Denník N

Gejza Vámoš – nihilista či prvý slovenský postmoderný spisovateľ?

V novej rubrike Zabudnuté knihy predstavujeme diela, ktoré stoja za pozornosť, ale z rôznych príčin ju nedostávajú. Dnes je to román Gejzu Vámoša Atómy Boha.

V rubrike Zabudnuté knihy určite viac ráz narazíme na diela, ktoré vydával v Prahe významný vydavateľ Leopold Mazáč v edíciách Mazáčova slovenská knižnica či Edícia mladých slovenských autorov (EMSA), preto je na mieste povedať si najprv pár slov o ňom.

Je pomerne málo známe, že slovenská medzivojnová literatúra i moderná slovenská literatúra ako taká má svoje korene práve u Mazáča. Veľkú zásluhu na jej rozvoji má aj básnik Ján Smrek (1898 – 1982), ktorý Mazáčove slovenské edície redigoval. Kdesi na začiatku obchodne zdatný nedoštudovaný technik Mazáč (1900 – 1948) zažil v roku 1924 nečakaný komerčný úspech so Sborníkom mladej slovenskej literatúry, ktorý anonymne financoval. Vtedy objavil dieru na československom trhu. Konzervatívnosť a zaostalosť nakladateľského podnikania na Slovensku ho priviedla k pravidelnému vydávaniu slovenskej literatúry v origináli. V Prahe teda vyšli prvé vydania takých významných diel ako Živý bič od Mila Urbana či Maroško Martina Rázusa, prvé knihy Jozefa Cígera Hronského, Jána Hrušovského a Terézie Vansovej, básne Jána Smreka, Laca Novomeského a Emila Boleslava Lukáča, ale aj diela dnes už kontroverzných spisovateľov Tida Gašpara či Petra Jilemnického.

Čítajúce dievča v kroji

Grafickú úpravu slovenských kníh zabezpečovali jednak českí umelci (okrem iných Karel Teige, Jaroslav Vodrážka) a potom mladí slovenskí výtvarníci (Martin Benka, Mikuláš Galanda, Štefan Bednár), ktorí tak položili základy modernej slovenskej knižnej grafiky. Tu treba zdôrazniť zaujímavosť, že jednotlivé vydania úspešných titulov sa líšili obálkami a dnes sú hľadaným zberateľským artiklom. Okrem jednotlivých originálnych obálok brožovaných kníh sa v prípade tvrdej väzby Mazáčove slovenské edície vyznačovali aj jednotným, známym a typickým červeným dizajnom od Benku s čítajúcim dievčaťom v kroji na pozadí Trenčianskeho hradu, prípadne bielym grafickým spracovaním.

Od roku 1930 na podnet Smreka začal Mazáč vydávať aj Mesačník pre literatúru a umenie Elán. A čo znie dnes až neuveriteľne – otvoril v Prahe reprezentatívne a hojne navštevované Slovenské kníhkupectvo, spojené s výstavnou sieňou Elánu a prednáškovou sálou na prvom poschodí. V trid­siatych rokoch expandoval aj do Bratislavy, no po vyhlásení slovenského štátu svoje aktivity týmto smerom ukončil. Po tzv. víťaznom februári prevzala Mazáčovo nakladateľstvo Mladá fronta a vydavateľ spáchal samovraždu.

Autori, ktorí u Mazáča vychádzali, boli vo svojej dobe významní, potom však často upadli do zabudnutia, prípadne ich rôzne režimy zamlčiavali pre nevhodný rasový či triedny pôvod alebo pre problematické politické názory. Patrí k nim aj Gejza Vámoš.

Človek odnikiaľ

Celý život pôsobil ako nezakorenený človek odnikiaľ. Narodil sa v roku 1901 v maďarskom meste Dévaványa. Mal židovský pôvod, odmietal však rituály a ortodoxiu, bol veľmi kritický k odlišnostiam a dostával sa tak do mnohých sporov. Vyštudoval medicínu na Univerzite Karlovej v Prahe, praxoval v nemocnici na Letňanoch. Ako vysokoškolák redigoval literárny časopis Svojeť a uverejňoval v ňom svoje prózy. Mazáčova a Smrekova EMSA odštartovala v roku 1925 práve Vámošovým debutom Editino očko. Veľa cestoval. V Bratislave získal doktorát z filozofie (za prácu s príznačným názvom Princíp krutosti) a potom pôsobil v Piešťanoch ako kúpeľný lekár.

Priatelil sa s davistami a ďalšími ľavicovými intelektuálmi. V roku 1939 odcestoval cez Francúzsko do Číny, kde žil počas druhej svetovej vojny, prevažne v Tianjine, Pekingu, Šanghaji a ich okolí, pričom liečil predovšetkým nemajetných ľudí. Rozišiel sa tu so svojou dlhoročnou priateľkou Irmou a celkom zanevrel na písanie. Po vojne sa neúspešne snažil dostať do československých diplomatických služieb a nakoniec odišiel cez Indiu a Japonsko do Brazílie. Liečil chudobných černochov, často v nevhodných hygienických podmienkach. Zrejme sa stravoval veľmi skromne, pretože začal trpieť nervovým ochorením beri-beri, na ktoré umrel v roku 1956.

Silná alegória

Aj nepokojná hlavná postava jeho románu akoby stále niečo hľadala – pokoj, lásku, či predovšetkým seba samého. Autorovou celoživotnou témou bola práve živočíšna krutosť človeka, proti ktorej chcel bojovať. Doktor Zurian, Vámošovo alter ego, je rozorvaný a plný emócií, ale popritom sa zároveň usiluje pozerať na svoje okolie chladne a chirurgicky.

Román sa začína akoby pohľadom zhora na stvorenie a vývoj sveta. Je to všeobjímajúci úvod, ktorý paradoxne rámcuje príbeh zložený z drobných pocitov, sklamaní, krutostí, prízemnosti, banalít a stroskotaní.
„Boh rozsypal po zemi i po vodách svoje atomy. Rozhojnil organický život. Toto žitie bolo jednoduché. Potrava na mieste, pravá nesmrteľnosť, lebo živé atomy sa stále štepily a množily. Boh sa však nudil. Nebavil ho tento spôsob života. Preto chcel boj.“ Boh v strhujúcom opise tvorí svet a ľudia sú len „malé, úbohé klbká atomov Boha“. V kontraste s tým text románu vytvára zaujímavé napätie:

„Obzrel sa. Neďaleko opustenej poľnej cesty studňa so žeriavom. Pomaly zaťahal za koniec povrazu, pes šiel s ním bez odporu. Voľný koniec povrazu priviazal ku koncom drúka so závažím, ktoré sa zdvíha pri čerpaní vody do výšky. Sám potom prešiel k druhému koncu drúka, kde sa putňa spúšťa do studne. No tak, Dunčo, teraz ťa naučím móresu. Bol si vždy priamy, násilný a sprostý a umrieš takou istou smrťou. Celkom hrubo a úprimne ťa obesím, Dunčo. Tak, do toho!“

Vámoš rozohráva román opisom troch psov, ktorí doktora Zuriana obťažujú a ktorým sa chce brutálne pomstiť. Príbeh ponúka silnú alegóriu. Po drobnej odbočke, v ktorej Vámoš opisuje súdobý umelecký život, doktor Zurian nastupuje na prax do pražskej nemocnice, kde vidí neporiadnosť, ignorantstvo a hlúposť – trom kolegom okamžite dáva mená po psoch. Sledujeme komplikované ľúbostné vzplanutie k osudovej žene, „Medúze“, ktoré sa prejavuje predovšetkým vzájomným zraňovaním. Po trápnom incidente s inou ženou sa Zurian stáva terčom posmechu. Zaujíma sa o nový prístroj, röntgen, experimentuje s ním a nakoniec zostáva pracovať na oddelení kožných a pohlavných chorôb. Jeho vzťah k Medúze sa načas končí odmietnutím, Medúza chce iba jeho dieťa. Zurianova nenávisť k ženám sa stupňuje.

Nepochopenie

V druhej časti románu doktor Zurian ide počas dovolenky domov, na Slovensko, kde sleduje krutý a nezmyselný susedský spor, a náhodne spozoruje, ako chlapci týrajú mačku. Rozhodne sa nezasahovať. Cíti, ako mu tvrdne, „drevenie“ duša.

Po návrate do Prahy nasleduje ďalšia zrážka s Medúzou a Zurian sa čoraz viac zahĺbi do práce, počúva príbehy prostitútok a rozhodne sa sám, v záujme vedy, nakaziť kvapavkou. O jeho chorobe sa však všetci dozvedia. Vámoš opäť vsúva do príbehu intermezzo z histórie medicíny. O niečo neskôr chorý doktor Zurian číta chorobopis tehotnej pacientky, ktorú znásilnili a nakazili, a spoznáva v nej Medúzu. Rozhodne sa svojsky pomeriť so svetom a vyriešiť rázne svoju situáciu. Nechá priniesť morfium. Pre ňu a pre seba.

Atómy Boha sú Vámošovým najvýznamnejším románom, 1. vydanie vyšlo u Mazáča v roku 1928 a veľa sa o ňom hovorilo. Daniel Okáli uviedol, že je to román o „hrdinstve“ (v úvodzovkách) a syfilise. Štefan Krčméry Atómy Boha vyhlásil za najnihilistickejšie dielo literatúry slovenskej. Literárny teoretik Andrej Mráz o Vámošovi napísal: Chýbajú mu i konštruktívno-tvárne schopnosti. Dej svojho románu rozkúskoval, rozdrobil ho mnohými situáciami, ktoré sa vymykajú z rámca celku a pôsobia temer ako samostatné rozprávky v románe.

V krátkosti povedané, súdobá kritika Vámošov román zväčša nepochopila, negatívne ohodnotila tému a myšlienkové posolstvo, aj jazyk a nezvyčajnú kompozíciu.

Vámoš bol aj vďaka svojim postojom a povahe vnímaný tak trocha ako enfant terrible. Jeho prózy sa opisovali ako depresívne, pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom. Neustále vstupuje do príbehu, vysvetľuje, doplňuje, cituje, čím údajne rozbíja kompozíciu. A to až do tej miery, že ho dnes niektorí dokonca považujú za prvého slovenského postmoderného autora. Nuž, hranice toho, čo je pokladané za kvalitné alebo nekvalitné, za skvelo napísané alebo zbabrané, sú v literatúre často ohybné a navzájom sa prestupujú.

Obávam sa však, že obraz Vámoša ako autora, ktorý nevie udržať myšlienku a svoje dielo neustále drobí, mechanicky pretrváva dodnes, čo je veľká škoda – mali by sme to vnímať nie ako chybu, ale ako pridanú hodnotu, experiment s realitou a pokus o jej presné zachytenie. Život predsa nikdy netvorí jednoliate príbehy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zabudnuté knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie