Denník N

Juraj Mesík: Mať doma zásoby potravín pre prípad krízy je vec elementárnej zodpovednosti voči rodine

Juraj Mesík. Foto – archív J. M.
Juraj Mesík. Foto – archív J. M.

Na UK mi ponúkli 9 eur za hodinu, opravár kotlov odo mňa vzal 300 eur za dve hodiny, vysvetľuje slovenské pomery analytik globálnych trendov.

JURAJ MESÍK sa narodil v roku 1962 vo Zvolene, vyrastal v Detve. Vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Viedol ekologickú organizáciu Ekotrend, ktorú v roku 1985 rozpustila komunistická ŠtB. Po revolúcii v roku 1989 bol kooptovaný za poslanca Federálneho zhromaždenia, zakladal Stranu zelených, neskôr pôsobil v treťom sektore. V rokoch 2003 až 2008 pôsobil ako špecialista Svetovej banky vo Washingtone, po návrate prednášal na Palackého univerzite v Olomouci a na UK v Bratislave, dnes je na voľnej nohe. Dlhé roky prispieva ako publicista do médií, venuje sa najmä globálnym trendom. Je ženatý, jeho manželkou je Oľga Pietruchová.

Vyštudovali ste za lekára. Prečo sa tej profesii nevenujete?

Nikdy som nechcel robiť lekára. Na medicínu som šiel, lebo ma zaujímala veda, konkrétne biomedicínsky výskum. Promoval som v roku 1988, už o rok neskôr sa však otvorili úplne iné možnosti. Na vedu som preto rezignoval.

Predrevolučný režim vás zjavne nenadchýnal.

Bol som súčasťou ekologického hnutia, takže socializmus som vnímal veľmi kriticky. Prekážal mi nedostatok slobody, nemožnosť cestovať po svete, nie však pre turistiku, ale pre sledovanie vývoja vedy zblízka, absencia prístupu k vedeckej literatúre, a tiež všadeprítomná pretvárka, pokrytectvo, vláda priemernosti a ruská okupácia.

Boli ste aktívny v organizácii Ekotrend, v roku 1985 ju však ŠtB zlikvidovala. Nemali vaši rodičia problém, že sa púšťate na tenký ľad?

Veľmi sa báli. Keby ma v tom roku vyhodili z medicíny, čo reálne hrozilo, lebo som odmietol podpísať spoluprácu s ŠtB, bohvie, ako by som skončil.

Čo od vás chcela ŠtB? Aby ste donášali?

Samozrejme, lenže vďaka kamarátom som mal prístup k exilovej literatúre. Mal som teda prečítané aj Šimečkovo Obnovenie poriadku a rozumel som, ako režim funguje – že lojalitu si vynucuje násilím.

Cez bývalú manželku som mal zase kontakt na katolíckych kňazov, ktorí boli tomuto tlaku vystavení, dokonca spoluprácu podpísali. Keď ma potom predvolali do Pentagónu, ako sa hovorilo Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici, exmanželka naklusala za jedným farárom a ten jej prezradil scenár výsluchu.

Konkrétne?

Že ma tam bude čakať jeden dobrý a jeden zlý príslušník. Prvý mi bude sľubovať zahraničné stáže a rôzne iné veci, druhý sa mi bude vyhrážať basou a vyhodením zo školy. A že si musím nájsť dôvod, ako sa podpisu vyhnúť. Nakoniec som nepodpísal.

Prišli následky?

Áno, skúšali nejaké represie, rozpustili Ekotrend, zakázali mi vycestovať za tetou na Západ, hoci som už mal vycestovaciu doložku. Zo školy ma však nevyhodili, lebo ma zachránil – a to je práve paradox – komunista.

Dozvedel som sa to až po roku 1989 a bol som veľmi prekvapený. Ten pán bol šéfom komunistickej strany na fakulte a zároveň mojím školiteľom. Obľúbil si ma, videl vo mne seba samého, keď bol mladý – chalana, ktorý je mimoriadne zapálený pre vedu.

Požiadavku ŠtB na moje vyhodenie zo školy „stopil“ odpoveďou, že som len taký vetroplach, ktorého vôbec netreba brať vážne.

Po novembri 1989 ste sa objavili vo vysokej politike – priamo vo Federálnom zhromaždení.

Len čo eštebáci rozpustili Ekotrend, ktorý som viedol ako predseda, s ďalšími kolegami sme našli útočisko v 6. ZO SZOPK v Bratislave, čo bola organizácia, v ktorej pôsobili napríklad Maňo Huba, Peter Tatár či Jano Budaj, teda ľudia, ktorí zohrali zásadnú úlohu v revolúcii.

Spriatelili sme sa, a keď sa v decembri 1989 začalo reformovať Federálne zhromaždenie, pred Vianocami mi zavolal Jano Langoš s otázkou, či vezmem miesto federálneho poslanca. V tom čase totiž odvolali Viliama Šalgoviča, ktorý tam sedel za volebný obvod Banská Bystrica.

Šalgovič sa potom vo februári 1990 obesil vo svojej pivnici.

Áno, spáchal samovraždu. V každom prípade, ochranári mi dôverovali, takže 29. decembra 1989 som šiel do Prahy a mojím prvým poslaneckým aktom hneď po zložení sľubu bola voľba Václava Havla za prezidenta Československa.

Aký je to pocit, keď niekto, kto neznáša komunistov, zrazu s tými nosičmi mastných prehadzovačiek na hlavách a lacných sák sedí v jednej miestnosti?

Bol to zvláštny pocit. Začalo sa to už cestou, lebo do Prahy som letel lietadlom letky Federálneho ministerstva vnútra. Mojou úlohou iba bolo prísť ráno na letisko na Sliač. Už v odbavovacej hale som pritom narazil na typické funkcionárske komunistické postavičky, ktoré leteli so mnou.

Spočiatku nás v parlamente bola len hŕstka nekomunistov, prichádzali však ďalšie vlny zmien. Treba povedať, že komunisti okolo sa správali zvláštne – neboli to individuality, ale ľudia, naučení správať sa prísne hierarchicky. Fungovali ako hlasovacia mašinka bez toho, aby premýšľali.

Pohybovať sa medzi nimi bolo komické, postupne však pribúdali aj normálni ľudia. Inak, súčasne so mnou poslanecký sľub skladal aj Alexander Dubček. Predtým som ho osobne nepoznal, ocitnúť sa v 26 rokoch vedľa takej legendy bolo zaujímavé.

Mali komunisti v očiach strach, alebo vás mali skôr za naivných idiotov?

Do istej miery sa báli, najmä však boli zmätení. Ich strach bol najväčší v novembri a začiatkom decembra 1989, keď netušili, či proti nim nebudeme postupovať násilne, potom však rýchlo zmizol.

Došlo im, že revolúcia bude naozaj nežná, že nepôjde o žiadne Rumunsko, kde to prebiehalo oveľa drastickejšie. Maximálne ich trápila neistota, čo bude s ich kariérami.

Musím však dodať aj to, že komunisti z parlamentu tých najhorších zástupcov stiahli a ponechali tam len svoje elity. Prechodný parlament medzi februárom 1990 a prvými slobodnými voľbami v júni 1990 dokonca napriek bizarným sporom typu bitka o spojovník v názve štátu považujem za oveľa inteligentnejší ako ten, ktorý vzišiel z demokratických volieb.

Dôvod?

Voľby neprinášajú do parlamentov a k moci ľudí, ktorí sú inteligentnejší, morálnejší či kvalifikovanejší, ale tých, čo sú najlepší v predávaní seba samých. Logicky tak erodovala aj kvalita nášho parlamentu.

To isté inak spomína aj Maňo Huba, ktorý bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom slovenského parlamentu, aby sa tam vrátil v rokoch 2012 až 2016. Keď porovnáva kvalitu oboch parlamentov, hovorí o šialenom úpadku.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Vlastne tým tvrdíte, že kooptácie sú lepšou cestou ako demokratické voľby.

V našej situácii to tak bolo, lebo revolučné sily do parlamentov nominovali kvalitných ľudí, a aj komunisti tam nechali len tých najlepších. Volebný proces však kvalitu ľudí ignoruje a prináša najmä tých, čo sa presadili na kandidátkach, lebo majú najbližšie k vedeniu strany či sponzorom. Chcete sa sporiť o tom, či má náš súčasný parlament úbohú kvalitu?

Božechráň. Bolo však správne mať revolúciu takú nežnú? Nevravím o násilí, ale o tom, prečo neskončili vo väzení grázli ako Biľak, Lorenc, Jakeš a ďalší, ktorí ešte desiatky rokov po tom, čo ničili ľuďom životy, žili ako králi v ukradnutých vilách, prípadne sa rehotali ostatným do tvárí. Ako je tiež možné, že nebol zatvorený nik z vysokých eštebákov?

Možno nemuseli nevyhnutne skončiť vo väzení, hoci mnohí z nich boli adeptmi aj na to, aspoň im však malo byť zabránené politicky sa angažovať, zúčastňovať sa privatizácie, jednoducho sa im mal znížiť okruh práv.

Koniec koncov, oni práva miliónov iných bez najmenšieho váhania obmedzovali 40 rokov. Žiaľ, revolúcia nás zastihla nepripravených a všetci sme sa učili za pochodu. Improvizovali sme, robili sme chyby, ale dá sa nám to vyčítať?

A keď už sme pri tom – kde boli vtedy naši kritici? Veď to mohli urobiť lepšie. Navyše, niet väčších kritikov našich chýb ako my sami, čo sme si nimi prešli.

Jedným z dôsledkov však je, že eštebácke svine, ktoré ničili životy iným, prípadne pohraničiari, ktorí na hraniciach strieľali ľudí, dnes majú vyššie dôchodky ako ich obete. Nielenže im zničili kariéry, odsúdili ich aj na živorenie v starobe. Akým právom vôbec eštebáci dostávajú výsluhové dôchodky?

Dalo by sa to riešiť ešte aj dnes; žiaľ, nie je na to politická vôľa. Logicky, lebo ľudia, ktorí kedysi vypočúvali a týrali iných, prípadne riadili tých, čo vtedy strieľali na hraniciach, a ich kamaráti a prisluhovači, sú dnes

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie