Jozef Karika: Nemyslím si, že Trhlina je čistokrvná žánrovka

Rozprávanie s JOZEFOM KARIKOM o jeho knihe Trhlina, o nominácii na cenu Anasoft litera, o tom, či je zmysluplné deliť literatúru na vysokú a žánrovú, o tom, aké je to byť profesionálnym spisovateľom, o vzťahu medzi remeslom a  umením, ale aj o iracionalite v  našej dobe a o tom, kedy je snaha zmeniť systém zlá.

Čo hovoríte na to, že sa vaša kniha dostala medzi finalistov Anasoft litery? Bolo to pre vás prekvapenie? 
Áno aj nie. Samozrejme, potešilo ma to, ale úplné prekvapenie to nebolo. Zaradenie niektorej z mojich kníh do finálovej desiatky sa zvažovalo už v prípade titulov Na smrť, Strach i Čierna hra. Zakaždým o tom verejne hovorili samotní porotcovia. Zaradenie Trhliny som preto nebral ako nejaký exces, ale ako potvrdenie určitého trendu, potvrdenie témy, ktorá sa takmer každoročne opakovala aj s diskusiou o tom, že žánrové knihy áno, nie, jedno s druhým. Takže nebolo to prekvapenie, ale veľmi oceňujem tohtoročných porotcov, že sa odhodlali k takémuto kroku.

Vy osobne delíte literatúru na žánrovú a vážnu, alebo veľkú či vysokú?
Samozrejme, nedá sa úplne oddeliť od toho, že v literatúre existujú určité prúdy alebo delenia. Ale ja to nevnímam staticky ako nejaké oddelené kategórie, že je takzvaná žánrová a takzvaná vysoká literatúra. Vnímam to ako veľmi flexibilnú záležitosť. Dá sa plynulo pohybovať od jedného k druhému, jedno dielo môže obsiahnuť celú tú škálu. Myslím si, že aj na medzinárodnej literárnej scéne je takéto úplne striktné delenie už prekonané. Teším sa, že tento trend už dorazil aj k nám. Čo sa týka Anasoft litery – je to hlavne na organizátoroch a porotcoch, ako si to chcú postaviť. Pokiaľ sa hľadá desať najlepších kníh, ktoré vyšli v minulom roku a vyberá sa zo stoviek titulov, potom je, myslím, prirodzené, ak tam nájde zastúpenie aj takáto takzvaná žánrová literatúra. Pokiaľ spĺňa určité kvalitatívne predpoklady. Ale plne chápem aj opačný pohľad.

V istom rozhovore ste o Trhline hovorili ako o oddychu, o bokovke, ktorú robíte popri svojej hlavnej tvorbe. Nechcem, aby otázka vyznela zle, ale keď bola práve táto kniha nominovaná do finále Anasoft litery, nebude to pre váz impulz, aby sa práve táto hororová línia stala vašou hlavnou?
Nevnímam to úplne tak, že toto sú oddychovky. Každá tá línia má svoje špecifiká. Mám napríklad veľký dvojzväzkový román Na smrť, ktorý sa zaoberá vzostupom nacizmu na Slovensku a v Nemecku v 30. rokoch, krízou v Amerike, sú tam vyhladzovacie operácie SS na východnom fronte, osudy Židov deportovaných zo Slovenska, je tam anatómia Auschwitzu najdetailnejšie popísaná v slovenskej románovej beletrii vôbec. Mám román Čierna hra, ktorý je o 90. rokoch. Prepletá sa tam niekoľko dejových liniek, je tam rómska otázka, je tam vojna na Balkáne. To vnímam ako vážne spoločenské romány. Čitateľsky mali veľký úspech, naozaj sa predávali vo veľkých číslach, ale čakal som, že ak v literárnych kruhoch niečo vzbudí rezonanciu, tak to budú tieto knihy.

A Trhlina?
Pri nej som to, priznám sa, až tak nečakal. Ale je pravda, že pri tých veľkých témach má samotná téma obrovskú váhu a doslova vás drví. Ku knihe Na smrť, okrem toho, že som historik vzdelaním, som si naštudoval asi päťdesiat kníh. Máte obrovské kvantum informácií a spracujete to do nejakého príbehu. Má to obrovskú váhu a drví vás to. Oproti tomu tie jednorazové knihy ako Trhlina, Strach alebo Tma, to je úplná radosť písať. Nemáte tam váhu témy a obrovského množstva dát. Dokonca aj metóda písania je iná. Pri tých v úvodzovkách ľahších knihách je človek voľnejší. Na druhej strane neprekvapuje, že Trhlina zaujala alebo vyvolala silnejšiu rezonanciu. Môžete sa tam hrať s rôznymi postupmi, môžete experimentovať s rôznymi rovinami rozprávania, s rôznymi perspektívami, s tým všetkým.

Skúsime prejsť ku knihe Trhlina.
Ono sa povie žánrovka, ale to, čo vidím aj na západnej scéne, je spojenie žánrovosti s umeleckou  kvalitou. A to je to, o čo sa snažím aj ja. To u nás ešte, nechcem nikoho uraziť, skoro nikto nerobí. Veľmi si vážim autorov vysokej, kvalitnej literatúry, rád si prečítam Vilikovského, alebo teraz v  Anasoft desiatke je to Konvália, alebo Silvester Lavrík, to sú fantastické knihy. Takisto si vážim a rád prečítam kvalitných autorov komerčnej literatúry, napríklad Dominika Dána. Ale pevne dúfam, že na Slovensku pribudne viac autorov schopných syntézy medzi týmito dvoma svetmi.

Neraz sa vraví, že kniha môže byť buď čítaná, alebo kvalitná…
Vždy som chcel ukázať a neskromne poviem, že týmto sa mi to aj podarilo, že to nie je pravda. Že aj ten najväčší bestseller môže byť literárne kvalitný. Pointa je v tom, že aj žánrová kniha musí mať mimožánrové presahy. Moje knihy nie sú žánrovky v tom zmysle, že si v kníhkupectve zoberiete jednu zo série 30 detektívok a je to všetko napísané podľa jedného kľúča. Toto nerobím. Tu by som sa možno vymedzil. Teda nemyslím si, že Trhlina je čistokrvná žánrovka. Dá sa prečítať aj tak a funguje tak, ale je tam niekoľko ďalších rovín, ktoré sú tam rovnako dôležité.

V ktorých rovinách podľa vás presahuje hranice žánru?
Trhlina sa dá čítať v niekoľkých kódoch. V tom najpovrchnejšom je to horor o miznutí ľudí v Tríbeči. Verím, že veľa čitateľov si to prečíta čisto v tejto rovine a budú s tým spokojní. Druhá, hlbšia rovina, je spoločenská. Je to určitá spoločensko-sociologická sonda do toho, čo sa na Slovensku deje. A  je tam ešte ďalšia, a to je už tá najuniverzálnejšia rovina, ktorá sa týka hlavných tém, ako je stratenosť, diskontinuita. Pôdorys Tríbeča sa dá chápať, že to je ako život. Neznámo samotného života a to, ako sme s ním konfrontovaní. Každý aplikuje svoj životný prístup alebo životnú filozofiu a dosahuje nejaké iné výsledky. To je univerzálna rovina, ktorá bude fungovať aj v zahraničí. Jednám teraz o nejakých zahraničných vydaniach, uvidíme, ako to dopadne.

Keď ste to takto pomenovali, pôvabné na tom je, že každý z tých prístupov je nakoniec neúspešný.
To je môj autorský vklad, alegorický alebo symbolický komentár, aj keď nechcem, aby to vyznelo, že tie knihy sú nejaká umelá alegória. Musí to vyplynúť z príbehu prirodzene a vtedy, iba vtedy to funguje. Späť k téme, je to môj autorský komentár k tomu, čo sa dnes deje na Slovensku. Zvádzajú sa tu bitky, ezotericko-konšpiračne naladení ľudia sa hádajú so skeptikmi, cynici sa na tom smejú, ale v konečnom dôsledku, a to je možno aj odkaz tej knihy, v konečnom dôsledku každý zostane nakoniec stáť zoči-voči neznámu v živote a nech volí akúkoľvek stratégiu, tak sa mu to celé rozpadne a musí vzdorovať veľkému neznámu. Tam všetky tieto filozofie padajú, všetky priehradky, tam sú si všetci rovní. Ezoterik, konšpirátor, skeptik, cynik, keď zastaneme pred veľkým neznámom. A zastaneme pred ním všetci, na konci života. Jediná istota, ktorú máme.

Čo nás všetkých spája?
Univerzálny strach z neznáma, pred ktorým všetci utekáme. Každá moja k kniha z tých takzvane hororových sa točí okolo inej hraničnej situácie. Trhlina je o strachu z neznáma, diskontinuite, stratenosti, Tma je strach z tmy a z osamotenia a Strach je o strachu z konfrontácie so svojím detstvom alebo s úplne najranejšími zážitkami, ktoré človeka najviac formujú.

Aká bude vaša ďalšia kniha?
Zvyknem to striedať. Teraz som dokončil pokračovanie Čiernej hry, ešte neviem, či sa to bude volať Čierna hra II alebo tomu vymyslíme samostatný názov. Je to najväčší román, aký som zatiaľ napísal, má približne 700 strán. Zaoberá sa vyvrcholením mečiarizmu v rokoch 1997-1998. To je zase z iného súdka. Prvá časť mapovala obdobie od 1987 do 1995. Transformačné procesy a vznik celého toho marazmu, ktorý tu máme doteraz. Nie je to robené suchým faktografickým štýlom, snažím sa to podať cez osobné príbehy.