Denník N

Prvým prienikom bol Smelý zajko

Ján Štrasser v rozhovoroch so slovenskými vydavateľmi rozpráva aj o tom, ako ovplyvňujú našu súčasnú kultúru či ako literatúra formuje ich.

Ján Štrasser urobil rozhovory s ôsmimi slovenskými vydavateľmi (Koloman K. Bagala, Juraj Heger, Peter Chalupa, Albert Marenčin, Vladimír Michal, Peter Milčák, Oleg Pastier, László Szigeti). Vyšla z toho veľmi zaujímavá knižka Osem vytrvalých (Literárne informačné centrum) – množstvo osobných príbehov a mikropríbehov, ale zároveň aj obraz doby: spoločenský, kultúrny, politický. A odtlačok pohybu – cesty, ktorú prešli vydavatelia za dvadsaťpäť rokov (s výnimkou Olega Pastiera, ktorý začínal vydávať samizdaty už v osemdesiatych rokoch). Ktosi párkrát zmenil adresu v rámci mesta (Kali Bagala), iný sa pokúsil vydávať knihy až v Kanade (Peter Milčák, Toronto).

Milčákov príbeh je skutočným „on the road“, a čo je dôležité, hovorí veľmi otvorene o svojich pocitoch, očakávaniach a chybách. „Predstava, že v prostredí, kde je povedzme dvadsaťnásobok potenciálnych čitateľov poézie, sa predá nie dvesto, ale štyritisíc výtlačkov básnickej zbierky, bola totálne nerealistická. Nie je to matematická úmera. Myslel som si, že knižný trh v Kanade je niečo celkom iné ako na Slovensku. No vysvitlo, že pokiaľ ide o nekomerčnú literatúru, je to asi všade na svete rovnaké.“

Zle sa mi tu za Mečiara dýchalo

Zo Slovenska ho vypudil mečiarizmus. („Zle sa mi tu za Mečiara dýchalo a nevidel som svetlo na konci tunela.“) Napriek tomu, že sa mu podarilo uchytiť sa, po štyroch rokoch sa vrátil. Hovorí, že až v Kanade si naplno uvedomil, aká je preňho dôležitá slovenčina. („Moje telo sa presťahovalo do Kanady, ale duša ostala doma. Na to sa dá prísť, až keď emigruješ. Keď si ráno na internete ako prvé neotváraš kanadské noviny, ale slovenské, je to jasný signál!“) Zo spomienok je jasné aj to, aká dôležitá a miestami až život záchovná bola opora blízkeho okolia či partnerov pre prežitie vydavateľstiev.

Ak by Milčákova mama v jeden moment nezdvihla telefón a nepodarilo sa jej presvedčiť riaditeľa košickej poisťovne, „istého básnika“, aby kúpil kalendáre pre svojich klientov, Modrý Peter by skončil v prístave. („Blue Peter je modrá štvorcová vlajka s bielym štvorcom v strede, ktorá sa vyvesuje, keď je loď pripravená vyplávať na more.“) Za 25 rokov vyšlo v tomto vydavateľstve asi 120 titulov, z toho 40 zbierok pôvodnej slovenskej poézie.

Spoločné otázky a porovnávanie

Publicista Štrasser aj v tejto knihe rozhovorov používa základný set otázok, ktorý dostane všetkých osem účinkujúcich, je to kostra, ktorá vznikla kedysi v rozhovoroch, ktoré robil spoločne so Štefanom Hríbom v týždenníku Domino fórum, a príznačné je, že začína otázkami o detstve a rodičoch. Tým nás uvedie do života postavy a zároveň – každá osobná a konkrétna história rodiny je malým príbehom veľkých dejín.

Spoločné otázky popchýnajú aj k porovnávaniu. Kde sa osem vydavateľov najčastejšie preťalo? Kde nastal prienik? Mnohí z nich si v detstve zamilovali rovnakú knihu: Smelého zajka a Smelého zajka v Afrike. A na otázku, akú knihu by nikdy nevydali, všetci až na Alberta Marenčina odpovedali, že napríklad Hitlerov Mein Kampf v nekomentovanej podobe. Marenčin na otázku, čo by nikdy nevydal, vraví: „Neviem, čo život prinesie. Nikdy nehovor nikdy.“ A o knižke Mein Kampf si myslí, že „súdny človek pochopí zlo v knihe aj bez komentárov“.

Práve v rozhovore s Marenčinom zaznie najviac dramatických tónov, rozhovor je napínavý. Občas spádom pripomína repliky z komiksu. Napríklad keď Štrasser zabŕdne do kontroverzných titulov vydavateľstva Marenčin PT – Mikuláš Černák: Prečo som prelomil mlčanie či Som Jozef Majský od Ivany Havranovej.

Marenčin: Máš pravdu, moja vydavateľská stratégia sa za posledné roky do istej miery zmenila, svoj vplyv na to mal tlak ekonomickej reality. Sme rodinné vydavateľstvo a naša rodina sa rozrastá… Museli sme sa preorientovať na viacero segmentov. Inými slovami: širšie sa rozkročiť.
Štrasser: Nerozkročil si sa priširoko?
Alebo:
Štrasser: Vydávaš veľa kníh, ktorým sa kedysi hovorilo, že patria do „červenej knižnice“. Tvoja edícia sa volá Zlatá kreditka. Možno viac o jej charaktere napovedia názvy niektorých kníh: Chyť si svoje šťastie; Milenec na úver; Miluje, nemiluje, idem; Mala som vašich mužov; Krásne, sexi, nezadané… Čo ťa k tomu vedie?
Marenčin: Z tvojej otázky cítim, že takými knihami pohŕdaš.
Štrasser: Len sa pýtam.

Albert Marenčin tvrdí, že knihy o mafii vydáva preto, že ho táto téma zaujíma. A tá Černákova je vraj najdôležitejšia. Na Štrasserovu otázku, či sa nebojí, že niektorí autori jeho vydavateľstva nebudú chcieť byť v jednom katalógu s Mikulášom Černákom, odpovedá: Máme čo vydávať a autori odchádzajú a prichádzajú.

Ako spisovateľka, ktorú Marenčin PT vydáva, musím priznať, že ocitnúť sa v jednej „stajni“ s vrahom je absurdný pocit.

Požierač kníh a príbehy priateľstva

Zvláštnu – duchovnú atmosféru má rozhovor s Petrom Chalupom. Štrasser síce začína malou zádrapkou „Chalupove knihy sa vraj najlepšie rozdávajú“, nehovorí však o podnikateľskej neschopnosti, ale o veľkorysosti.

Z rozhovoru o detstve a rodičoch sa poskladá zaujímavý príbeh. Otec Petra Chalupu „mal dve veľké vášne – knihy a ezoteriku“. A boli to vášne viac ako silné. „Otec bol doslova knihomaniak… Zaujímalo ho všetko, čo súviselo s duchovným svetom a mystikou. Veľkú časť knižnice tvorila filozofia, teológia a história. Zaoberal sa aj astrológiou a numerológiou…“ Býval s rodinou v Ripňanoch, ale pracoval aj v Prahe, a aby knihy mal kde uskladniť, platil si na slobodárni izbu pre troch. „Boli ich plné skrine, postele, boli všade… A ešte si v meste platil ďalšie dve miesta, kde ich skladoval.“

Na rozdiel od mamy, ktorá bola k otcovej vášni kritická, syn z jeho kníh začne žiť. Stane sa ich „požieračom“. A v otcovej knižnici ich nie sú stovky, ale viac ako desaťtisíc… A z požierača kníh, z chlapca v detstve očareného Jackom Londonom, ale aj Chalílom Džibránom a Hermanom Hessem, sa stane v dobrom zmysle veľmi vyberavý vydavateľ, ktorý si zakladá na jedinečnosti každej vydanej knihy, na literárnom a myšlienkovom obsahu rovnako ako na vizuálnej stránke, na každom detaile.

Z rozhovorov je jasné, že byť vydavateľom na Slovensku je dobrodružstvo. Viackrát sa dokonca hovorí o asistovanej samovražde. (Čo by však v takom prípade ostalo autorom?)

Fenoménom, ktorý sa často v rozhovoroch objavuje, je priateľstvo, silné a určujúce vzťahy. Priateľstvá, ktoré vznikli vďaka knihám a často i popri ich vydávaní a v rámci neho. Kali Bagala a Ivan Kadlečík, Peter Chalupa a Ernest Zmeták, Oleg Pastier a Jiří Olíč, László Szigeti a Bohumil Hrabal či Péter Eszterházy.

Nakoniec priateľský vzťah s mnohými z „osmičky“ spája aj Jána Štrassera. Ten každý rozhovor ukončil rovnako, jednoducho poďakovaním zaň. A ja k tým ôsmim poďakovaniam pripájam deviate – Jánovi Štrasserovi.

Teraz najčítanejšie