Denník N

Príbeh cyklistu Petra Velitsa: Kolega Cavendish, večné porovnávanie so Saganom a nezabudnuteľné objatie

Peter Velits. Foto N – Peter Kováč
Peter Velits. Foto N – Peter Kováč

Mám 32 rokov, no už som ukončil kariéru. Spolu s bratom sa venujem biznisu. Myslím si, že doping z cyklistiky nikdy nedostanete. V roku 2010 som na Vuelte skončil tretí, čo mnohí považujú za väčší úspech ako zelený dres na Tour de France. Ja to však neriešim. Pretože môžeme byť radi, že Sagan sa narodil práve u nás.

Bol to pocit obrovského šťastia. Mal som za sebou 20. etapu na Vuelte a vedel som, že som dosiahol najväčší úspech v kariére. Do Madridu prídem ako tretí, budem prvý Slovák v najlepšej trojke celkovej klasifikácie na podujatí Grand Tour. Odvtedy sa mi nič také nepodarilo. Ani žiadnemu inému Slovákovi.

Počas celej etapy ma ťahal brat Martin, moje dvojča. Nevydržal mi pomáhať až do záveru, do cieľa som prišiel sám. Ten bol na kopci Bola del Mundo, za ktorým sa už nič nenachádzalo. Do tímových autobusov sme sa teda museli ešte na bicykloch vrátiť cestou, po ktorej ešte išli zvyšní jazdci.

Vtom som ho zbadal, Martina. Kukal na mňa, ešte nevedel, ako to dopadlo. Povedal som mu, že som to zvládol. Síce stále musel prísť do cieľa, no zastavil. Objali sme sa. Nezabudnem na to do konca života.

Mnoho športovcov by povedalo, že im prebehlo hlavou, ako sa vyplatila dlhoročná tvrdá práca, všetky tie tréningy. Ja nie, žil som prítomným momentom. Dosiahli sme to, podarilo sa. Na Vuelte som krátko predtým vyhral časovku. Nepatrím však k typom, ktoré by si ju teraz dokola pozerali na YouTube.

Pre tých, ktorí sa veľmi nevyznajú v cyklistike – Vuelta a Espaňa, respektíve Okolo Španielska, sú trojtýždňové etapové preteky. V cyklistickom svete sa im vyrovná iba Giro d’Italia a Tour de France, ktorá je spomedzi týchto troch najslávnejších pretekov najviac prestížna.

Ako som vyhral časovku na Vuelte:

Peter Velits

S dvojčaťom Martinom sme sa narodili 21. februára 1985 v Bratislave. Otec je bývalým cyklistom, mama hádzanárkou. Som majstrom sveta do 23 rokov, na Vuelte 2010 som obsadil tretie miesto, čo je najlepší výsledok Slováka na Grand Tour v histórii. Som trojnásobným majstrom sveta v tímovej časovke.

Počas kariéry som pôsobil aj v špičkových tímoch ako HTC, BMC či Quick-Step. S cyklistikou som skončil v roku 2016 ako 31-ročný.

Momentálne sa aj s bratom, ktorý je stále aktívny, venujem predaju cyklistického oblečenia.

Na Vuelte 2010 som skončil celkovo tretí, pritom tam náš tím HTC  Columbia nešiel s ambíciami na umiestnenie v celkovom poradí. Úloha bola jasná – pomôcť nášmu šprintérovi Markovi Cavendishovi vyhrať čo najviac etáp. Mark je momentálne na Slovensku horúcou témou, ešte sa k nemu dostanem. Možno vás prekvapí, aký človek je naozaj.

Prvá etapa bola zároveň tímovou časovkou, ktorú sa nám podarilo vyhrať. Veľa ľudí z tímu sa dostalo do prvej desiatky celkového poradia. Ja som sa tam držal najdlhšie aj v ďalších etapách, aj keď to stále nebolo zámerom.

Sedemnásta etapa bola individuálnou časovkou. A ja som ju vyhral. Jeden z našich športových riaditeľov bol Nemec, asi najväčší flegmatik na svete. Zaujímala ho len jeho bageta. „No čo, Schaffi, už máš svoju bagetu?“ žartovali sme takmer vždy na jeho adresu. Bola tam skvelá atmosféra.

Vyštartoval som na časovku, on v aute za mnou. Flegmaticky, až strojovo, ma informoval, ako na tom som. Jedol si svoju bagetu. V polovici trate prišiel medzičas. Bol som medzi prvými.

Najväčší flegmatik na svete odložil svoju bagetu. Začal rýchlo rozprávať, kričal. Celú cestu naspäť na štart ma povzbudzoval, informoval a neustále trúbil. Časovku som vyhral. Zrazu sa zmenila tímová taktika. V horách sa pôjde na mňa. A aj to vyšlo, ako som už spomenul, v Madride som sa postavil na pódium.

Vďaka tomu sa so mnou začalo rátať aj na ďalších Grand Tours, no do najlepšej desiatky som sa už nikdy nedostal. A keď nie ste v top 10, je jedno, či ste jedenásty alebo tridsiaty.

Dvojča

Martin je moje dvojča, no nie jednovaječné. Keď sedíme vedľa seba, ľahko nás rozoznáte. Narodili sme sa 21. februára 1985 v Bratislave a bok po boku sme strávili takmer celý život.

Spolu sme vyrastali, spolu sme chodili do školy, spolu sme sa dostali do profesionálnej cyklistiky a stále spolu bývame. Rodinný dom v Púchove, ktorý máme po dedkovi, sme si rozdelili na dva samostatné byty. Vedľa bývajú rodičia, na jednom pozemku sme celá rodina.

U dvojčiat je celkom bežné, že nosia rovnaké oblečenie či majú rovnaké účesy. O niečo podobné sa snažili aj naši rodičia. Keď sme sa však dostali do istého veku, uvedomili sme si, že nemôžeme vyzerať rovnako. Dokonca sme spolu ani nesedeli v škole v jednej lavici. To by už bol extrém.

Celý život sa mi však spája s ním, stále sa navzájom ťaháme. Navzájom sme si pomáhali v tréningoch. Keď sa jednému z nás nechcelo, tak sa zaťal a išiel. Ani nie tak pre to, že by mu ten druhý začal dohovárať, to nie. Skrátka stačilo, že sme vedeli, že pôjdeme obaja a máme jeden druhého.

Keď sme už boli na tréningu, robili sme si aj prieky, no také nevinné, skôr išlo o detské hry. Snažili sme sa jeden od druhého odpútať, neustále sme nastupovali.

To však bola naša jediná rivalita. Je veľa súrodencov, ktorí nemajú najlepšie vzťahy alebo si niečo závidia. To však nie je náš prípad. U dvojčiat to tak skrátka asi je, sme prepojení.

Aj do biznisu sme išli spolu, bolo to úplne prirodzené. Skôr by pre mňa bolo neprirodzené, keby som to začal robiť bez neho.

Pritom sme dvaja odlišní ľudia. Bolo to vidno v cyklistike, ale aj pri našom spoločnom podnikaní. Martin sa nevyzná v číslach, na tie som skôr ja. Je kreatívny, čo ja zas absolútne nie som. Nič si neviem predstaviť.

Martin napríklad hneď vedel, že sa chce stať profesionálnym cyklistom. Ja som si také veci nikdy neplánoval, bol som rád, že sa bicyklujem a baví ma to.

Vždy sme sa nejako dopĺňali.

Bratia Peter (vľavo) a Martin Velitsovci. Foto N – Peter Kováč

Cavendish nie je zviera

Bol rok 2007, keď sa prevalila posledná veľká dopingová kauza. Zasiahla nemecký tím Telekom a aj celú nemeckú cyklistiku. Telekom bol v tom čase najdominantnejším tímom na svete a jeho pozícia sa zdala byť neotrasiteľná. Len čo sa však ukázalo, že jeho jazdci dopovali, hlavný sponzor zo dňa na deň odstúpil a tím sa rozpadol.

Rovnako zo dňa na deň skončil aj celok Wiesenhof, v ktorom sme vtedy pôsobili. Bola to veľká lekcia pre cyklistiku a cyklistické tímy. Tie pochopili, že ak si chcú udržať sponzorov, nesmú byť ani v náznaku spojené s dopingom. Odvtedy sa pre čisté meno tímu robí maximum.

Pre mnohých cyklistov to bola nepríjemná situácia, keďže nemali angažmán, my sme na tom boli rovnako. Aj titul majstra sveta prišiel na konci sezóny, keď sme stále nevedeli, či budeme pokračovať v cyklistike.

S českými cyklistami sme sa smiali, že ak sme sa chceli dostať medzi profíkov, museli sme ako juniori vyhrať majstrovstvá sveta alebo Európy. Ak ste boli z krajiny s rozvinutou cyklistikou, niekedy vám stačilo byť aj priemerným.

Teraz nechcem, aby to vyznelo nejako národovecky, má to svoju logiku. Keď ste francúzska firma, máte záujem, aby váš tím tvorili hlavne Francúzi. Tiež by sme sa čudovali, keby slovenský štátny Tipos neuprednostňoval slovenských cyklistov.

Nakoniec som sa dostal do Milramu, v ktorom som strávil dva roky. A odtiaľ do HTC Columbia. Bol to tím, v ktorom bolo 30 ľudí a 25 z nich vyhrávalo etapy a preteky. To nie je úplne bežné.

Zároveň to bolo tridsať skvelých ľudí, každý poznal svoju úlohu a tvorili sme výbornú partiu. Nič také som v živote nezažil.

Mojím tímovým kolegom bol Mark Cavendish. Na Slovensku najväčší nepriateľ štátu. Priznám sa, že než som sa stal jeho kolegom, tiež bol pre mňa jeden z najhorších ľudí, ktorých môžete stretnúť v pelotóne. Poznal som ho z pretekov a z mediálnych vyjadrení ako arogantného človeka.

Hlboko som sa však mýlil, Mark je jeden z najlepších tímových kolegov, akých som v živote mal. K súperom je síce tvrdý, no ku kolegom sa správa skvele.

Spomínam si, že raz počas Vuelty nám dal katalógy na hodinky rôznych značiek. Vraj príde jeho známy z Londýna, ktorý ich predáva. Máme si vybrať a spraví nám cenu.

S Martinom sme nikdy nenosili hodinky, nemali sme k tomu vzťah, no párkrat sme sa zúčastnili na rôznych spoločenských udalostiach, tak sme si povedali, že sa nám zídu. Markovi sme povedali, ktoré sa nám páčia.

Keď sme sa však neskôr dozvedeli ich cenu, aj po zľave sa nám zdala príliš vysoká. Markovi sme povedali, že do toho nejdeme, toľko peňazí za hodinky nedáme. Podobne to spravili aj viacerí tímoví kolegovia.

Vuelta sa skončila, po záverečnej etape v Madride sme prišli do nášho autobusu. Každý v ňom má svoje miesto. A každý si na svojom mieste našiel hodinky s vygravírovaným venovaním od Marka. To som nikdy nezažil a jazdil som s mnohými hviezdami. Nejde však o peniaze, ale o to, že si dal tú námahu a že si kolegov naozaj vážil.

S Markom (vľavo) a Matthewov Gossom (vpravo) oslavujeme Cavendishovo víťazstvo v 13. etape Vuelty 201. Foto – archív tasr/ap

Vyhýbam sa čítaniu internetových diskusií, no niekedy na mňa na Facebooku vyskočí, čo píšu moji známi. Aj tí, o ktorých som si myslel, že sa cyklistike rozumejú, zo seba vypúšťajú neuveriteľné veci.

Naposledy sa to ukázalo v lete práve po Markovej zrážke s Petrom Saganom. Ľudia, bohužiaľ, hodnotia veci zo svojho pohľadu, navyše bez skúseností z tohto športu. Cavendishovi prajú, aby na tej zábrane priam umrel, a pritom on je ten, ktorý dopadol horšie. Nielenže skončil na Tour, ale si aj zlomil lopatku.

V júli máme päť miliónov odborníkov na cyklistiku, v máji zas na hokej.

Radšej by si ľudia mali zobrať príklad z toho, ako situáciu zvládol Peter. Aj keď ho to určite štvalo, o týždeň to už neriešil. O rok príde znova a vyhrá toľko etáp, koľko bude chcieť, a pridá zelený dres.

A že rozhodcovia spravili chybu? Asi nie je šport, v ktorom sú neomylní. A v tomto prípade dobreže neprišli oplácať jury Slováci s valaškami. Bolo to chybné rozhodnutie, na tom sa všetci zhodneme, ale reakcia ľudí, ako je celý svet proti nám, je ešte horšia.

Dosť ma vytáča aj to, keď si ľudia myslia, že to Francúzi spravili naschvál, hlavne, ak to v médiách opakujú ľudia, ktorí by sa mali rozumieť cyklistike.

Prečo by to robili? Prišli o najväčšiu hviezdu svojich pretekov, o množstvo divákov a aj o veľký balík peňazí. Nemajú žiadny záujem, aby vylúčili svoju najväčšiu hviezdu.

Sagan je jeden z miliardy

Ľudia sa ma často pýtajú, či sa necítim byť nedocenený. Bol som predsa tretí v celkovom poradí na Vuelte, čo sú jedny z najťažších pretekov na svete. Niektorí cyklistickí odborníci to radia vyššie ako Petrove zelené dresy či dokonca tituly majstra sveta.

Ja sa na to však tak nepozerám, nedá sa to porovnávať a tvrdím jedno – užívajme si a buďme radi, že človek ako Peter sa narodil v Žiline, na Slovensku. To sa už zrejme nikdy nebude opakovať. Je jeden z miliardy.

Cyklistiku posunul na ďalší level, je jej najväčšou hviezdou. Tak veľmi sa na ňu čakalo, zatiaľ poslednou bol Lance Armstrong – ešte predtým, ako sa ukázalo, že dopoval.

Teraz je tu cyklista, ktorý baví ľudí, ktorí ho žerú. Šouman, akého cyklistika dávno nemala.

Nikdy som neriešil, či by som bol viac docenený, keby som jazdil v období počas Sagana či po Saganovi. Nikdy mi nešlo o slávu. A keď ma ľudia začali spoznávať, uvedomil som si, že to nie je nič, čo by som potreboval pre život a vyhľadával to. Skôr som sa s tým musel naučiť žiť.

Dokonca boli obdobia, keď som rozmýšľal, ako niekam ísť, aby som sa vyhol zvedavým pohľadom. Aj keď väčšina z tých, ktorí vás oslovia, sú veľmi milí. Postupne som však pochopil, že je to súčasťou môjho zamestnania. Ak sa mi nepáči, môžem s tým skončiť.

Mrzelo ma, ako ľudia riešili vzťah bratov Velitsovcov s Petrom Saganom. V médiách sa to veľmi neriešilo, ale pred majstrovstvami sveta 2015 v americkom Richmonde sme odmietli reprezentovať. Dôvodom však nebolo, že by sme Petrovi nechceli pomáhať. Bolo to naše rozhodnutie aj pre pomery na cyklistickom zväze.

Peter Sagan strhol na cyklistiku obrovskú pozornosť, no podľa mňa sa nevyužíva dostatočne. Keby sme chceli, určite sa nájde viac sponzorov a zapojil by sa aj Peter. Veď predsa prispieva aj na svoju akadémiu.

