Denník N

Ľudia sa boja, že zostarnú a budú opustení, mali by sme s tým niečo robiť

Táňa Sedláková. Foto – Michal Huštaty
Táňa Sedláková. Foto – Michal Huštaty

Ak budeme všetky služby pre seniorov vytláčať na okraj miest a do veľkých inštitúcií, kde človek bežne nechodí, bude to veľké ochudobnenie, hovorí Táňa Sedláková, ktorá chystá medzigeneračný festival Old’s Cool.

Táňa Sedláková (1989) je doktorandkou sociálnej psychológie na Masarykovej univerzite v Brne. Pracovala v Medzinárodnom centre klinického výskumu v Nemocnici svätej Anny, kde skúmala poruchy pamäti. Pracuje pre Ústav populačných štúdií pri Katedre sociológie MU. Je spoluzakladateľkou iniciatívy Zrejme, ktorá má priniesť medzigeneračnú spoluprácu v slovenských mestách a podporovať kvalitné služby určené pre starších a ich príbuzných.

Sú u nás starší ľudia neviditeľní?

Keď v Bratislave trávim čas s niekým zo zahraničia, tak sa ma často pýta, kde sú všetci starší ľudia, či ich niekde schovávame, neboli v kaviarňach a kultúrnych centrách. Týmto spôsobom neviditeľní zrejme sú. A to sa deje napriek tomu, že naše hlavné mesto veľmi rýchlo starne.

Kde ich schovávame?

Neviditeľní sú najmä tí starší ľudia, ktorí sú zdravotne obmedzení alebo imobilní. Väčšinu času trávia v domácnostiach alebo sú zavretí v domoch pre seniorov. Potom je tu skupina seniorov, ktorí napríklad navštevujú bývalé kluby dôchodcov a ak by dostali viac priestoru a podnetov, boli by viditeľnejší aj v priestoroch, kam chodia ľudia bez ohľadu na vek. Myslím, že práve tu je priestor na rozvoj.

Ako by sa to dalo zlepšiť?

V Kanade napríklad fungujú organizácie, ktoré si založili seniori. Ak sa chcú stretávať s ľuďmi, urobia si napríklad kaviareň alebo centrum, kde sa rozprávajú, zabávajú, spoznávajú svet. Samozrejme, existujú tu kultúrne rozdiely, ale platí, že ich často oveľa viac podporuje mesto a mestské časti. Podporu pritom dostávajú aj od umelcov, akademikov, kreatívcov, ktorí im pomáhajú s programom a rôznymi aktivitami.

Prečo u nás takéto organizácie seniorov a pre seniorov nefungujú?

Je to o rozdielnych skúsenostiach a kultúrnych vzoroch. Máme tu negatívny obraz dôchodcu, ktorý je pasívny, konzervatívny a nudný. Tento kultúrny obraz sa však bude meniť z generácie na generáciu, keď sa seniori budú dožívať vyššieho veku, mnohí budú zdravší, aktívnejší a rôznorodejší, než očakávame. Myslíme si, že má zmysel podporovať ich v tom, aby si čo najdlhšie užívali život, poznávali svet a pomáhali utvárať takú spoločnosť, akú si želáme všetci.

Pani Voleková, ktorá navštevovala stacionár na Záhrebskej spolu s rodinou. Denné centrum už zavreli, na jeho mieste by mala byť škôlka. Foto – Michal Huštaty

A čo seniori, ktorí sú chorí alebo nevládzu?

Na Slovensku máme problém, že služby pre seniorov nie sú diverzifikované. Máme tu veľké domy pre seniorov, kde sú všetci. A rodiny, ktoré sa rozhodnú o starších starať doma, sú podporované minimálne. Je tu málo denných centier v komunitách či záujmových klubov, ktoré sú založené na medzigeneračnej výmene skúseností, nehovoriac o co-housingovom bývaní.

Čo je co-housingové bývanie?

Seniori majú svoj vlastný malý byt, ktorý má napríklad kúpeľňu, kuchyňu a dve izby, ale architekt pri tom myslí na to, že je tam aj väčší spoločný priestor na varenie, väčšia obývačka, spoločná záhrada. Seniori tam však nejdú bývať vtedy, keď musia a sú v núdzi, ako to býva pri domovoch pre seniorov. Je to ich voľba a plán, o ktorom premýšľajú dopredu. Našli si napríklad nové kamarátky, s ktorými sa rozhodnú takto žiť a svoj byt počas toho môžu napríklad prenajímať alebo predať. Takéto projekty sa nerobia len v Škandinávii, ale aj v neďalekej Viedni alebo v Berlíne.

Funguje to ako sociálne byty?

Niekde áno, ale v zahraničí sú to väčšinou družstvá. U nás majú družstvá zväčša len negatívny význam a aj po dvadsiatich piatich rokoch od revolúcie sme k nim stále nedôverčiví.

Dnešní seniori majú problém s tým, že po smrti partnera alebo partnerky a odchode detí z domu zostávajú sami. Mohlo by takéto bývanie vyriešiť ich problém?

Určite môže ísť o jedno z riešení. V poslednom čase veľa premýšľame aj nad multigeneračnými domami, ako ich poznáme v Štutgarte alebo v Essene. Fungujú ako komunitné domy, kde je na prízemí kaviareň, vyššie je materské centrum, škôlka, denné centrum pre seniorov a podobne. Celé to funguje na generačnej aj skúsenostnej výmene. Kopíruje tak realitu, v ktorej nové skúsenosti nečerpáme len od rovesníkov, ľudí rovnakej farby pleti alebo pohlavia. Ide o komplexnejšiu spoluprácu.

Dá sa osamelosť seniorov riešiť aj inak ako presťahovaním?

Napadá mi napríklad občianske združenie Ženy 50. Je to skupina brnianskych žien, ktorých je dnes už asi päťsto. Začali sa združovať, lebo viaceré mali problémy so zamestnaním a cítili sa nedocenené alebo prehliadané svojím okolím. Rozhodli sa preto svoj voľný čas tráviť zaujímavejšie. Organizujú si prednášky o cestovaní, učia sa jazyky, vzdelávajú sa, cvičia a športujú, robia si kurzy podnikania. Pre staršie ženy je totiž ťažšie nájsť si prácu alebo sa popri práci dlhodobo starať aj o rodičov.

Študujete v Česku, tam ste aj spolupracovali s rôznymi organizáciami. Kedy ste začali premýšľať o tom, že by ste chceli niečo podobné skúsiť aj na Slovensku?

Keď sa na sociálnych sieťach a v médiách objavila informácia, že plánujú zavrieť stacionár na Záhrebskej ulici v Bratislave, ktorý dlhodobo spolupracoval s komunitou Susedia na dvore. Tento stacionár začínal už v 90. rokoch ako kombinácia dvoch typov služieb, ktoré Staré Mesto potrebovalo. Jedna bola denným stacionárom pre seniorov a druhá bola záujmové centrum. V centre sa organizovali výstavy fotografií, prednášky lekárov, psychológov, stretnutia so známymi osobnosťami, kde mohol prísť každý – seniori, ich rodina alebo ľudia z okolia. Tento stacionár fungoval až do júna 2017, keď ho zrušili. Pred jeho zrušením pritom vznikla petícia za jeho zachovanie, ktorú podpísalo 1000 ľudí, ako aj štrajk, na ktorom sa zúčastnili aj seniori. Je smutné, ako rýchlo sa dá zničiť služba, ktorá je užitočná a živá v komunite, ktorá sa budovalo dlho a so záujmom. Nevieme si predstaviť, koľko snahy stojí takúto službu opäť vytvoriť. Preto sme založili iniciatívu Zrejme a dúfame, že sa nám podarí nájsť partnerov a dobrovoľníkov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Chceme službu tohto typu obnoviť a rozšíriť aj na iné miesta.

Na dvore denného stacionára. Foto – Facebook/Susedia na dvore

V iných krajinách si pochvaľujú spoluprácu škôlok so seniormi. Čo môže takáto spolupráca priniesť?

Vysvetlím to na príklade pána Sikoru, ktorý šesť rokov navštevoval denný stacionár na Záhrebskej. Hovoril, že mal na tom zariadení najradšej tri veci. Ľudí, s ktorými trávil svoj voľný čas, to, že sa mohol starať o záhradu a že mohol pozorovať život detí a ich rodičov vo vnútrobloku. Vraj pri tom premýšľal o svojom detstve a živote s rodičmi, ktorí sa ako emigranti vrátili z Chicaga. Môže pri tom spomínať a zároveň premýšľať o dnešnom svete.

Tam, kde takéto projekty fungujú dlhšie, museli riešiť aj situácie, ako deťom vysvetliť, že pani, ktorá sa s nimi chodila hrávať, zomrela. Nie je to pre deti príliš nepríjemná skúsenosť?

Táto skúsenosť je, samozrejme, nepríjemná pre každého a treba k nej pristupovať veľmi citlivo.V poslednom období začalo vznikať veľa pekne ilustrovaných detských kníh o smrti a umieraní. Smrť sa však netýka len starších. Ľudia do nášho života prichádzajú a aj z neho odchádzajú. Spolu s nami sa takéto zážitky učia od istého veku spracúvať aj deti.

Tak ako poznáme rasizmus alebo sexizmus, môžeme hovoriť aj o ageizme, teda vytváraní stereotypov a diskriminovaní ľudí na základe veku. Ako sa dá proti tomu bojovať?

Ageizmus funguje trocha inak ako rasizmus alebo sexizmus, lebo nehovoríme o stereotypoch voči skupine ľudí, ktorou sa nikdy nestaneme. Nikdy z nás nebudú Rómovia alebo černosi, ale starnutím prechádzame všetci. Ageizmus je nebezpečný, pretože môže prerásť do diskriminácie.

Môže sa stať, že ak budeme seniorov izolovať, neskôr nebudeme vedieť ako zostarnúť?

Ak budeme všetky služby pre seniorov vytláčať na okraj miest a do veľkých inštitúcií, kam človek bežne nechodí, tak to bude veľké ochudobnenie.

O čo môžeme prísť?

O starších ľuďoch sa často hovorí ako o tých, ktorí majú nejakú múdrosť. Ale ja o tej múdrosti premýšľam trocha inak. Že je to múdrosť, ktorá vzniká pri rozhovore, vo chvíľach, keď uvažujeme nad životom staršieho človeka a premýšľame nad tým, ako zvládal napríklad zdravotné obmedzenia alebo politickú situáciu, v ktorej žil. Môžeme pri tom premýšľať, ako by sme sa asi zachovali my. Aj o toto by sme prišli. Mladí ľudia dnes napríklad volia Kotlebu, ale ich starí rodičia by im pravdepodobne vedeli rozprávať príbehy z tohto obdobia a tak by mohli dôvernejšie poznať krutosť spojenú s totalitami.

V súvislosti s tínedžermi a ich rodičmi sa hovorí o generačnej priepasti, ktorá ich delí. So starými rodičmi je to dvakrát taká priepasť. Nie sú tie rozdiely príliš veľké?

Tie rozdiely môžu byť naozaj obrovské. Najmä v oblasti technológií a toho, ako rôzne generácie prežívajú svet. Ak by sme sa však nesnažili podeliť o skúsenosti a priestor, tak by prišla segregácia. O starších ľuďoch by sme nemali premýšľať ako o tých, ktorí nie sú na webe a nie sú schopní naučiť sa robiť s technológiami. Sú to často iba stereotypy, lebo veľká časť dnešných šesťdesiatnikov bežne používa počítače.

Tínedžeri majú so staršími veľa spoločných tém. V rámci jedného projektu sme napríklad v priestoroch gymnázia vystavovali prácu Moniky Mikyškovej o prvých láskach seniorov. Toto je téma, ktorá spája mladších aj starších. Skôr by som sa zamerala na hľadanie styčných plôch medzi generáciami a rešpektovanie rozdielov, než na ich zdôrazňovanie a rozdeľovanie.

Seniori na počítačovom kurze. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je pravda, že mladí ľudia môžu starších vnímať ako staromódnych a zatrpknutých, ale funguje to aj naopak. Starší ľudia mladých často vnímajú ako vulgárnych a hlučných. Čo urobiť, aby sa spolu začali rozprávať?

Je to o tom, ako si vytvárame priestory, kde sa stretávame. Všímam si to na susedstvách. Moji známi majú často problémy so susedmi, ktorí sú starší, pretože nás vnímajú cez stereotypy a nemajú s nami žiadnu skúsenosť.

Myslím si však, že ideme dobrým smerom, lebo tu začali vznikať komunitné záhrady, živé vnútrobloky a nové susedské vzťahy, čím si vytvárame väčší priestor na spoznávanie sa navzájom. Bolo by skvelé, keby nad tým premýšľali aj ľudia, ktorí určujú podobu mesta.

Nestačí seniorom súčasná sieť služieb? Môžu ísť predsa do mesta na kávu alebo do divadla.

Veľa starších ľudí to tak aj robí. Ale na to, aby mesto s takým počtom starších, ako je Bratislava, fungovalo, je teraz potrebné, aby začalo byť otvorenejšie voči starším aj mladším ľuďom zároveň.

Nechýbajú v médiách a vo filmoch starší ľudia?

Keďže sa tou témou už dlhšie zaoberám, nemám ten pocit. Problém je v tom, ako sa o nich hovorí. Píšeme o tom, že demograficky starneme a že prichádza vlna seniorov, ktorá nás zaplaví, že dôchodkový systém je v alarmujúcom stave. Vytvára sa okolo nich panika, ktorá nikomu neprospieva. Vidíme to napríklad v reklamách poisťovní a bánk. V umení sa v poslednom čase objavili filmy ako Eva Nová alebo Bába z ledu, ktoré hovoria o starších ženách a o starnutí.

Čo môže každý urobiť pre to, aby zmenšil generačnú priepasť?

Stačí, ak prestane hľadať rozdiely a začne premýšľať o tom, čo nás spája. Mali by sme sa zamyslieť nad jazykom, ktorý volíme. Prečo o starších ľuďoch hovoríme ako o dôchodcoch? Voláme ich tak preto, lebo im každý mesiac chodí dôchodok? Je to to najdôležitejšie v ich živote? Prečo neznámym starším infantilne hovoríme babka alebo dedko? Mali by sme sa o starších ľudí viac zaujímať. O nich a o ich príbehy.

Seniori z denného centra na Záhrebskej ulici protestovali proti zavretiu ich stacionára. Foto – Facebook/Susedia na dvore

Ako by sme teda mali hovoriť starším ľuďom?

Ak sú to naši kamoši a známi, volajme ich menom. Ak sú to naše staré mamy, babičkami. Každý človek je jedinečný a má svoj príbeh. Viac, ako to, že ide o dôchodkyňu, babku, seniorku alebo staršiu ženu, ma zaujíma, aká je. Čo robila alebo čo robí a o akej téme sa s ňou môžem porozprávať.

Po meste visia bilbordy s heslami ako „omladnite o desať rokov“ alebo reklamy na plastickú chirurgiu. Neuráža to seniorov?

Nemyslím si. Je pravda, že antiage výrobky sú znakom toho, že žijeme v kultúre mladosti, kde si hodnotu môžeme zvyšovať tým, že vyzeráme mladšie. Ten marketing však nie je namierený na starších ľudí, ale na tých, ktorí majú tridsať, štyridsať alebo päťdesiat. U nich môžu podporovať strach zo starnutia a zo staroby.

Boja sa dnes ľudia zostarnúť?

V bežnej reči často počujeme, ako niekto hovorí: na toto som už príliš starý. Možno je to spôsobené strachom. Ľudia sa boja aj toho, že zostarnú a zostanú opustení. Majú strach z inštitúcií, kde možno budú musieť žiť. Myslím si, že by sme s tými inštitúciami mali niečo robiť, lebo to nie je vec, ktorá s nami nemá nič spoločné. Raz tú pomoc možno budeme potrebovať aj my.

Foto – TASR

Chystáte sa priniesť do Bratislavy medzigeneračný festival Old’s Cool (Staré je cool, pozn. aut.), bude 13. a 14. októbra. Nie je ťažké vymyslieť taký program, ktorý zaujme viacero generácií?

Uvidíme, ako to bude fungovať. Na festivale bude napríklad speváčka Never Sol, ktorá spieva so seniorským zborom, ale aj premietanie filmu Eva Nová spojené s diskusiou s Emíliou Vášáryovou. Chystáme prehliadku funkcionalistického domu Avion, ktorý bude predstavovať odborník spolu s človekom, ktorý v tom dome žije a pamätá si jeho premeny. Snažíme sa, aby festival vystihol názov festivalu, ktorý tvrdí, že to staré môže mať aj oveľa zaujímavejšiu funkciu. Na festivale napríklad spojíme štrikovanie ponožiek, ktoré robí 160 žien po celom Česku, s firmou Fusakle, ktorá ponúka ponožky s oldschoolovými motívmi.

Chcete robiť aj niečo iné okrem festivalu?

Chceli by sme s touto témou pracovať dlhodobejšie a napríklad zorganizovať výlet, ktorý bude bojovať proti šmejdom. Ak začneme hovoriť o medzigeneračných vzťahoch a senioroch otvorenejším spôsobom, verím, že sa nám podarí motivovať ľudí, aby sa k nám pridali, stali sa našimi partnermi a myšlienky z festivalu prípadne priniesli aj na ďalšie miesta.

Mladým ľuďom sa často odporúča, aby sa zaujímali o starších ľudí, ktorí žijú v ich blízkosti, aby ich niekedy zašli navštíviť. Nie je to len nepríjemné narušenie ich súkromia?

Robila som projekt s českou neziskovou organizáciou Život 90, ktorej cieľom bolo riešiť situáciu osamelých starších ľudí žijúcich v pražských bytoch. Sídlia vo veľkom dome v centre Prahy, v ktorom je kaviareň, divadlo, všetko je to určené pre seniorov. Chceli urobiť program pre seniorov, aby sa viac stretávali a prestali byť izolovaní. Sociálne pracovníčky preto vytvárali dvojice medzi dobrovoľníkmi a seniormi, ktoré sa navštevovali minimálne raz za týždeň. Chceli, aby sa osamelí seniori, ktorí žijú v bytoch, stretávali s mladšími a aktívnejšími ľuďmi. Počas toho projektu som si však uvedomila, že to zaváňa sociálnym inžinierstvom a treba podporovať najmä miesta a komunity, kde takéto vzťahy vznikajú a fungujú. Snažili sme sa o niečo, čo by malo existovať prirodzene.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie