Denník N

Stĺpček bez témy

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Vaša predstava o mne je nevyhnutne len neúplný výsek reality. Platí to dokonca aj o priateľoch a rodinných známych.

Vedel som, že raz ten deň príde. A teraz, osemnásť minút po polnoci, 16. augusta 2017 je to tu: nemám tému. Nestresujem, nenadávam si v duchu, prečo som sa viac uplynulé dni nezamýšľam, o čom napíšem. Som úplne pokojný. Zvláštne. Hm, je to tým, že mojou dnešnou témou je, že žiadnu tému nemám?

Teda, musím sa poopraviť: mal by som pár zaujímavých. Ale sú z osobného života. No zdržím sa. Nebolo ich málo v poslednej dobe, o ktoré som sa verejne podelil. Všetko by malo mať svoje medze. A potom, ono to funguje presne opačne. Napíšete silný osobný text, vďaka čomu vás pozná o pár tisíc ľudí viac. Lenže, ako vás poznajú? Útržkovito.

Človeka buď poznáte osobne, alebo prostredníctvom médií, z počutia, z prečítaného. V hlave sa vám ukladajú nánosy obrazov a príbehov, ktorých ste však neboli svedkom. Vaša predstava o mne je nevyhnutne len neúplný výsek reality. Platí to dokonca aj o priateľoch a rodinných známych. Lebo do ich priamej skúsenosti so mnou vstupuje môj mediálny obraz, zleje sa to v jeden guľáš, ktorý si každý dosolí a dokorení, ako sa mu zachce, a ja sa len bezmocne prizerám a v hlave sa mi objaví nepríjemné poznanie, nazvime ho Sibylova teoréma, ktorá znie takto: čím viac ľudí ťa pozná, tým menej ľudí ťa pozná naozaj. Znie to ako sranda, ale nie je to sranda. Základom klubu dvadsaťsedem je podľa mňa táto životná skúsenosť. Koniec sebaľútosti.

Jedna mne blízka žena ma v dobrom kritizovala, že flákam závery mojich stĺpčekov. Mnohé jej pripadali v závere nedomyslené, nedokončené. Chýba v nich ťažkotonážna pravda ako z pera Fedora Gála. No teraz som pokojný, lebo v stĺpčeku o tom, ako nemám tému, nikto neočakáva brisknú pointu. Taký Plavčan, kapitán Danko, eurofondy, koaličná schíza. Viem, veľa by sa dalo o nich popísať. Aj tak mnohí činia. Všetko to čítam. No pri väčšine článkov si pomyslím, že nutkanie vyjadriť sa, žiaľ, zvíťazilo nad hlbokým poznaním stavu vecí. To pomyslenie mi pomáha prekonať vlastné nutkanie a nie je to ťažké, keďže pri väčšine „horúcich“ tém je moja prvá a úprimná reakcia: neviem.

Napríklad, Samo, mám ťa rád, vieš to. No keď som čítal tvoju Spotenú kožu P. Plavčana, veľa kritických poznámok mi vyskakovalo v mysli. Prvá, technická: nadužívaš vo svojich textoch pojmu „presahovať“. Začalo to Saganom pred dvomi rokmi. Druhá, obsahová: nie, P. Plavčan sa ministrom nestal náhodou. Prečo si to myslím, na to mi neostalo miesto. Našťastie. Lebo bol by som nerád, keby som v stĺpčeku bez témy nakoniec nejakú objavil.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie