Klesal pre alkohol, až skoro zomrel. Dnes stúpa s hudbou

Na tento rozhovor som šiel s dilemou, či sa mi podarí presvedčiť vás, aby ste otvorene hovorili aj o odvrátených stránkach svojho života, najmä o alkohole.

Dlho som premýšľal, do akej miery v tejto debate verejne otvoriť svoje súkromie, ale potom som pochopil, že všetko, čo dnes robím, aký som a aký je môj život, súvisí práve s minulosťou a vecami, ktorými som si prešiel. Ak môj príbeh pomôže čo len jedinému človeku, bude to veľká satisfakcia.

Váš otec bol ortodoxný komunista, mama bigotná katolíčka. Tušíte, ako vás to ovplyvnilo?

Ťažko povedať. Do šestnástich rokov som bol silno veriaci, zároveň som celé detstvo veril aj v socializmus a Lenina. Pod vplyvom sovietskych filmov som chcel ako malý chlapec žiť v ZSSR, tá krajina sa mi vážne páčila.

Nevedel som pochopiť, prečo sa vlastne viera a socializmus bijú, veď Ježiško aj Lenin vraj boli dobrí ľudia.

Vaši predkovia všeobecne majú komplikovanú minulosť. Deda v drsných 50. rokoch zavreli.

Ten bol z maminej strany, predtým bol tuším aj v Hlinkovej garde. Otcova rodina zase pochádzala z Vojvodiny v Srbsku. Prišla sem v 30. rokoch, po roku 1948 jej však komunisti zhabali všetky majetky.

Dedo z otcovej strany vraj vtedy úplne zatrpkol a zvyšok života už iba šomral. Mamin otec, naopak, si v sebe zachoval zvláštnu pokoru.

Otec bol presvedčeným komunistom, hoci videl, čo súdruhovia vyviedli jeho rodičom? Bavili ste sa o tom niekedy?

Nie, nikdy sme si k sebe nenašli cestu. Veľa pil a ja som voči nemu vtedy zatrpkol. Cestu k nemu som si našiel až po jeho smrti. Odpoveď na vašu otázku mi preto dala až mama. V celom tom príbehu pritom cítiť obrovský paradox.

Aký?

Opisovala mi strašné veci, ktoré sa tu diali v 50. rokoch. Raz prišla domov a všetko bolo onálepkované, skonfiškované. Jej strýko oral, zrazu sa pri ňom zastavilo nákladné auto a súdruhovia mu vzali všetky voly. Len si bezmocne sadol na pluh a plakal.

Keď mi o tom mama hovorila, vždy plakala, tento príbeh dodnes rozplače aj mňa. Paradox spočíva v tom, že mama práve na toto obdobie spomínala ako na najkrajšie vo svojom živote.

Mladosť a detstvo zrejme napriek zlu vnímame inak. Vytesňujeme ho, svoje zohrá aj nostalgia.

Áno, mama bola vtedy mladá, prežívala prvé lásky, prvýkrát prišla do Bratislavy, chodila do divadla, svet sa jej napriek všetkému zdal výborný. Možno práve tu však treba hľadať odpoveď na to, prečo bol môj otec komunista, hoci videl, čo urobili jeho rodine.

Vozil sa v limuzíne, sprevádzal delegácie z Vietnamu a zo ZSSR.

Bol predsedom ROH v Pozemných stavbách, čiže odborár. Nešlo pritom o žiadneho zlodeja ani pragmatika, on socializmu úprimne veril. Preto mám tak rád film Pelíšky. V postave, ktorú tam stvárňuje Miroslav Donutil, vidím práve svojho otca.

Raz ste o ňom povedali, že pred revolúciou sa spíjal od šťastia a po nej od nešťastia.

Dnes to už môžem doplniť – spíjal sa preto, lebo bol alkoholik. A ten pije bez ohľadu na okolnosti – keď svieti slnko aj keď prší.

Mama sa zase modlievala pod fotografiou Jozefa Tisa. Manželstvo kontrastov.

Mýlite sa, práve toto bola typická a tradičná slovenská rodina. Dialo sa vlastne len to, čo vidíme aj dnes, keď Putin zjednotil boľševické pudy s klérofašistickými.

V slovenských rodinách to však bolo prítomné už dávno. Taká rodina dokonca vystihuje všetko to typické slovenské.

Ako vás vychovávali, keď každý z rodičov videl svet úplne inak?

Naučili ma pretvárke. Mama mala šialený strach, preto mi kládla na srdce, aby som sa nikdy nevyjadroval k politike a nehovoril, čo si naozaj myslím. Aj som jej to zazlieval, dnes ju však chápem, lebo osobne zažila 50. roky.

Vlastne sa len o mňa bála, aby som nevytŕčal. V tomto sme ani neboli nejaká nenormálna rodina, podobných tu bolo veľa. A rovnako ako mama, aj ja mám napriek všetkému pocit, že som prežil šťastné detstvo.

Čo ste si mysleli o Západe?

Že tam stále niekto niekoho vykorisťuje, ľudia tam žijú ťažko a v neistote. Na druhej strane som zháňal Bravo, počúval zahraničné kapely a pozeral ORF.

Po revolúcii v roku 1989 som sa zase hanbil za svoje pocity, lebo každý zrazu hovoril, že všetko hneď pochopil, iba ja som to nedokázal.

Musel som si prejsť vlastným vývojom. Dlho som veril, že socializmus je dobrý. Vyliečil som sa však pomerne rýchlo. Už v polovici roka 1990 som videl rozdiel a pochopil, že nové pomery sú lepšie.

Aj z toho sa však dalo vytriezvieť, najmä ak človek vnímal gaunerský a zlodejský mečiarizmus, ktorý prišiel onedlho.

To už šlo trochu mimo mňa, hoci mečiarizmus som prežíval až príliš. Lenže vtedy som už mal predovšetkým chaos vo svojej hlave, lebo som strašne pil. Od osemnástich rokov som bol alkoholik.

Viete dnes vysvetliť, prečo sa to stalo?

Človek pije, lebo mu chutí. Niekto nemá čo robiť, iný je prepracovaný, ďalší pije od šťastia. Dnes viem, že je to normálna choroba, ktorá si svoj dôvod na štart nájde. Spúšťačom pokojne môže byť aj to, že pri tomto rozhovore sedíme na nepohodlných stoličkách.

Mnoho umelcov pritom svoju závislosť ospravedlňuje, dokonca sa okolo toho tvoria šialené mýty, spomeňme Jima Morrisona, Kurta Cobaina či Rudolfa Slobodu. Vraj to prispieva k tvorivosti. A väčšina ľudí túto hlúposť, neviem prečo, akceptuje.

Umelcom sa záhadne odpúšťa nielen pitie, ale aj drogy. Keby ako Whitney Houston, Jimi Hendrix či Amy Winehouse chľastal či fetoval murár, ľudia by ho opľuli, kým týchto nosili na rukách.

Žiaľ, sú to hlúpe a smrtonosné mýty. Pritom tak, ako existujú skvelí umelci, ktorí pijú, sú medzi nami aj alkoholici, ktorí sú excelentnými murármi. Amy Winehouse bola v zmysle ovládania svojho remesla len výbornou murárkou, nie?

Keď počujem, ako vraj speváci pijú kvôli depresiám, som šokovaný. V skutočnosti majú depresie, lebo pijú. Tieto hlúpe mýty a frázy však šíria aj médiá. Uniká im, že práve závislosť s človekom „pracuje“ tak, aby sa tá depka naozaj dostavila.

Viete, koľkí prestali piť a zistili, že nemajú žiadnu psychickú poruchu, mániu, nič? Aj ja som si dlho myslel, že som depresívny človek, dokonca som chcel z toho vyťažiť veľké umenie. Nezmysel, opilec kvalitu nevytvorí.

Kto si prvý všimol, že ste alkoholik – vy či okolie?

Okolie. Vnímalo, že sa mením, že už nie som ten veselý chalan, ktorého poznalo. Stále viac na mňa prichádzali temné myšlienky, do toho som si namýšľal, aký som veľký rebel. Vlastne som iba vzdoroval a trucoval. Bola to len obyčajná alkoholická póza.

Závislosť mi totiž našepkávala, že toto som skutočný ja. Že to je choré, som pochopil až po rokoch. Nepil som teda preto, že som bol smutný, takým som sa stal až vďaka pitiu. Lenže kým nemáte poriadok v sebe, nemôžete si ani vytvoriť zdravý svetonázor či zdravé emócie.

Poznám abstinujúceho alkoholika, ktorý sa stal závislým, hoci nepil každý deň, ale len v piatok. Každý piatok.

Že alkoholik musí piť každý deň, je len ďalší hlúpy mýtus. Môžete ním byť, hoci sa napijete iba raz do roka. Primár Ivan Novotný, ktorý ma lieči, to označuje termínom neporiadne pitie.

Zbytočne totiž nepijete celý rok, ak v skutočnosti nie ste spokojný sám so sebou a vnútorne slobodný. Nakoniec všetko aj tak vyvrcholí tým, že to znovu urobíte.

Ak je totiž niekto nešťastný, že sa nemôže hocikedy „nadrbať“, je v kŕči a stále si na seba dáva pozor, len aby nepodľahol, je to určite alkoholik. Taký človek je jednoducho neslobodný a závislý bez ohľadu na to, ako často si naleje.

Mali ste aj takzvané suché obdobia?

Samozrejme. Pol roka som pil, pol roka nepil. A práve mýtus, že človek, ktorý pol roka vydrží nepiť, nie je alkoholikom, ma skoro priviedol do hrobu. Postupne sa totiž tie amplitúdy zahusťujú.

Potrebuje alkoholik na odrazenie sa totálny pád na dno?