S Petrom máme normálny profesionálny vzťah. Je odo mňa o päť rokov mladší, spoznali sme sa až v profi pelotóne. Nikdy sme sa nestretli v žiadnom tíme, no po majstrovstvách sveta sme vždy zašli na pár pív a dobre sme si pokecali.

Nie sme však nejakí veľkí kamaráti, nechodím každé dva týždne grilovať do Žiliny. Ani si nepíšeme, ako veľmi si chýbame. No nikdy sme nemali žiadny problém.

Na snímke sprava ocenení Cyklisti roka 2007 Peter Velits (prvý), Filip Polc (tretí), Juraj Sagan (druhý) a Talent roka 2007 Peter Sagan. Foto – archív tasr/Štefan Puškáš

Dopingu sa len tak nezbavíme

Mal som šťastie, že do profesionálnej cyklistiky som sa dostal v roku 2007, keď doznel posledný veľký dopingový škandál. Celý šport sa rapídne zmenil. Skončilo veľa tímov, hlavne tie nemecké.

Automaticky skončili všetci tímoví lekári, tým starým sa už neverilo. Boli to aj oni, kto cyklistom podával doping a radil, ako ho používať.

Často sme sa smiali, že lekár má momentálne v cyklistike veľmi jednoduchú pozíciu. Vozí sa po celom svete, prácu má len vtedy, keď sa niekto naozaj zraní alebo ochorie. Inak ho najviac zaujíma zloženie jeho bagety a tvrdosť vankúša na hoteli.

Väčšina súčasných cyklistických lekárov sú traumatológovia, tak, ako to malo byť vždy.

Myslím si, že doping z cyklistiky stále nevymizol. Aj keď treba povedať, že ak v nej je, určite sa nedopuje v takých rozmeroch ako pred pätnástimi rokmi. Kým vtedy to bolo organizované a nadopovaný bol takmer celý pelotón, dnes pôjde o jednotlivcov. Ale podvodníkov sa nezbavíme nikdy, a to nielen v cyklistike.

Napríklad stále sú takí, ktorí si pichajú EPO, pritom ide o ľudí, ktorí jazdia v tímoch, ktoré pretekajú napríklad aj na Gire. Vždy sa im na to príde, nechápem, prečo to robia.

Máme to šťastie, že vzorky moču a krvi sa zmrazujú. A keď antidopingoví komisári o pár rokov prídu na to, že už dokážu odhaliť nejakú zakázanú látku, ľahko si môžu rozmraziť staré vzorky a spätne niekoho usvedčiť.

Celú kariéru som si musel dávať veľký pozor. Hlavne na bežne dostupné lieky, v ktorých sa mohla nachádzať zakázaná látka. Pravidelne sme pred sezónou mávali stretnutia, na ktorých nás tím informoval o látkach, ktoré najnovšie zakázali. Keď športovec napríklad dostane nádchu, nemôže to vyriešiť len tak hocijako. Napríklad bol zakázaný jeden z aspirínov, na ktorý sme si museli dávať pozor.

V súčasnosti je tiež nereálny organizovaný doping, veľmi ľahko by ste mohli prísť o sponzorov. Vytvárajú na vás tlak, aby ste boli čistí. V minulosti to bolo naopak – vytváral sa tlak, aby ste mali výsledky za každú cenu.

V HTC som mal španielskeho tímového kolegu, ktorý za dopingových čias pôsobil vo veľkých tímoch, v ktorých bol doping úplne zabehnutý. Nebol líder a bolo vidno, že mu po dopingovej ére klesla výkonnosť. Nikdy však nebol pozitívny, no všetci sme vedeli, že v tom išiel. Včas pochopil, že to už nie je cesta, ak sa chce naďalej živiť cyklistikou.

Aj on si však z toho robil srandu, bol to zabávač. V HTC sme mali mladých lekárov, ktorí nezažili doping v cyklistike, uťahoval si z nich: „Počúvajte ma, predtým mi niečo iné nosili z chladničky ako vy teraz tento ovocný šalát!“

Rehotali sme sa, no to bol jediný spôsob, ako sme sa s ním o dopingu rozprávali.

Peter Velits. Foto N – Peter Kováč

Chlapci z paneláka

Martin je ešte stále aktívny cyklista, ja som však kariéru ukončil už minulý rok na jeseň ako 31-ročný. Posledné dva roky v cyklistike som sa už len trápil.

Začiatkom roka 2015 som podstúpil operáciu artérie na ľavej nohe. Je to hlavná tepna, ktorá sa tiahne celou nohou, mal som ju zúženú. Podobné problémy mával aj môj otec. V jeho časoch sa však s týmto nechodilo na operácie, preto kariéru ukončil ešte ako 23-ročný.

Moja operácia sa vydarila, no už som sa nedokázal dostať do starej formy. Trápil som sa. Končila sa mi zmluva v BMC a nehodlali mi ju predĺžiť. Mal som síce ponuky z iných klubov, no ja som chcel zostať v BMC. Ako tridsiatnik som už nechcel ísť do menšieho klubu.

Ponuka zo žiadneho lepšieho však neprišla. Rozhodol som sa, že skončím. Nestalo sa mi však, že by som sa prvý deň môjho nového života prebudil a zrazu nevedel, čo robiť.

Už pred štyrmi rokmi sme s Martinom založili firmu na výrobu cyklistického oblečenia. Spočiatku sme to ťahali sami dvaja. Keď sme neboli doma v Púchove, výrazne nám pomáhala mama. Keď som ukončil kariéru, zmenilo sa len to, že som sa zrazu firme mohol začať venovať na plný úväzok.

Priznávam, boli sme naivní. Mysleli sme si, že na výrobe cyklistického oblečenia nie je nič náročné. Zakopávali sme však aj pri takých banalitách ako názov firmy, na úrade sme ho boli meniť niekoľkokrát. Až po čase sme zistili, že ten pôvodný už používa iná firma.

Súčasný sme vymysleli zaujímavým spôsobom – páčila sa nám pesnička Isadore od skupiny Incubus. Pridali sme apparel, čo je po anglicky oblečenie. Dali sme to na papier a vyzeralo to super.

Áno, pre podnikateľov to na Slovensku nie je úplne jednoduché, no zatiaľ nám to takto vyhovuje. Nebudeme vyplakávať, keď sa niečo nedá zmeniť. No my zmeníme to, čo vieme.

Naše oblečenie predávame od sto eur hore, je z kvalitného materiálu. Ani sme nerozmýšľali nad tým, že sa budeme snažiť presadiť na trhu s lacným oblečením. Rodičia boli spočiatku skeptickí, ale keď sme sa do toho pustili, plne nás podporovali.  Vedeli sme, že nebudeme mať šancu preraziť na trhu s lacným oblečením. Firme sa darí, po troch rokoch sme sa už dostali do plusu.

Sme takto veľmi spokojní. Stále máme pred sebou nejaké výzvy. Nechceme sa sťažovať na cyklistiku, no tá už bola pre nás rutinou, vždy sme presne vedeli, čo bude nasledovať. Tu je to iné, netušíme, kam až by sme to mohli dotiahnuť.

Na projekte dokopy pracuje desať ľudí, kanceláriu a sklad máme v bývalých priestoroch rodinnej firmy, už však hľadáme nové priestory, tlačíme sa. Robíme všetko okrem samotného šitia.

Peter Velits vo firme, ktorú založil spolu s bratom. Foto N – Peter Kováč

Do podnikania sme sa mohli pustiť celkom jednoducho, špičkoví cyklisti sa nemajú úplne najhoršie. Samozrejme, s futbalistami sa nemôžeme porovnávať, oproti bežným ľuďom sa však máme veľmi dobre.

Nástupný plat nováčika v profi pelotóne je 60-tisíc eur ročne. Bežný zárobok drvivej väčšiny jazdcov je okolo 100-tisíc eur. Strop je v miliónoch, no jazdcov, ktorí zarábajú viac ako milión, zrátate na prstoch dvoch rúk.

Nezarábal som málo, no teraz to nie je tak, že môžem mať vyložené nohy, cestovať po svete a žiť z úrokov svojich úspor.

Nikdy sme sa zo zarobených peňazí nezbláznili, pochádzame z normálnych pomerov. Prvých trinásť rokov sme prežili v bratislavskom paneláku.

Otcovým snom bolo otvoriť si predajňu v rodnom Púchove. Sporil na to sedem rokov, počas ktorých pracoval vo Švajčiarsku, videli sme ho iba cez prázdniny.

Aj v Púchove sme spočiatku bývali v paneláku, až časom sme sa presťahovali do rodinného domu.

Vďaka tomu som už od detstva videl, že keď niečo chcete dosiahnuť a poctivo na tom pracujete, časom výsledky prídu. Možno preto sme sa s Martinom nezbláznili, keď sme začali zarábať viac, ako je slovenský priemer.

To sa chcete živiť bicyklovaním?

Náš otec je bývalý cyklista, v najlepších rokoch bol v československej reprezentácii. Napriek tomu nás do ničoho nenútil, nechal nás vybrať si vlastnú cestu. Rovnako to plánujem spraviť aj s mojím synom, ktorý má teraz pol roka.

V detstve sme športovali ako ostatné deti, v Bratislave sme chodili na futbal.

Keď sme mali trinásť a presťahovali sme sa do Púchova, skúsili sme hokej, ktorý máme tak radi. Lenže padla strecha haly a hokej nám zrušili.

Bicyklovali sme už aj dovtedy, no nebrali sme to nejako vážne. Keď sme mali trinásť či štrnásť rokov, povedali sme si, že to skúsime.

Začali sa systematické tréningy, ktoré mal pod palcom otcov brat Tibor. Možno sa vám to zdá neskoro, no na cyklistiku je to asi ideálny vek. Dovtedy však musíte nejako športovať.

Na úspechy sme nemuseli dlho čakať, hneď v prvých pretekoch sme obsadili druhé a tretie miesto. Tie boli v sobotu, na druhý deň sme skončili na prvých dvoch miestach.

Rýchlo sa ukázalo, že na Slovensku nemáme konkurenciu. Bola veľmi nízka, cyklistiku nerobilo veľa detí. Na pretekoch ich bývalo tak dvadsať. Človek bol jednotka z dvoch.

To sa, našťastie, zmenilo, dnes bicykluje násobne viac detí ako za našich čias.

Iné to však bolo, keď sme išli na výjazdy do Česka či aj ďalej do Európy. Už tam sme videli, že to nebude také jednoduché.

Chodili sme na púchovské gymnázium, neboli sme najlepší študenti, na vysvedčeniach sa pritrafili aj trojky.

Boli sme akési čierne ovce nášho ročníka, pretože boli len traja ľudia, ktorí si nepodali prihlášky na vysoké školy, a medzi nimi my. Pýtali sa nás, či si chceme celý život zarábať cyklistikou. Naša odpoveď bola jasná.

Rodičia nás podporili, keďže sami boli bývalí športovci. Povedali, že ak by to s cyklistikou nevyšlo, na výšku sa môžeme prihlásiť aj o dva či tri roky neskôr.

Prvého pol roka po škole sme strávili v štátnej Dukle Trenčín. Vedeli sme však, že nechceme zostať v pohodlí na Slovensku.

Prišla ponuka z Juhoafrickej republiky. Bolo to veľké dobrodružstvo. Nepoznali sme nikoho z tímu, všetko sme vybavili cez maily. Nevedeli sme, čo bude, dokonca sme ani nevedeli, kto nás bude čakať na letisku. Našťastie nás spoznali.

Dva roky v Afrike patrili medzi to najlepšie v našich kariérach. Posunuli sme sa hlavne ako ľudia. S tímovými kolegami sme bývali v jednom dome, prvýkrát sme boli bez rodičov a museli sme sa o všetko starať sami.

Museli sme vyžiť z 300 eur mesačne, no nerobili sme si z toho ťažkú hlavu. Poslednýkrát v živote sme zažili tím, v ktorom to nebolo o tom, že každý len bojuje o lepšiu zmluvu, poprípade sa snaží dokazovať, že tú lukratívnu má právom.

Ako 22-ročný som sa v Stuttgarte stal majstrom sveta do 23 rokov. Už vtedy sme s nemeckým tímom Wiesenhof chodili na veľké preteky, absolvovali sme napríklad Okolo Flámska či Amstel Gold Race.

Zrazu som prišiel medzi chalanov, ktorí o takých pretekoch len snívajú. Nechcem, aby to vyznelo nejako naduto, ale tento šampionát pre mňa nebolo až také náročné vyhrať. Oveľa náročnejšie bolo vyhrať preteky, ktoré mu predchádzali – GP Furmies vo Francúzsku.

Bratia Velitsovci. Foto N – Peter Kováč

Tiňkov mal pravdu

Napriek čiernej minulosti si cyklistika zachovala obrovskú popularitu. Nedokáže však produkovať ani zlomok peňazí ako napríklad futbal. Problém je aj v tom, že na Tour de France môže prísť milión ľudí, no ani jeden z nich si nekúpi lístok.

Oleg Tiňkov mal pravdu, cyklistiku treba reformovať. Často hovoríme, že je to najviac amatérsky profesionálny šport.

S jeho názormi súhlasím, menej však už s tým, ako ich prezentoval. Keď chcete meniť niečo zabehané, musíte ísť postupnými krokmi, nájsť si spojencov. A nie len mať veľkohubé mediálne vyhlásenia.

Cyklistika je stále športom, o ktorý sa veľké firmy nebijú, nevidia v ňom veľkú finančnú návratnosť.

V našom športe neexistuje žiadny Real Madrid či Pittsburgh Penguins. Tímy sa nazývajú podľa sponzorov a tí sa môžu meniť každé dva roky. Keby si teraz Sky povedalo, že na to kašle, tím Sky zanikne.

Čo by sa stalo, keby si hlavný sponzor Juventusu Turín povedal, že končí? Traja ďalší sa pobijú o uvoľnené miesto. Inak, viete, kto je teraz sponzorom Juventusu? Ani ja nie a o to ide.

Jedinou organizáciou, ktorá zarába na cyklistike, je ASO, organizátor Tour de France a veľkých jarných klasík. No tímy od nej nič nemajú. Ak by napríklad každému z nich prišlo ročne pár miliónov za vysielacie práva, na cyklistiku by to malo veľmi pozitívny vplyv. Tímy by vedeli viac plánovať, čo sa teraz veľmi nedá, prežívajú z roka na rok.

Zmena však príde veľmi ťažko. Môžeme len závidieť hráčsku asociáciu, akú majú napríklad v NHL. Keď sa zhodnú, že podmienky od predstaviteľov ligy alebo majiteľov klubov im nevyhovujú, dokážu neodohrať celú sezónu. Trpia všetci – liga, fanúšikovia aj hráči, no napokon dosiahnu svoje.

V cyklistike asi nikdy nepríde k bojkotu Tour de France. Aj keby sa spojilo veľa tímov, vždy sa nájdu dva, ktoré si povedia, že do toho nejdú.

Viacero tímov je štátnych, sponzorujú ich napríklad lotériové spoločnosti. A štátne peniaze sa predsa musia nejako využiť.

Text vznikol po rozsiahlom rozhovore reportéra Michala Červeného s Petrom Velitsom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie