Denník N

Príďte k nám na fakultu, pán Soták. No pozor, aby vás šľak netrafil

Vladimír Soták na tlačovke Petra Plavčana. Foto – TASR
Vladimír Soták na tlačovke Petra Plavčana. Foto – TASR

Do akého zastrčeného kúta sa dala akademická obec zatlačiť, keď sa špičkoví akademici nechávajú poučovať od diletanta o tom, ako sa „robí veda“?

Autor je profesorom orientálnych jazykov a kultúr na FiF UK
(no má aj maturitu zo strojárstva a je teda aspoň trochu pripravený na nové časy,
na ktoré sa už blýska)

Komediálny seriál, v ktorom hrá vedľajšiu rolu minister Plavčan, sa v pondelok prehupol do ďalšieho dejstva. Jeho anonymní autori obohatili obsadenie o postavu Vladimíra Sotáka zo Železiarní Podbrezová.

Pán Soták sa blysol svojimi vedomosťami o základnom a strednom školstve už začiatkom minulého roku počas štrajku učiteľov. S jedlom naozaj rastie chuť, a tak si teraz podal vysokoškolských docentov a profesorov (ale ani slovutní akademici z SAV neobišli celkom skrátka) a odporučil im, aby sa šli pozrieť do fabrík a na mieste činu sa dozvedeli, čo naozaj výrobná sféra potrebuje. V duchu najlepších revolučných tradícií 50. rokov si tak vzal na paškál „pracujúcu inteligenciu“, ktorá v našich končinách bola vždy podozrivá z prílišného mudrovania a záhaľky, zatiaľ čo roľníci žali obilie a robotníci odlievali oceľ, a teda vytvárali hrubý domáci produkt.

Prečo sa na pôde ministerstva školstva vyjadruje k téme vedy a výskumu ktosi, kto nemá ani šajnu o tom, aká škála rozmanitých disciplín sa za týmito abstraktnými pojmami skrýva, je pre rozmýšľajúceho človeka, príslušníka „pracujúcej inteligencie“, iba ťažko pochopiteľné. A ako jeden z robotníkov slovenskej vedy nechápem, prečo tieto prízemné krčmové reči prešli mlčaním prítomní rektori dvoch najvýznamnejších slovenských univerzít. Do akého zastrčeného kúta sa dala akademická obec zatlačiť, keď sa špičkoví akademici nechávajú poučovať od diletanta o tom, ako sa „robí veda“?

Mám preto návrh, nech si to povieme pekne z očú do očú: pán Soták, príďte k nám niekedy na fakultu. Skôr ako sa my vyberieme na skusy do tých fabrík. Keď zistíte, čomu všetkému sa kolegyne a kolegovia na filozofickej fakulte venujú namiesto toho, aby v pote tváre skúmali, ako vyrobiť kvalitnejšie oceľové bezšvíkové rúry, tak v tých továrňach možno aj skončíme. Ak by takí ako vy zasa raz získali možnosť o tom rozhodovať. U nás v budove nenájdete laboratóriá, nikde nezazriete biele plášte či skúmavky, nikde nezačujete jemný monotónny hukot drahých laboratórnych prístrojov.

Pripravíme vám len takú malú výstavku vedeckých publikácií v rozličných jazykoch napríklad o medzináboženských kontaktoch moslimov a hinduistov v západnej Indii, o náleziskách zo staršej doby bronzovej na Slovensku, o slovacikách zo 16. storočia, o kultúrnej opozícii v období komunizmu, o nemeckých cestopisoch z 19. storočia venovaných Bratislave či o najnovších archeologických výskumoch mayských sídiel.

Prípadne by ste, pán Soták, vzhľadom na vaše obchodné vzťahy s čínskymi partnermi, mohli zavítať aj na moju domovskú katedru východoázijských štúdií, aby ste sa na vlastné oči presvedčili, ako zaháľame a nevenujeme sa problematike dovozu čínskej ocele do Európskej únie, ale rozličným kratochvíľam typu okinawskej poézie či korpusovej lingvistiky čínskeho jazyka. Pretože sloboda bádania tvorí základný kameň univerzity a vysoká škola nie je továreň. A aj vďaka týmto témam sme medzinárodne úspešní a vnímajú nás ako kultúrnu a vzdelanú krajinu.

Navyše si viem predstaviť, že by z plodného dialógu s akademickou obcou fakulty vzišli aj nové zaujímavé výskumné témy, len tak skusmo mi prichádza na um: muzikologická analýza zvukov vysokej pece, psychologický profil postkomunistického manažéra – prípadová štúdia, oceľ v kontexte súčasnej sociolingvistiky, estetika oceľových rúr – komparatívna analýza moderných trendov, postava zamestnanca železiarní v slovenskej literatúre 20. storočia, železné a oceľové predmety v zbierkach stredoslovenských múzeí. A tak podobne.

Museli by ste však byť silný, pán Soták, to by bol ešte len začiatok ponoru do hlbín vysokoškolského prostredia a akademickej vedy. Lebo na Univerzite Komenského máme aj pedagogickú fakultu, fakultu sociálnych a ekonomických vied, právnickú fakultu a mnohé iné. Už ani nehovoriac o tom, že takýchto fakúlt nájdete dosť aj v iných slovenských mestách (v Podbrezovej ešte nie, ale aj to príde, som si istý, mám už aj tip na rektora…). Len si predstavte, čo by sa s týmto ľudským potenciálom dalo robiť, keby to niekto taký rozumný ako vy správne podchytil. Kde by sme už mohli byť, škoda čo len pomyslieť.

Podľa môjho názoru sme sa v našej domácej akademickej debate už my, spoločenskí a humanitní vedci, zmierili s tým, že z týchto výziev financovaných z eurofondov aj tak nič nedostaneme na výskum, keďže naše strategické dokumenty o vede a výskume sú formulované tak, že túto časť legitímneho vedeckého bádania – na rozdiel od iných civilizovaných krajín – ignorujú. Ako sinológ teda len ako nezúčastnený divák napäto pozorujem spolu so zvyškom Slovenska, ako nám tu pred našimi očami kradnú obrovské peniaze na vedu a výskum a aký (doteraz zväčša veľmi úspešne skrytý) vedecký potenciál sa skrýva v malých súkromných firmách, ktoré očividne dokážu predstierať aj vedeckú kvalitu (tú ústavy SAV i fakulty vysokých škôl musia dokladovať v komplikovaných evaluáciách a akreditáciách).

Celkom však nerozumiem, prečo by som sa pri tomto napínavom predstavení, keď naši vládni politici a ich demiurgovia zo súkromného sektora pripravujú o lepšiu budúcnosť tento štát a naše deti, mal ešte aj nechať vyrušovať zadubenými rečami prizvaného diletanta, ktorého intelektuálny obzor je ohraničený chotárom obce Dolné Sedlákovo. Navyše v situácii, keď túto rolu v letnej tragikomédii „Eurofondy na vedu, výskum a inovácie – slovenské tance na zbojnícke motívy“ celkom dobre zvláda aj pán minister osobne.

Eurofondy v školstve

Teraz najčítanejšie