V spotenej koži Petra Plavčana

Kanadský vedec Laurence J. Peter v roku 1969 uverejnil teóriu známu ako Petrov princíp. Tvrdil, že keď korporácie povyšujú svojich zamestnancov, je pre nich najvýhodnejšie robiť to na náhodnom princípe.

Peter vychádzal z toho, že korporácie svojich zamestnancov posudzujú na základe dosiahnutých výsledkov. Tých s najlepšími výsledkami (logicky) povyšujú, až títo zamestnanci dosiahnu pozíciu na vrchole svojich možností. Problém nastáva, keď korporácia odmeňujúca lojalitu a úspech zamestnanca opäť povýši. Dostáva sa totiž do pozície, na ktorú už nestačí. A drží sa v nej.

Každý, kto v korporácii pracoval, vie, ako dlho trvá, kým sa príde na to, že konkrétny človek v konkrétnej pozícii svoju prácu nerobí dobre. Každý vie, že čím vyššie, tým vyvodenie dôsledkov trvá dlhšie. Ak predsa systém tak vysoko dosadil nekompetentného človeka, znamená to, že je zlý a to nikto nechce. Systém zlý byť nemôže.

Laurence Peter práve preto tvrdil, že každá pozícia v korporácii je postupne obsadená človekom, ktorý na ňu nemá dostatočné schopnosti. Prácu zaňho vykonávajú jeho podriadení, ktorí sa zatiaľ ešte nedostali na pozíciu, na ktorú nestačia. Riešenie: vyberte náhodného zamestnanca. Povýšte ho. Výsledok bude rovnaký, ak nie lepší.

Príklad? Peter Plavčan.

Peter Plavčan, náhodný minister školstva, ktorý ani nie je členom SNS. Peter Plavčan, ktorého systém vytlačil, SNS ho dosadila a teraz je na pozícii, na ktorú nemá. Peter Plavčan, ktorému sa prihodil život a v tom živote je ministrom.

Možno mu sľúbili, že to bude jednoduché, možno ho presvedčili, že sa od neho nič zásadné neočakáva. Stačí nepokaziť, nerozprávať, dozerať na to, aby peniaze išli tam, kam ísť majú. Neplánovať. Len, preboha, za žiadnu cenu neplánovať!

Peter Plavčan súhlasil. Skúsil to: aj agendu si pripravil, aj smiešna trochu bola, aj postupom času vyšlo najavo, že v skutočnosti nie je ministrom.

Samozrejme, ak idete ministrovať do vlády so smerákmi, nič vás neospravedlňuje – skôr alebo neskôr sa zašpiníte. Ak tam idete za SNS, presne viete, na čom ste. Predsa však – v akomsi inom vesmíre vidím Petra Plavčana presne takého, aký je. Vidím zmäteného, nesvojprávneho a vydeseného človeka vo vleku okolností. Sľúbili mu, že bude stačiť predstierať činnosť, prisahali, že to bude v poriadku, a teraz – škandál!

Škandál a všetci odišli na dovolenky. Jeho v tom nechali, ako len človek človeka dokáže nechať. Nech sa vypotí a vyhabká. Vystrčili ho dopredu, vystavili ho na výsmech celej republike, ktorá sa vyžíva v jeho utrpení, bezmocnosti a objektívnej smiešnosti.

Peter Plavčan nevie, je to človek postavený pred dejinnú udalosť, ktorá ho presahuje. Potí sa, trasie, ak by nemal taký hlas, počuli by sme, že sa trasie. Leje sa z neho. Ocitol sa. Čo všetci títo ľudia chcú? Prečo sú zlí? Čo sa to deje? Prečo ja? A kde sú všetci? Vytreli s ním podlahu, handru z neho urobili. Peklo sú tí druhí, napísal Jean Paul Sartre.

Koalícia simuluje krízu a Peter Plavčan sa ocitol v jej strede. Postrádateľný a vymeniteľný Peter Plavčan, len ďalšie meno v dlhom panoptiku smiešnych figúrok, ktoré sa objavili, zohrali svoju úlohu a navždy zmizli.

Ešte aj na tlačovke zaňho odpovedajú iní. Keď na otázky o eurofondoch v školstve reaguje železiar Soták, je jasné, že Plavčan nie je ministrom. Nie je ničím a vie to. Takí idú prví, aj to vie. Hádam by už aj išiel, ale chyba lávky – nedá sa.

V koži Petra Plavčana musí byť veľmi nepohodlne a dusno. Žiadne sympatie, zaslúži si to, problém je len v tom, že to bolí. Bolí to všetkých, ako len človeka dokáže bolieť, keď je iný človek za špinavú a spotenú handru.