoril, že radšej mať menej argumentov na obhajobu ako byť vážne chorý.

Veď väčšina chorôb krvi a iné vážne choroby by dané nezrovnalosti hneď vysvetlili.

Matej Tóth

Narodil som sa 10. februára 1983 v Nitre, momentálne žijem a trénujem v Banskej Bystrici. Vyštudoval som žurnalistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2015 som sa v Pekingu stal majstrom sveta v chôdzi na 50 km, o rok neskôr som priniesol zlato aj z olympijských hier v Riu de Janeiro. Pre nezrovnalosti v biologickom pase som na aktuálnych majstrovstvách sveta v Londýne nemohol obhajovať zlato.

S týmto, našťastie, ešte nemám skúsenosti

Vrátim sa však k pocitom, ktoré prežíva športovec v príprave a aké prežívam ja tento rok. Je až úsmevné, aké paralely to prináša. Príprava na vrcholné podujatie mi trvá osem až desať týždňov. Toľko času približne zabrala aj príprava argumentov na obhajobu pred disciplinárkou.

Keď sa začína príprava, športovec je väčšinou mimo formy a nevie si ani predstaviť, ako bude o mesiac plniť náročný tréningový plán. No forma ide hore deň po dni, týždeň po týždni. Tréningy sú kvalitnejšie a kvalitnejšie a každý dobrý tréning povzbudzuje a hecuje telo aj hlavu do ešte kvalitnejšej roboty.

V obhajobe to je veľmi podobné. Spočiatku to bol chaos. Nehovoriac, že prípravu na vrcholné podujatie som zažil takmer dvadsať ráz, ale toto bolo pre mňa nové. Postupne však argumenty dostávali zmysel, všetko do seba zapadalo, postavili sa za mňa rodina, priatelia, známi aj neznámi, nadriadení aj partneri a to bolo pre mňa ako odtrénovanie tých najťažších tréningov na sústredení v talianskom Livigne (tam zvyknem chodiť na záverečnú prípravu).

Pred rokom som sa v Riu stal olympijským víťazom. Foto – TASR

Teraz však prichádza deň D. Deň štartu na majstrovstvách sveta. Ja, ako skúsený borec, som sa naučil tieto stavy zvládať a na štart sa vždy skôr teším. Práve vďaka skúsenostiam viem, koľko som v príprave odrobil, aké tempo zvoliť, aby som na pretekoch využil svoj potenciál a pritom neprepálil tempo.

Päťdesiatka je síce náročná a dlhá, napriek tomu si ju viem užiť. Šteklenie a chvenie v žalúdku tam, samozrejme, sú, ale nie je to nervozita, ktorá by ma zväzovala, skôr naopak. Je to tá správna chémia, ktorá v tele naštartuje procesy, ktoré ani na najkvalitnejšom tréningu nepoznám.

Pri vypočúvaní je to však trochu iné. Rovnako mám dobrý pocit, že sme pri príprave argumentov odviedli dobrú prácu a všetko je výborne pripravené, ale chýba mi skúsenosť (našťastie).

Tu sa paralely končia a začína sa boj.

Srdce v krku, keď sa Sagan stal majstrom sveta

Vráťme sa teraz radšej k športu. Je pár minút pred štartom chodeckého maratónu na majstrovstvách sveta v Londýne. Chodci sú už odprezentovaní v takzvanom Call roome. Tam už nemá prístup nikto z realizačného tímu.

Rozhodcovia kontrolujú dresy, čipy na meranie času, športovci sa rozcvičujú, pripravujú posledné detaily. Treba si dobre zaviazať šnúrky, namazať sa a čaká sa na pokyn rozhodcov na odvedenie na štart.

Posledné rovinky, nastúpenie na štartovú čiaru, zakývanie najbližším do kamery a ide sa na to. Tieto minúty do štartu už zvyknem prežívať v pokoji. Už je to akousi súčasťou pretekov a nervozita zo mňa opadáva skôr.

Spomínam si na časy, keď som si meral tep srdca aj v tejto fáze pretekov. Srdce mi bilo priam neuveriteľne.

Bežne začínam tréning po rozcvičke do 80 úderov srdca za minútu. Pri pretekoch to málokedy bývalo pod 100. Teraz už viem štartovať na tepoch okolo 80 úderov. Pred televízorom si srdcovú frekvenciu nemeriam, ale určite je o niečo vyššia, ako by bola pri sledovaní romantickej komédie.

Asi najväčšie vzrušenie, a teda aj najvyššie tepy, som prežíval pri sledovaní športových prenosov, v ktorých sa bili Slováci o najvyššie priečky. Pri hokeji vo finále majstrovstiev sveta, pri slalome Veroniky Velez-Zuzulovej a Pete Vlhovej, biatlone Naste Kuzminovej, vodnom slalome Michala Martikána či Škantíkov, šprinte Jána Volka.

Najväčší extrém som však zažil, keď išiel Peťo Sagan do cieľa na majstrovstvách sveta 2015 v Richmonde. Vtedy mi srdce bilo až v krku.

Foto – AP

Uvažujem, kedy naposledy som sledoval vrcholné chodecké podujatie v televízii. Naposledy to bolo v mojej disciplíne v roku 2003, keď som ešte na majstrovstvách v Paríži neštartoval. Potom som často videl iné disciplíny. Napríklad 50 km, keď som zvykol štartovať na 20 km, alebo opačne 20 km, keď som štartoval na 50-ke. No je predsa iné, keď sledujem disciplínu, na ktorej som mal štartovať a obhajovať titul majstra sveta.

A veľký rozdiel je sledovať preteky v televízii a potom naživo, aj keď ako divák. Nikdy nezabudnem na Svetový pohár v Poděbradoch v roku 1997. To som chôdzu trénoval len rok a ako 14-ročný som zažil svetové podujatie a jedny z najrýchlejších pretekov v histórii.

Navyše, vtedy uspeli aj Slováci. To bol veľmi silný moment mojej kariéry a vtedy som si uvedomil, že chcem raz aj ja pretekať na svetových podujatiach.

Našťastie nič negatívne v mojej hlave

Opäť strih na prebiehajúci šampionát v Londýne. Chodci sú už na trati takmer polovicu pretekov. Zisťujem, že to sledujem so záujmom, sledujem tempo, techniku, medzičasy, ale žiadne väčšie emócie neprežívam. Možno preto, že som už dlhší čas vedel, že na majstrovstvách nebudem štartovať. Preto ani moja momentálna forma nie je taká, aby som mohol konkurovať najlepším. Až tak ma nemrzí, že nešliapem bok po boku s najlepšími.

Chodecká 50-ka pomaly vrcholí a ja s napätím sledujem súboje o najvyššie priečky, ale aj útok na svetový rekord v podaní Francúza Diniza. Ide fantasticky a v tomto momente sledujem preteky v role diváka. Nemám v hlave myšlienky, čo by bolo, keby som tam bol, ani nič podobné.

Teším sa, že Diniz vyhral – určite si to za tie roky zaslúžil. Navyše, podal fantastický výkon, klobúk dole. Dokázal, že keď chytí deň, je v podstate neporaziteľný.

Vrátim sa späť k otázke zo začiatku tohto textu. Aké budem mať pocity pri sledovaní majstrovstiev sveta z gauča? Som rád, že nič negatívne sa v mojej hlave neodohrávalo. Sledoval som to v podstate ako divák. Hlavne v závere som vôbec nemal myšlienky, čo by bolo, keby bolo. Ešte zo začiatku mi to hlavou chodilo, ale nakoniec prevládli pozitívne emócie z pekných pretekov.

Matej Tóth

Rozhovory

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie