Denník N

Kronika neonacistického teroru: Rok po útoku na Mariatchi

Nitriansky bar Mariatchi a jeho majiteľ Radovan Richtárik. Foto N – Vladimír Šimíček
Nitriansky bar Mariatchi a jeho majiteľ Radovan Richtárik. Foto N – Vladimír Šimíček

Majiteľ nitrianskeho baru Mariatchi Radovan Richtárik rozpráva, ako jeho podnik terorizovali neonacisti, o strachu a schopnosti sa útočníkom postaviť a aj o tom, čo si myslí o pokute 400 eur za kopance do hlavy.

Majiteľ nitrianskeho baru Mariatchi Radovan Richtárik rozpráva, ako jeho podnik terorizovali neonacisti, o strachu a schopnosti sa útočníkom postaviť a aj o tom, čo si myslí o pokute 400 eur za kopance do hlavy. Verejný tlak aspoň útočníkov vytlačil z jeho ulice, hoci sa ešte občas chodia pred jeho bar odfotografovať.

Už je to viac ako rok od prvého veľkého útoku neonacistov na váš bar Mariatchi a na Silvestra bude aj výročie druhého útoku, pri ktorom vám neonacisti zlomili nohu. Výsledkom zatiaľ je, že potrestali iba jedného z útočníkov – pokutou 400 eur. Aký to je pocit?

„Zúfalo čakám, že to bude mať nejaké vyvrcholenie. Len nedávno to dovyšetrovali. Očakávam dohru. Štyristoeurová pokuta na mňa pôsobí ako neadekvátny trest. Ľudia dostávajú vyššie tresty aj za menšie veci ako kopance do hlavy.”

Začali sa šíriť také smutné vtipy. Že dva kopance do hlavy na Slovensku stoja štyristo eur.

“Je to tragikomédia. Aj keď nepoznám sadzby a čo všetko mu dokázali.”

Keď som po roku opätovne pozeral to video z útoku, uvedomil som si, že mu chýba niečo podstatné. Zvuk. Nevieme si to tak úplne predstaviť s výkrikmi, hlasmi, buchnátmi. Aké to bolo?

“Ťažko sa to opisuje. Bola to veľmi vypätá situácia. Na videu to môže pôsobiť ako film. Keď je človek v tom, všetko prebehne veľmi rýchlo. Nie je to nič príjemné.”

Po tom útoku známom z kamier prišiel ďalší. Útočníkov ste vtedy vybehli odfotografovať a dobili vás na ulici. Aký to je strach, keď vás mlátia na zemi?

“Kryl som si tvár a čakal som, kedy sa to konečne skončí. Dostával som kopance z každej strany. Veľmi som sa bál. Až keď som za nimi utekal, uvedomil som si, že to asi nebol až taký dobrý nápad. No už som bol zúfalý. Mali sme tu silvestrovskú oslavu, sami známi, príjemná atmosféra. Tesne pred polnocou rozbili päť okien. Ľudia plakali. V strese pozerali na dvere, kedy sa rozletia a vtrhne sem tá partia. Videli sme cez okno štyridsať polobláznov. Volal som políciu, riešil som to s nimi a v tej chvíli mi začali chodiť SMS so želaním šťastného nového roka. Bolo to zvláštne. Policajti všetko odfotografovali. Keď sa skinhedi vracali z námestia, hádzali nám pred policajtmi delobuchy pod nohy. Pýtal som sa pani policajtky, či to je v poriadku. Ona povedala, že je Silvester, teraz ich všetci hádžu. Aj tej policajtke chceli podávať ruku. Cítil som sa bezradný. Ona im ruku nepodala, ale boli si istí sami sebou. Potom policajti odišli. V priebehu roka mi viackrát rozbili okná. Policajti si to odfotografovali a bolo vybavené. Nič sa nedialo. Preto som aj za nimi utekal, chcel som mať dôkaz, kto to bol.”

Pri tých útokoch ste sa báli. Teraz sa už nebojíte?

“Stále mám pocit strachu. Aj potom sa mi stalo, že do baru prišiel neznámy opitý muž. Bol som tu sám. Vyhrážal sa mi, že si ma odchytí, že ma zabije.”

Človek s vyholenou hlavou?

“Hej. Očividne to bol nejaký ich známy. Potom stál vonku a trieskal do dverí.”

Aj potom sa vám ešte niekto vyhrážal?

“Priamo nie. Keď som bol na péenke s tou zlomenou nohou, poslali barmankám cez donáškovú službu dve červené ruže. Ten človek, ktorý ich priniesol, odovzdal odkaz, že to majú od nitrianskych nacionalistov.”

Oni si hovoria nacionalisti?

“Nacionalisti. To bolo tiež pre dievčatá nepríjemné. V septembri tu boli umelci z Prahy. Išli fanúšikovia z hokeja a cez dvere obliali hostí pivom. Tí boli v šoku. Pýtali sa ´Co to tady máte za lidi?´ A ja som sa hanbil. Počítam s tým, že niečo podobné ešte v budúcnosti zažijeme. No už dnu neonacisti nechodia.”

A chodili?

“Keď boli tu vedľa, tak sem občas zablúdili na pivo. A vždy bol z toho problém. Nemôžete človeku nenaliať, pretože sa vám nepáči. To akoby ste odmietli naliať Rómovi, pretože sa vám nepáči. Sedeli a provokovali. Prešli sa vyzývavo. Bola tu hrozná atmosféra. Keď buchli dvere, každý sa obzeral, kto vošiel. Bolo to tu ako v tridsiatych rokoch, za Tisa. Primitívne vyrývali – čo čumíš a podobne. Už v prvý mesiac, čo sme mali otvorené, nám do podniku vhodili neznámeho zmláteného človeka v bezvedomí. Až neskôr som ho spoznal ako jedného z tých silvestrovských útočníkov. Vyvrcholilo to celé tým, že nám začali hádzať kamene do okien. Ľudia boli zasypaní sklom. A nikto s tým nič neurobil.”

Nemáte pocit, že vás polícia nevie ochrániť?

“Vtedy som mal.”

A teraz?

“Teraz mi vychádzajú v ústrety, pomáhajú mi. Neodstrkujú nás.”

Foto - Projekt N
Foto – Projekt N

Ozval sa vám počas roka po útokoch minister vnútra Robert Kaliňák?

“On nie. Mal som takú ponuku cez jedného známeho. Hovoril mi, že minister je ochotný sa stretnúť. Nemal som záujem. Nevedel som, čo by som mu povedal.”

Aké boli výsluchy na polícii?

“Policajti sa správali slušne. Ale boli tam aj obhajcovia tých obvinených a mal som pocit, akoby som bol ja ten vyšetrovaný. To boli nepríjemné chvíle.”

Sú aj medzi policajtmi sympatizanti neonacizmu?

“Nitra je malé mesto. Sám mám medzi policajtmi kamarátov z detstva či od piva. Určite majú aj oni medzi nimi kamarátov.”

Urobila v niečom polícia vo vašom prípade chybu?

“Už po prvom probléme som komunikoval so známym na ministerstve vnútra. Nitrianska kriminálka prišla ku mne domov, vysvetľovali mi, že na nich nemajú žiadne páky. Ten kartársky klub Walhalla bol súkromný priestor.”

Po prvom útoku policajti útočníkov zadržali, ale potom ich pustili. Útok sa opakoval o dva mesiace.

“Nezaútočili na mňa tí istí. Policajti mi hovorili, že ak niekto vyzerá ako neonacista, že je tak oblečený, alebo že chodí do ich klubu hrať karty, ešte neznamená, že by to mohli spojiť ako organizovanú skupinu. Aj na internete to potom komentovali, že takých bežných krčmových bitiek je mnoho.”

Foto - Projekt N
Foto – Projekt N

V soboty ste tu  po tých útokoch mávali podporné koncerty. Prečo sa už nekonajú?

“Malo to letnú prestávku, každý festival potreboval riešiť seba, v meste neboli študenti. A potom to malo pokračovať, uskutočnili sa dve alebo tri soboty. Začali tam byť komunikačné nedorozumenia a išlo to do stratena. Už sa mi potom nikto neozval.”

V Nitre sa od roku 2007 hromadili útoky neonacistov – útočili na koncert v Starej pekárni, na ľudí pri Starom divadle, Hedviga Malinová tiež za útočníkov označila dvoch holohlavcov, zaútočili aj na basketbalistu tmavej pleti. Je Nitra sídlom neonacistov?

“V mladosti som sa pohyboval na alternatívnej scéne, chodil som na koncerty po celej krajine a takéto problémy, možno aj horšie, boli všade. Už sa však títo ľudia zrejme trochu boja polície. Mám pocit, že na zvyšku Slovenska to už je pokojnejšie. Tu sú stále problémy s touto skupinou. Počul som o problémoch v iných podnikoch, kam sa presunuli, keď zrušili Walhallu.”

Aj vy ste sa niekedy ako mladý pobili?

“Ja som sa nebil. Ale nebol to prvý prípad, keď ma skopali na ulici.”

Prečo?

“Pre imidž. Aj preto, že som bol aktivista.”

Vyzerali ste výrazne inak?

“Mal som chvíľu číro, chvíľu aj dredy. A lepil som plagáty združenia Ľudia proti rasizmu, organizoval som pochod proti rasizmu. Mali ma zaškatuľkovaného ako svojho ideologického nepriateľa a preto možno náš podnik vnímali ako vhodný cieľ. Asi sa nazdávali, že sa tu grupujú ich ideologickí oponenti, čo je v podstate väčšina spoločnosti. Našli si zástupný cieľ, keďže sem nechodia násilní ľudia. Bolo pre nich jednoduché sem chodiť, urážať ľudí, fackovať ich, pred vchodom ich napádať. Niečo si dokazovať. Bolo to nepríjemné aj z podnikateľského pohľadu.”

Bijú sa u vás ľudia často?

“U nás našťastie nie. Je tu ulica, kde je veľa diskoték, tam sa presunuli, tam sú cez víkend bitky časté.”

Nevykypia vám niekedy nervy? Neuvažovali ste nad kurzom sebaobrany, alebo že si zaobstaráte zbraň?

“Nemám to v povahe. Zažil som rôzne situácie, zbili ma veľakrát, na zastávke autobusu, hocikde. Dostal som aj preto, že som sa im nevedel postaviť. Parkrát som sa len slovne ohradil a to ich zabrzdilo. Vyberajú si takých ľudí, ktorí sa im nepostavia, ľahké ciele. Do ulice plnej Rómov sa neodvážia ísť. Sú to slabosi.”

Ako vlastne dnes rozpoznáte neonacistu? Holá hlava, to je módny účes, muži si hlavy holia, niektorým vlasy vypadali.

“Pre laika to už je ťažké. Človek v oblečení značky Thor Steinar tu zákazníkovi rozbil pohár o hlavu. Policajt sa barmana pýtal: ´Prečo si všetci myslíte, že kto má Thor Steinar je neonacista. Aj ja to mám, veď to je kvalitná značka.´ Ale keďže ja sa na alternatívnej scéne pohybujem dlho, rozoznám to. Je to však ťažké. Už to nie sú tí agroskinhedi v bagandžiach, bomberách a trakoch. Je to sofistikovaná módna záležitosť so skrytými symbolmi. Chodia pekne v teniskách, elegantne oblečení. Prezradia ich napríklad trojzubce.”

Medzi tými dvomi veľkými útokmi boli vlani na Slovensku župné voľby, ktoré v Banskej Bystrici vyhral Marian Kotleba. Silnie tu extrémizmus a nacionalizmus?

“Nepovedal by som, že nacionalistické prúdy. Skôr je v spoločnosti zakorenený rasizmus. Proti Rómom. A nerozumiem prečo silnie odpor voči islamu. Akoby sa sem tlačili nejaké hordy.”

Žijú v Nitre Rómovia?

“Sú tu, ale nemáme extrémne problémy ako na východe. Tak to však býva. Aj s islamom majú najväčší problém tí, čo sa s ním nikdy nestretli. Podobne na severe majú problém s Maďarmi, tu s nimi problém nemáme.”

Bijú v Nitre Maďarov?

“To si neviem predstaviť.”

Opísali ste nám spolu asi desiatku rôznych útokov a provokácií. Oplatí sa mať tu stále krčmu?

“V podstate už teraz máme pokoj. Už nie sú v susedstve. Omnoho ľahšie sa mi dýcha. Sem tam nejaký menší incident. Hoci, zbili jedného odrastenejšieho zákazníka, ktorý nevyzerá nijako provokatívne. Občas sa tu zastaví pred hokejom či po hokeji na pivo. A na hokeji v Banskej Bystrici ho dokopala skupina skinhedov. Dobili ho a odkázali, že má pozdravovať Mariatchi. Asi ho videli odtiaľto niekedy vychádzať a len preto ho dobili. Neuveriteľné. Ale kde je krčma, tam sa sem tam niečo stane. Nie sme mliečny bar. Keď si ľudia vypijú, nevedia sa kontrolovať.”

Máte tu aj vyhadzovačov?

“Nemáme. Keby sme mali, nemáme také problémy.”

Ten hokej je prekvapivý. V Bratislave či napríklad v Trnave je tvrdé jadro futbalových fanúšikov. Išli by ste v Nitre na futbal?

“Nešiel. Jednak ma to nebaví a jednak je tam veľká šanca, že by som tam niekde na záchodoch alebo pri bufete stretol takých ľudí.”

Jednou z verzií pri vražde Daniela Tupého bolo, že ho zabili neonacisti. Súdili potom mafiánov piťovcov, z ktorých majú tiež viacerí holé hlavy. Potom ich oslobodili. Čo si myslíte o tom, že ani po rokoch nedokážu na Slovensku nájsť vinníka takej vraždy?

“Nerozumiem tomu. Je to nepochopiteľné, že za tie roky to nevyšetria. Žijeme v krajine, kde sa môžu bez následkov ľudia vraždiť?”

Ak aj chytia útočníkov s rasovým motívom, dostanú často podmienku.

“Štyristoeurová pokuta v našom prípade je slabý výchovný prostriedok. Neodradí ich to. Očakával by som tvrdšie tresty.”

Čo sa za posledný rok vo vašom živote zlepšilo?

“Zlepšila sa bezpečnostná situácia. Nie je tu už Walhala, nie sme už tak poruke. Páčila sa mi aj verejná podpora, vďaka zbierke sme kúpili kamerový systém. Festivalová podpora bola silná, špeciálne od Miša Kaščáka. Ďakujem aj Irene Bihariovej z Ľudí proti rasizmu, Milanovi Zborilovi za zorganizovanie zbierky a môjmu personálu, ktorý sa počas mojej péenky staral o podnik. Bolo úžasné, že sa ľudia zmobilizovali. A teraz ideme ďalej. Znormalizovalo sa to. Až na to, že musím chodiť na výsluchy a teraz na súdne pojednávania. A už len niekedy sa pohádam pri pive s kamarátmi o islamistoch a Cigáňoch, ako ich oni volajú.”

Takže aj kamarátov musíte presviedčať, že nie sú hrozbou?

“Niekedy hej.”

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie