Denník N

Juraj Mesík: Mať doma zásoby potravín pre prípad krízy je vec elementárnej zodpovednosti voči rodine

Juraj Mesík. Foto – archív J. M.
Juraj Mesík. Foto – archív J. M.

Na UK mi ponúkli 9 eur za hodinu, opravár kotlov odo mňa vzal 300 eur za dve hodiny, vysvetľuje slovenské pomery analytik globálnych trendov.

JURAJ MESÍK sa narodil v roku 1962 vo Zvolene, vyrastal v Detve. Vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Viedol ekologickú organizáciu Ekotrend, ktorú v roku 1985 rozpustila komunistická ŠtB. Po revolúcii v roku 1989 bol kooptovaný za poslanca Federálneho zhromaždenia, zakladal Stranu zelených, neskôr pôsobil v treťom sektore. V rokoch 2003 až 2008 pôsobil ako špecialista Svetovej banky vo Washingtone, po návrate prednášal na Palackého univerzite v Olomouci a na UK v Bratislave, dnes je na voľnej nohe. Dlhé roky prispieva ako publicista do médií, venuje sa najmä globálnym trendom. Je ženatý, jeho manželkou je Oľga Pietruchová.

Vyštudovali ste za lekára. Prečo sa tej profesii nevenujete?

Nikdy som nechcel robiť lekára. Na medicínu som šiel, lebo ma zaujímala veda, konkrétne biomedicínsky výskum. Promoval som v roku 1988, už o rok neskôr sa však otvorili úplne iné možnosti. Na vedu som preto rezignoval.

Predrevolučný režim vás zjavne nenadchýnal.

Bol som súčasťou ekologického hnutia, takže socializmus som vnímal veľmi kriticky. Prekážal mi nedostatok slobody, nemožnosť cestovať po svete, nie však pre turistiku, ale pre sledovanie vývoja vedy zblízka, absencia prístupu k vedeckej literatúre, a tiež všadeprítomná pretvárka, pokrytectvo, vláda priemernosti a ruská okupácia.

Boli ste aktívny v organizácii Ekotrend, v roku 1985 ju však ŠtB zlikvidovala. Nemali vaši rodičia problém, že sa púšťate na tenký ľad?

Veľmi sa báli. Keby ma v tom roku vyhodili z medicíny, čo reálne hrozilo, lebo som odmietol podpísať spoluprácu s ŠtB, bohvie, ako by som skončil.

Čo od vás chcela ŠtB? Aby ste donášali?

Samozrejme, lenže vďaka kamarátom som mal prístup k exilovej literatúre. Mal som teda prečítané aj Šimečkovo Obnovenie poriadku a rozumel som, ako režim funguje – že lojalitu si vynucuje násilím.

Cez bývalú manželku som mal zase kontakt na katolíckych kňazov, ktorí boli tomuto tlaku vystavení, dokonca spoluprácu podpísali. Keď ma potom predvolali do Pentagónu, ako sa hovorilo Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici, exmanželka naklusala za jedným farárom a ten jej prezradil scenár výsluchu.

Konkrétne?

Že ma tam bude čakať jeden dobrý a jeden zlý príslušník. Prvý mi bude sľubovať zahraničné stáže a rôzne iné veci, druhý sa mi bude vyhrážať basou a vyhodením zo školy. A že si musím nájsť dôvod, ako sa podpisu vyhnúť. Nakoniec som nepodpísal.

Prišli následky?

Áno, skúšali nejaké represie, rozpustili Ekotrend, zakázali mi vycestovať za tetou na Západ, hoci som už mal vycestovaciu doložku. Zo školy ma však nevyhodili, lebo ma zachránil – a to je práve paradox – komunista.

Dozvedel som sa to až po roku 1989 a bol som veľmi prekvapený. Ten pán bol šéfom komunistickej strany na fakulte a zároveň mojím školiteľom. Obľúbil si ma, videl vo mne seba samého, keď bol mladý – chalana, ktorý je mimoriadne zapálený pre vedu.

Požiadavku ŠtB na moje vyhodenie zo školy „stopil“ odpoveďou, že som len taký vetroplach, ktorého vôbec netreba brať vážne.

Po novembri 1989 ste sa objavili vo vysokej politike – priamo vo Federálnom zhromaždení.

Len čo eštebáci rozpustili Ekotrend, ktorý som viedol ako predseda, s ďalšími kolegami sme našli útočisko v 6. ZO SZOPK v Bratislave, čo bola organizácia, v ktorej pôsobili napríklad Maňo Huba, Peter Tatár či Jano Budaj, teda ľudia, ktorí zohrali zásadnú úlohu v revolúcii.

Spriatelili sme sa, a keď sa v decembri 1989 začalo reformovať Federálne zhromaždenie, pred Vianocami mi zavolal Jano Langoš s otázkou, či vezmem miesto federálneho poslanca. V tom čase totiž odvolali Viliama Šalgoviča, ktorý tam sedel za volebný obvod Banská Bystrica.

Šalgovič sa potom vo februári 1990 obesil vo svojej pivnici.

Áno, spáchal samovraždu. V každom prípade, ochranári mi dôverovali, takže 29. decembra 1989 som šiel do Prahy a mojím prvým poslaneckým aktom hneď po zložení sľubu bola voľba Václava Havla za prezidenta Československa.

Aký je to pocit, keď niekto, kto neznáša komunistov, zrazu s tými nosičmi mastných prehadzovačiek na hlavách a lacných sák sedí v jednej miestnosti?

Bol to zvláštny pocit. Začalo sa to už cestou, lebo do Prahy som letel lietadlom letky Federálneho ministerstva vnútra. Mojou úlohou iba bolo prísť ráno na letisko na Sliač. Už v odbavovacej hale som pritom narazil na typické funkcionárske komunistické postavičky, ktoré leteli so mnou.

Spočiatku nás v parlamente bola len hŕstka nekomunistov, prichádzali však ďalšie vlny zmien. Treba povedať, že komunisti okolo sa správali zvláštne – neboli to individuality, ale ľudia, naučení správať sa prísne hierarchicky. Fungovali ako hlasovacia mašinka bez toho, aby premýšľali.

Pohybovať sa medzi nimi bolo komické, postupne však pribúdali aj normálni ľudia. Inak, súčasne so mnou poslanecký sľub skladal aj Alexander Dubček. Predtým som ho osobne nepoznal, ocitnúť sa v 26 rokoch vedľa takej legendy bolo zaujímavé.

Mali komunisti v očiach strach, alebo vás mali skôr za naivných idiotov?

Do istej miery sa báli, najmä však boli zmätení. Ich strach bol najväčší v novembri a začiatkom decembra 1989, keď netušili, či proti nim nebudeme postupovať násilne, potom však rýchlo zmizol.

Došlo im, že revolúcia bude naozaj nežná, že nepôjde o žiadne Rumunsko, kde to prebiehalo oveľa drastickejšie. Maximálne ich trápila neistota, čo bude s ich kariérami.

Musím však dodať aj to, že komunisti z parlamentu tých najhorších zástupcov stiahli a ponechali tam len svoje elity. Prechodný parlament medzi februárom 1990 a prvými slobodnými voľbami v júni 1990 dokonca napriek bizarným sporom typu bitka o spojovník v názve štátu považujem za oveľa inteligentnejší ako ten, ktorý vzišiel z demokratických volieb.

Dôvod?

Voľby neprinášajú do parlamentov a k moci ľudí, ktorí sú inteligentnejší, morálnejší či kvalifikovanejší, ale tých, čo sú najlepší v predávaní seba samých. Logicky tak erodovala aj kvalita nášho parlamentu.

To isté inak spomína aj Maňo Huba, ktorý bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom slovenského parlamentu, aby sa tam vrátil v rokoch 2012 až 2016. Keď porovnáva kvalitu oboch parlamentov, hovorí o šialenom úpadku.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Vlastne tým tvrdíte, že kooptácie sú lepšou cestou ako demokratické voľby.

V našej situácii to tak bolo, lebo revolučné sily do parlamentov nominovali kvalitných ľudí, a aj komunisti tam nechali len tých najlepších. Volebný proces však kvalitu ľudí ignoruje a prináša najmä tých, čo sa presadili na kandidátkach, lebo majú najbližšie k vedeniu strany či sponzorom. Chcete sa sporiť o tom, či má náš súčasný parlament úbohú kvalitu?

Božechráň. Bolo však správne mať revolúciu takú nežnú? Nevravím o násilí, ale o tom, prečo neskončili vo väzení grázli ako Biľak, Lorenc, Jakeš a ďalší, ktorí ešte desiatky rokov po tom, čo ničili ľuďom životy, žili ako králi v ukradnutých vilách, prípadne sa rehotali ostatným do tvárí. Ako je tiež možné, že nebol zatvorený nik z vysokých eštebákov?

Možno nemuseli nevyhnutne skončiť vo väzení, hoci mnohí z nich boli adeptmi aj na to, aspoň im však malo byť zabránené politicky sa angažovať, zúčastňovať sa privatizácie, jednoducho sa im mal znížiť okruh práv.

Koniec koncov, oni práva miliónov iných bez najmenšieho váhania obmedzovali 40 rokov. Žiaľ, revolúcia nás zastihla nepripravených a všetci sme sa učili za pochodu. Improvizovali sme, robili sme chyby, ale dá sa nám to vyčítať?

A keď už sme pri tom – kde boli vtedy naši kritici? Veď to mohli urobiť lepšie. Navyše, niet väčších kritikov našich chýb ako my sami, čo sme si nimi prešli.

Jedným z dôsledkov však je, že eštebácke svine, ktoré ničili životy iným, prípadne pohraničiari, ktorí na hraniciach strieľali ľudí, dnes majú vyššie dôchodky ako ich obete. Nielenže im zničili kariéry, odsúdili ich aj na živorenie v starobe. Akým právom vôbec eštebáci dostávajú výsluhové dôchodky?

Dalo by sa to riešiť ešte aj dnes; žiaľ, nie je na to politická vôľa. Logicky, lebo ľudia, ktorí kedysi vypočúvali a týrali iných, prípadne riadili tých, čo vtedy strieľali na hraniciach, a ich kamaráti a prisluhovači, sú dnes pri moci. Ako hovorieval môj otec: „Už ste videli, aby si kapry vypustili rybník?“

Juraj Mesík v roku 1993. Foto – archív J. M.

Po odchode z politiky ste sa pohybovali v treťom sektore, v roku 2003 ste však odišli pracovať do Svetovej banky vo Washingtone. Ako ste sa tam dostali na projekty v krajinách ako Tanzánia, Nigéria, Moldavsko či Thajsko?

Do Svetovej banky som sa dostal jednoducho a netypicky – vyhral som svetový konkurz. V roku 2002 sa tam rozhodli, že chcú odskúšať nový rozvojový nástroj, takzvané komunitné nadácie.

Prihlásilo sa 50 až 100 ľudí a vyhral som. Možno preto, že s komunitnými nadáciami som mal veľké skúsenosti. Dosť ľudí tejto historke nechce veriť, lebo si myslia, že do takej inštitúcie sa dá dostať len cez známosti. Nikoho som tam však nepoznal.

Prihlásili ste sa na inzerát?

Nie, prišiel mi e-mail, že Svetová banka hľadá človeka. Keď som si správu prečítal, pochopil som, že to miesto je akoby šité na mňa, spĺňal som všetky požiadavky. Normálne je síce nevyhrať, ale za pokus to stálo, tak som to skúsil.

Poslal som prihlášku, doplnil ju požadovanými podkladmi, oni si vybrali päť finalistov a nasledovalo interview. Ani som nemusel cestovať do USA, udialo sa cez videokonferenciu. Grilovali ma dve hodiny, rozhodnutie prišlo o niekoľko mesiacov.

Čo konkrétne ste na tej pozícii robili?

Hľadal som možnosti, kde by sa dali využiť komunitné nadácie ako rozvojový nástroj. Začali sme v Tanzánii a Nigérii, pokračovali v Moldavsku a Thajsku, testovali sme to aj v iných krajinách, tam sa to však nerozbehlo.

Nefungovalo to však tak, že mi dali päť miliónov dolárov a mohol som za ne zakladať nadácie – peniaze na investície sme nemali žiadne. Disponovali sme len know-how a práve o ňom som vzdelával ľudí vnútri Svetovej banky.

Keď ich to zaujalo a mali vhodný projekt, skúšali sme to prezentovať priamo v danej krajine, a ak domáci na štátnej aj regionálnej úrovni povedali, že to chcú, pomáhal som im to rozbehnúť.

Čo po vás ostalo?

V Tanzánii dve komunitné nadácie v dvoch rôznych mestách, ktoré fungujú dodnes, v Nigérii sme založili nadáciu v delte rieky Niger, či však ešte funguje, netuším. Funkčné nadácie ostali aj v Moldavsku. A Globálny fond pre komunitné nadácie, ktorý som vymyslel a spoluzaložil, funguje dodnes.

Cieľom bolo vytvárať akýsi tretí sektor v daných krajinách?

Išlo o lokálne neziskové organizácie s filantropickou dimenziou, ktoré mobilizujú zdroje vnútri komunity od bohatších ľudí, aby sa mohla samotná komunita rozvíjať. Deje sa to cez podporu rôznych občianskych iniciatív v rámci mesta alebo kraja.

Šlo o praktické aktivity ako skvalitňovanie vzdelávania a sociálnych služieb, aktivity pre deti, na ochranu zdravia a podobne.

Koľko ste zarábali v Svetovej banke?

Viac ako prezident Slovenskej republiky.

V roku 2008 ste odtiaľ odišli. Vyhodili vás, alebo vás to už nebavilo?

Pôvodný kontrakt bol na jeden rok, natiahlo sa to však až na päť a pol roka. Domov som sa vrátil, lebo manželka (Oľga Pietruchová – pozn. red.) nechcela odísť zo Slovenska.

Žili sme transatlantické manželstvo. Istý čas sa to dá vydržať, potom to však prestane byť zábavné. Navyše, v roku 2007 sa nám narodil syn Nanuk a nechcel som byť otcom, ktorý má dieťa na Slovensku, ale žije vo Washingtone.

Ak to pritiahnem za vlasy – vlastne ste sa svojej kariéry vzdali pre manželkinu agendu na Slovensku. V tom čase už bola známou bojovníčkou za feminizmus.

Áno, keby Oľga chcela odísť do USA a našla si tam uplatnenie, zrejme by sme tam ostali. Lenže nechcela, tak som sa vrátil. Pozor, nebolo to pre mňa stresujúce, nebral som to ako tragédiu, že sa nebodaj pre ženu vzdávam úžasného a skvele plateného fleku.

Patrím na Slovensko. A Európanom som sa stal práve v Amerike. Navyše nemám pocit, že doma by sa nedalo robiť množstvo zmysluplnej práce. Naozaj to bola bezbolestná záležitosť.

Juraj Mesík s manželkou Oľgou Pietruchovou. Foto – archív J. M.

Dajme aj trochu bulváru – ako ste sa zoznámili s Oľgou?

Zoznámili sme sa klasicky – cez internet. Nie však cez zoznamku. Súviselo to s 11. septembrom 2001, keď sa do centra pozornosti dostal arabský svet. Oľge vtedy v denníku SME uverejnili článok o postavení žien v Afganistane.

Keďže som do SME prispieval aj ja, napísal som jej e-mail, že to bol zaujímavý a dobrý článok. Začali sme spolu komunikovať, potom sme sa stretli a v istej chvíli to zaiskrilo.

Ako sám vravíte, snažíte sa zmenšovať svoju uhlíkovú stopu. Nerád vlastníte auto, dokonca vraj odmietate kúpiť nové, hoci Oľga roky tvrdí, že to pôvodné je už staré. Stále vás nezlomila?

Nie, zatiaľ som sa nepoddal. Ak ešte budeme kupovať nové auto, tak jedine elektrické. Myslím to vážne. Tie sú však stále príliš drahé. A aj to kúpime len v prípade, že sa to ukáže ako nevyhnutné.

Nie som totiž presvedčený, že auto treba vlastniť. Keď potrebujem ísť do mesta či niekam inam, idem peši, autobusom alebo vlakom. Ak ma však Oľga presvedčí, podvolím sa vtedy, keď elektrické autá budú na cenovej úrovni dnešných spaľovacích.

Patrik Krebs, ktorý je manžel Uršuly Kovalyk, mi povedal, že manželstvo s feministkou jednoznačne odporúča. Súhlasíte s ním?

Nevnímam, či je žena feministka alebo nie. Buď je zaujímavá, alebo nie je. A s nezaujímavou ženou by som žiť nechcel. Oľga má svoje názory a pohľady na svet, občas sa posekáme, občas si rozumieme, je to normálny a pekný partnerský vzťah. Rozhodne sa na to, že je feministka, nesťažujem.

Vnímali ste Oľginu agendu aj pred vaším zoznámením, alebo to pre vás bola novinka?

Žiadne novinky. Veľmi blízkou osobou v mojom živote, akousi druhou mamou, je moja teta – lekárka. Je veľmi emancipovaná a kvalifikovaná, a keďže som vyrastal v jej blízkosti, predstava, že by žena mohla byť čosi menejcennejšie ako muž, bola odjakživa nemysliteľná.

Tvrdím dokonca, že feministom je každý slušný muž, akurát to niektorí z nich nevedia, prípadne majú kultúrne zábrany to priznať.

Vás syn Nanuk je autista. Ako táto diagnóza ovplyvnila váš život?

Urobila ma oveľa citlivejším voči slabším ľuďom v spoločnosti. Vyrastal som v prostredí úspešných a vzdelaných ľudí, zrazu som bol konfrontovaný s opakom. Každý rodič si totiž predstavuje, aké asi bude jeho dieťa.

Aj moje predstavy boli, že Nanuk bude taký a onaký, bude sa venovať tomu a onomu, bude sa učiť po anglicky, budeme sa veľa rozprávať o podstate života, o vesmíre a podobne.

Zrazu som však bol konfrontovaný so skutočnosťou, že mal tri roky, štyri roky, potom päť rokov a stále nerozprával. Prvé slová prišli v šiestich. Musel som sa vyrovnať s vlastnými očakávaniami, čo je naozaj ťažké.

Akceptovať samotnú inakosť dieťaťa je pomerne ľahké, náročné je vysporiadať sa s tým vo vlastnom vnútri. Máme však veľké šťastie, že Riško je takzvaný vysoko funkčný autista.

Dokáže sa celý deň sám prehrať, žije však vo svojom vnútornom svete, do ktorého sa dá len ťažko vstupovať, lebo o to nemá veľký záujem, dokonca zväčša nevyžaduje pozornosť iných.

Samozrejme, ako otec neustále bojujem s tým, či by som do jeho sveta nemal skúšať preniknúť ešte viac, a tak sa sám seba pýtam, či som alebo nie som dobrý rodič, či nemám niečo robiť inak.

Ako Riško získal prezývku Nanuk?

Nazvali sme ho tak ešte pred jeho narodením. Súvisí to s klimatickými zmenami, Nanuk je eskimácke meno pre ľadového medveďa. Bol to náš príspevok k posilneniu ohrozeného druhu, keďže globálne otepľovanie ohrozuje aj ľadové medvede. Vyšlo to aj iným spôsobom – Nanuk je robustný a miluje vodu, celé leto trávi v bazéne.

Na internete sú zverejnené vaše listy Nanukovi. Rozoberáte v nich vážne témy. Dá sa povedať, že si nimi saturujete potrebu prebrať s ním veci aspoň takto, keďže v realite to nejde?

Presne tak to bolo myslené. Listy som mu začal písať krátko po jeho narodení, neskôr som ich začal aj zverejňovať. Kedysi som ich písal častejšie, posledný vznikol v októbri minulého roka, čiže dozrel čas na ďalší.

Paradoxné je, že keď som mu ich začal písať, bol som v tom, že mu ich píšem do budúcnosti, teda do veku, keď im už bude schopný porozumieť. Keďže však jeho abstraktné uvažovanie nie je rozvinuté, zrejme sa to nikdy nepodarí.

V tom sa však podobá na väčšinu ľudstva – nikdy im neporozumejú ani mnohí iní, lebo uvažovanie o budúcnosti sveta a smerovaní našej civilizácie tu nie je práve populárne. Záujem má len maličká skupina ľudí.

Máte aj dvoch starších synov. Ak sa nemýlim, nežijú na Slovensku.

Pochádzajú z prvého manželstva. Po rozvode boli prisúdení matke, po mojom odchode do Washingtonu som ich však presviedčal, to už mali 14 a 16 rokov, aby aspoň na pol roka prišli do USA – zlepšili by sa v angličtine, videli by inú kultúru a podobne. Zlomil som ich po necelom roku.

Naveľa prišli a už po týždni v americkej škole vedeli, že domov sa nechcú vrátiť. Vysvetlili to tým, že škola je tam ľahšia, lebo učitelia sa so žiakmi rozprávajú, pýtajú sa ich na názory, jednoducho výučba prebieha dialogicky.

To sa im mimoriadne páčilo, nehovoriac o tom, že si mohli sami namiešať koktail a úrovne jednotlivých predmetov. Ja už som odvtedy deväť rokov doma a oni sa nevrátili dodnes.

Čo robia?

Obaja študujú výskum nervového systému, práve končia doktorandské programy.

Nakoniec teda budú robiť to, čo ste chceli pôvodne vy – vedu.

Presne tak, v mojich synoch sa mi splnil sen, venujú sa biomedicíne. Je to veľká otcovská radosť.

Juraj Mesík so synom Nanukom. Foto – archív J. M.

Prednášali ste na Univerzite Komenského v Bratislave. Prečo ste odišli?

Po návrate z USA som si povedal, že som videl kus sveta a voľačo o ňom viem. Vymyslel som si preto predmet Globálne výzvy. Najskôr som ho začal učiť na univerzite v Olomouci, potom aj na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

Lenže potom sa niečo stalo.

Externí učitelia sú na slovenských vysokých školách platení almužnou, doslova smiešnymi peniazmi. A to som predmet vyučoval v angličtine. Mlčal som, lenže na jeseň pred dvomi rokmi sa nám doma pokazil kotol.

Prišiel opravár a za dve hodiny u nás vyúčtoval 300 eur. Do toho mi na druhý deň prišla zmluva zo školy, že mám odučiť semester – 80 hodín po 9 eur.

Uf…

Normálna vec, toto sa od kognitívneho proletariátu na Slovensku očakáva. Keďže však deň predtým účtoval opravár 300 eur, povedal som si, že dosť. Škole som najskôr oznámil, že nechcem, aby ma zaplatila ako remeselníka, veď som len vyštudovaný lekár s päťročnou praxou v Svetovej banke, trochu pridať by mi však snáď mohli. Odmietli to.

Navrhol som teda, že budem učiť zadarmo, ale chcem, aby to bolo nahlas povedané – že ide o môj dar Univerzite Komenského. Vraj ani to sa nedá – darovať škole sa dá len počítač, auto, budova, peniaze, ale nie intelektuálny výkon.

Neuveriteľné.

Tak som im povedal, nech si nájdu niekoho iného. Aj si našli. Takto teda tento svet prichádza o básnikov a slovenské vysoké školstvo o ľudí, ktorí niečo vedia aj o veľkom svete a sú ochotní to poskytnúť hoci aj zdarma.

Čo vás teda živí?

Som na voľnej nohe. Občas niečo napíšem, občas prednášam. Peniaze nenaháňam, nemusím to robiť, nie som pod tlakom, že každý mesiac potrebujem mať na účte nejakú sumu.

Svojím založením ste „zelený“ človek. Po revolúcii v novembri 1989 bol výtlak zelených podľa prieskumu okolo 35 percent. Ako je možné, že v roku 2017 po zelených ani pes neštekne? Koho vlastne zaujíma ekologická agenda?

Tých 35 percent po revolúcii je zavádzajúcich. Pri prvých prieskumoch totiž ľudia iné strany okrem zelených ani nepoznali.

VPN už predsa existovala.

Práve VPN však pohltila veľké množstvo ochranárov. V novembri 1989 som si myslel, že taký Jano Budaj sa bude vyvíjať ako zelený politik. Vznikla však VPN ako širokospektrálne hnutie a Jano – ochranár – sa postupne presúval k iným témam.

V Strane zelených teda bola len menšia časť ochranárov, ochranári ľudsky vlastne vykrvácali do VPN. Nesťažujem sa, len konštatujem. Okrem toho, zjavili sa tu témy ako nezamestnanosť, sociálna neistota, výška platov, kriminalita a podobne, ktoré si u nás ľudia so zelenými neasociujú.

Varujete ľudí pred globálnymi trendmi, pred klimatickými zmenami, pred vojnami, krízami. Nepripadáte si občas ako pitoreskná postavička, ktorá sa síce snaží, ale zároveň vníma, že je to len hádzanie hrachu na stenu?

Nie, necítim sa pitoreskne. Cítim sa ako súčasť dlhej tradície prorokov, ktorí ľudí varovali pred hrozbami a rizikami. Táto práca je dôležitá v každej historickej dobe. Jasné, že varovné prognózy zväčša padajú do hluchých uší, ale niektoré aspoň trochu ovplyvnia myslenie a správanie ľudí, čím zmiernia následky pohrôm, ktoré raz určite prídu.

Keď nás zasiahnu vážne problémy, drvivá väčšina ľudí nebude tušiť, čo sa deje. Preto bude hľadať vinníkov, a tých aj nájde – historicky sú to vždy tí, ktorí predstavujú nejakú menšinu. Zhodiť zodpovednosť na ňu je totiž najľahšie.

Židia o tom vedia svoje, veď už v 14. storočí, keď prišla veľká morová epidémia, sa tu udiala až do holokaustu najväčšia vlna židovských pogromov. Ktosi vtedy prišiel s nápadom, že mor je trest Boží za Židov, a reakcie ľudí na seba nenechali dlho čakať – Židov hádzali do riek, upaľovali ich, likvidovali.

A dialo sa to v stovkách miest po celej Európe. Nemyslime si, že najbližšie to bude inak, akurát si to možno odskáče iná menšina.

Priznávam, že vždy, keď niekde čítam rozhovor s vami, dolieha na mňa z vašich predpovedí depresia. Nehovoriac o tom, že doma máte už roky uskladnené krízové zásoby potravín. Náladu mi vylepšilo len to, keď som videl, že medzi všetkými tými konzervami, múkami, cestovinami, olejmi a neviem čím máte aj dosť fliaš alkoholu.

Samozrejme, veď alkohol je ako drobná radosť života v kríze veľmi dôležitý. Navyše je kaloricky bohatý.

A nie je ten váš sklad tak trochu póza? Naozaj je hrozba až tak blízko?

Otočím to – keby naši starí rodičia prišli do dnešnej priemernej domácnosti a zistili by, že doma nedržíme prakticky žiadne zásoby potravín, považovali by nás za totálne nezodpovedných. Nerozumeli by, ako môžeme takto nerozumne žiť.

No dobre, ale naši starí rodičia nemali pod oknami všetky tie Billy, Tescá, Kauflandy či Lidly. Skladovali potraviny doma, lebo nemali alternatívu. Ja zase nemám dôvod držať doma 50 kilogramov cestovín, keď si ich môžem kúpiť v priebehu dvoch minút.

O to práve ide – všetky tie obchody sú len prvkom súčasného života. Nie sú historicky otestované, a tak nevieme, ako by fungovali v podmienkach totálnej krízy. Racionálnou analýzou sa dá dokonca dospieť k tomu, že by stačil niekoľkodňový výpadok elektriny v Európe a nekúpite si nič.

Rozumiem, len sa snažím hľadať rozumnú hranicu, keď sa už naozaj oplatí vytvárať nadštandardné zásoby potravín a kedy je to ešte len katastrofická fabulácia skeptika. Vy tie zásoby máte roky, iní sa na to pozerajú blahosklonne až s úsmevom.

Nie som skeptik, ale informovaný realista. V momente, keď si potrebu vytvorenia zásob uvedomí väčšina obyvateľstva, môže byť pre mnohých neskoro. Preto je zodpovednejšie, tobôž ak máte malé deti, mať rozsiahle rezervy potravín doma. Je to len otázka prelomenia stereotypu. Mimochodom, nemecká vláda odporúča svojim občanom mať doma zásoby potravín na 10 dní a vody na 5 dní.

Mať 100 konzerv rôzneho typu sú predsa zásoby pre celú rodinu možno na 10 až 20 dní. Ide pritom o vec jediného nákupu, človek však musí v sebe urobiť ten mentálny krok a ísť do obchodu.

Pre priemerného človeka strednej triedy je to okamžite realizovateľná vec, veď to nestojí viac ako 200 eur. Nehovoriac o tom, že potom má na tri roky pokoj a istotu, že v kríze prežije. Podľa mňa je to dokonca vec elementárnej zodpovednosti voči rodine.

Juraj Mesík. Foto – TASR

Ktoré riziká považujete za najvážnejšie a zároveň ľuďmi najviac ignorované?

Klimatické zmeny. Nemáme technológie ani politickú vôľu, ako ich zastaviť. Ak dlhodobé intenzívne sucho zasiahne regióny sveta, ktoré sú kľúčovými producentmi potravín, máme problém. Neúroda má totiž za následok hlad. A že sa to stane, je len otázka času.

Dôsledkom bude, že do Európy sa opäť začnú hrnúť obrovské masy, tentokrát hladných ľudí, lebo si budú zachraňovať svoje životy. Európa síce môže uzavrieť hranice, potom sa však bude pozerať, ako za plotom umierajú milióny ľudí vrátane žien a detí.

Ak, naopak, prevládnu slniečkari, pričom ja sa radím k nim, a pustia tých ľudí sem, začne sa odvíjať scenár vnútornej destabilizácie Európy. Vidíme, čo urobilo 1,5 milióna migrantov v roku 2015. Teraz si predstavte, že ich bude päť alebo desať miliónov.

Okamžite by tým raketovo stúpli aj preferencie extrémistických a xenofóbnych strán, ktoré by sa dostali k moci a rozbili celú EÚ. Pre Slovensko by to bola ekonomická aj politická katastrofa.

Problém globálneho otepľovania teda nespočíva v tom, že máme horúce letá, ale v tom, že môže spôsobiť sucho, hlad a migráciu desiatok miliónov ľudí.

Ďalšie riziko?

Populačný rast. Hovoríme najmä o afrických a arabských krajinách. Tieto krajiny nebudú schopné pre to množstvo detí zabezpečiť ani vzdelanie, ani lekársku starostlivosť, ani prácu.

Predstavte si krajiny s obrovskými populáciami mladých mužov, ktorí nie sú schopní založiť si rodinu, lebo nie sú ekonomicky zabezpečení. Stanú sa tak vážnym zdrojom problémov.

Konkrétne?

Dajú sa ľahko regrutovať do armád či militantných ozbrojených skupín, ktoré destabilizujú spoločnosť. Keď sa totiž peniaze nedajú zarobiť, neostáva iné, než ich niekomu vziať násilím.

Príkladom je Nigéria – v roku 2000 mala asi 125 miliónov obyvateľov, dnes ich je takmer 190 miliónov. V praxi to znamená 65 miliónov detí mladších ako 17 rokov. Akú majú životnú perspektívu? Čím sa budú živiť? Veď to je priamo liaheň budúcich migrantov a časovaná bomba. Mnohí z nich nájdu uplatnenie len v okrádaní a zabíjaní iných.

Publicista Eugen Gindl tvrdí, že za chudobu rozvojových krajín môžu bohaté krajiny Západu. Kedysi totiž dané krajiny kolonializovali a potom veľmi rýchlo, bez toho, aby tamojším ľuďom poskytli vzdelanie a naučili ich narábať s krajinou, odišli. S tým, že dnes ich ničia cez neokolonializmus – vykúpi sa tamojšia pôda a zlikvidujú sa tamojší producenti potravín, lebo nedokážu konkurovať vysoko dotovaným producentom na Západe.

Západná civilizácia je rozhodujúca na tejto planéte, a tak – logicky – nesie zodpovednosť za všetko, čo sa na planéte deje, vrátane stavu v rozvojových krajinách. Eugena mám rád, vážim si ho, je to rozhľadený a čestný človek, s mnohými tézami, ktoré vám v rozhovore povedal, súhlasím, je to však len časť reality.

Áno, kolonizátori tie krajiny dlho využívali, neokolonizátori to robia tiež, všetci z toho v rôznej miere benefitujeme, ale zbaviť zodpovednosti samotné rozvojové krajiny je hlúposť.

Je to síce atraktívne, ale nepoctivé, pričom tieto bludy najviac hlásajú, ako inak, samotní diktátori v rozvojových afrických krajinách. Nepriznajú predsa, že za stav biedy, vzdelanosti, sociálneho systému, infraštruktúry či zdravotnej starostlivosti môžu aj oni – všetko hádžu na iných.

Faktom však je, že od dekolonizácie uplynulo už 50 rokov. Podobné výhovorky preto na mňa pôsobia rovnako, ako keby sme za súčasný stav našej krajiny vinili to, čo sa tu dialo v 60. rokoch minulého storočia. Platí to len čiastočne a určite nie je možné zbaviť zodpovednosti súčasné generácie.

Okrem toho, po kolonizátoroch v daných krajinách neostala len bieda, ale trebárs aj infraštruktúra, školské systémy, systémy očkovania. Pred 50 rokmi bola novorodenecká úmrtnosť v afrických krajinách na úrovni stredoveku v Európe, dnes je oveľa nižšia. To všetko je predsa dôsledok západnej vedy a manažmentu.

Čo sa dá priamo vyčítať rozvojovým krajinám?

Nik im nekáže, aby ich obyvatelia mali veľa detí, aby sa rozmnožovali takým tempom. Nik im nekáže predávať pôdu západným či ázijským spoločnostiam. A môže vôbec Západ za to, že si tie krajiny nedokážu poradiť s obrovskou korupciou?

Tá je síce aj u nás, ale v Afrike sa bavíme o jej meganásobkoch. Otvorene teda povedzme, že veľkú časť zodpovednosti za stav svojich krajín nesú priamo Afričania.

Existuje efektívny spôsob, akým by im západná civilizácia, ktorá si, ako sám hovoríte, žije ako prasa v žite, mohla pomôcť?

Niektoré štáty to predsa robia. Existuje index „dobrých krajín“, ktorý vypovedá o tom, ako sa jednotlivé krajiny správajú voči iným. Na čele rebríčka sú Dánsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko, ale aj Veľká Británia a Nemecko.

Ako bude vyzerať svet o pár desaťročí?

To nik nevie, dokážeme predpovedať len jednotlivé veci v ekosystéme. Vieme, že na svete bude teplejšie, že množstvo druhov zvierat vymrie, že zmiznú koralové útesy, že sa roztopia horské ľadovce, že tam, kde sú dnes stepi, budú púšte a polopúšte.

Z toho všetkého sa však dajú anticipovať aj migračné vlny.

Samozrejme. Myslím si však, že ľudí bude na zemi menej, že ich ubudne v dôsledku hladomorov, vojen a možno aj epidémií.

Lepšie teda už bolo? Hrozí nám vojna?

Jasné, že hrozí. Môže nás zasiahnuť nepriamo, napríklad v dôsledku hlúpych rozhodnutí politikov. Ak nebodaj vypukne jadrová vojna medzi Indiou a Pakistanom, brutálne to zasiahne aj nás.

Dôjde totiž ku globálnemu ochladeniu, k takzvanej jadrovej zime, ktorá by sa s nami porátala veľmi drsne. A vylúčiť sa nedá ani riziko vojny v Európe. Sme totiž dostatočne hlúpi a manipulovateľní na to, aby sme znovu siahli po zbraniach.

Veď na Balkáne bola vojna len nedávno a na Ukrajine je dodnes. Nejde pritom o partizánske boje, ale o medzištátnu vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, nech sa už západní politici tvária akokoľvek.

Navyše, na vojnu dnes stačí už len obyčajné náhodné odpálenie rakiet. Vlastne je taký malý zázrak, že viac ako 70 rokov dokážeme vyrábať jadrové zbrane a ešte sme sa nevyhlušili. To mi dáva nádej, že možno prežijeme.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie