Trump je ako batoľa, ktoré sa hrá v aute

Autorka je americká historička a novinárka
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Predstavte si trojročné dieťa v zaparkovanom aute. Pomyslite si na všetky tie veci, ktoré môže robiť. Prepínať smerovky. Zapnúť svetlo. Pustiť stierače. Zapnúť rádio. V podstate všetko. Až na to, že nedokáže prinútiť auto, aby ho niekam odviezlo. Chýba mu na to benzín, dosť dlhé nohy, aby dosiahlo na plynový pedál, a predovšetkým schopnosť šoférovať.

Teraz si spomeňte, ako prezident Trump riadi zahraničnú politiku Spojených štátov. Predstavte si všetky tie veci, ktoré môže robiť. Vydávať neohrozené hrozby zo svojho golfového hotela. Servírovať čokoládový koláč zahraničným lídrom v Mar-a-Lago. V podstate všetko. Na na dosiahnutie hmatateľného úspechu potrebuje reálne nástroje: plánovanie, procesy, diplomatov a spojencov. Bez toho sa nič nestane.

Táto metafora nie je moja. Pochádza od informovaného a frustrovaného štátneho zamestnanca, ktorý strávil šesť mesiacov sledovaním upadajúceho amerického vplyvu. Lenže dokonale slúži ako vysvetlenie udalostí predchádzajúcich dní. Trump je batoľa v aute, zvyšok administratívy – alebo prinajmenšom jej časť – sú dospelí, čo sa snažia udržať americkú diplomaciu v správnom smere, hoci nikto z nich v rukách nemá všetky potrebné nástroje.

Pred vysvetlením stojí za to zopakovať, že neexistujú žiadne jednoduché vojenské riešenia na problém so Severnou Kóreou. Všetky jednostranné plány na útok so sebou nesú neprijateľne vysoké riziko. Rakety ukryté pod horami alebo naložené na mobilných odpaľovacích zariadeniach nie je ľahké nájsť. No aj keby sme na ne dokázali zaútočiť, konglomerácia Soulu s 25 miliónmi obyvateľov je v dostrele konvenčného severokórejského delostrelectva.

Odstrašovanie – rovnaká politika 45 rokov fungovala v prípade Sovietskeho zväzu – spolu so sankciami, s diplomaciou a obnovenou ľudskoprávnou kampaňou zameranou na Severokórejčanov zostáva jedinou realistickou voľbou. Lenže ľudskoprávna kampaň potrebuje ministerstvo zahraničia, ktoré verí v ľudské práva, a to súčasné pod vedením ministra zahraničia Rexa Tillersona také nie je. Diplomacia potrebuje diplomatov a bez veľvyslanca v Severnej Kórei a štátnych tajomníkov zodpovedných za kontrolu zbrojenia a ázijský región toto ministerstvo zahraničia nespĺňa ani túto podmienku.

Sankcie fungujú lepšie možno preto, že vláda za veľvyslankyňu pri OSN vymenovala Nikki Haleyovú. Bezpečnostná rada OSN minulý týždeň odhlasovala uvalenie nových sankcií na Severnú Kóreu. Toto rozhodnutie zvýši tlak na režim. Lenže kým sankcie začnú účinkovať, potrvá to dlho a nebudú fungovať vôbec, ak prezidentove prejavy a správanie narušujú medzinárodnú jednotu.

Aby uspelo, odstrašovanie si žiada opatrné využívanie jazyka. Odkazy vysielané paranoidnému diktátorovi, akým je Kim Čong-un, musia byť krištáľovo jasné: Ak vypustíte raketu, ktorá zabije ľudí, odpoveď bude zdrvujúca. Ak ju vypustíte s cieľom provokovať, zareagujeme primeranejším spôsobom. Minister obrany Jim Mattis sa pokúsil poslať taký odkaz, keď vyzval Severnú Kóreu, aby sa vzdala „akýchkoľvek úvah o činoch, ktoré by viedli ku koncu jej režimu a skaze jej obyvateľstva“, a aby „zastavila svoju snahu o získanie jadrových zbraní“.

No Trump v protiklade k tomu hovorí, ako keby nemal diplomatov či generálov, ako keby za jeho vyjadreniami nebol žiadny premyslený plán. Jeho vyhlásenie spomedzi golfových jamiek, že akékoľvek severokórejské „hrozby“ narazia na „oheň a zúrivosť… aké ešte tento svet nevidel“, bolo nebezpečne nepresné. Čo myslel pod „hrozbami“? Severná Kórea ich vydáva neustále a robí to už desaťročia. Takmer vzápätí Tillerson v snahe napraviť škody Američanom (ale už nie Juhokórejčanom) povedal, že môžu „v noci spokojne spať“, pretože nemá „obavy z tejto rétoriky“, čím, zdá sa, myslel prezidentovu rétoriku. Prezident potom prišiel s ešte hlasnejším vyhlásením, že v Severnej Kórei „sa im stanú veci, o ktorých si nikdy nemysleli, že sa môžu stať“.

To problém vyjasní len ťažko. V skutočnosti sa už prezident vzdal svojho najdôležitejšieho nástroja: schopnosti byť poslednou priečkou na rebríku eskalácie. Hrozby by sa mali začať na nižších stupňoch, a až keď je situácia skutočne hrozivá, a slová by mali byť považované za smrteľne vážne, by mal prehovoriť prezident. Namiesto toho máme prezidenta, ktorého slová jednoducho odmietne dokonca jeho vlastný minister zahraničia. Trump už klamal tak často a o toľkých veciach, preháňal a poučoval tak veľmi, že dokonca aj Severokórejčania sa z jeho siláckych rečí smejú ako zo „znôšky nezmyslov“. Nemá autoritu, a preto – ako dieťa v aute – nemôže robiť to, čo sa v podobných situáciách normálne robieva. Je rovnako pravdepodobné, že jeho slová Severokórejčanov povzbudia, ako to, že ich odradia. A najpravdepodobnejšie je, že zvýšia riziko pre nás ostatných.