Denník N

Brali sa na Novom Zélande a žijú neďaleko Bratislavy. Takto vyzerá pätnásťročná lovestory Gabriela a Neila

Gabriel (vľavo) a Neil (vpravo). Foto N – Tomáš Benedikovič
Gabriel (vľavo) a Neil (vpravo). Foto N – Tomáš Benedikovič

Slovenská babka nám vždy na Vianoce dala rovnaké pyžamá, boli sme ako dvojičky, teší sa Neil z Nového Zélandu. Keď prišiel bývať ku Gabrielovým rodičom, volali ho „rezervný syn“.

Gabriel (40)

Mama bola kaderníčka. Práve mi doma strihala vlasy, keď som sa jej rozhodol povedať, že som gej. Mal som dvadsaťdva rokov a dovtedy som o tom s nikým z rodiny či priateľov nehovoril.

„Rád by som ti niečo povedal,“ začal som. Mal som pocit, že mama tušila, čo jej idem oznámiť.

V 90. rokoch sme gejov poznali len z televízie. A tam sa o nich hovorilo len v súvislosti s AIDS. A tak si mama myslela, že jej idem okrem toho oznámiť aj to, že umieram. Snažil som sa ju upokojiť, že až také zlé to nie je.

Spýtal som sa jej, ako to povieme otcovi. „Nič mu nehovor, premyslíme to,“ odpovedala.

Ráno som ju stretol v kuchyni a otec to už vedel. Povedala mu to v noci. Potom sa to dozvedeli aj moji dvaja bratia. Naše vzťahy ochladli. Nikto o tom so mnou nechcel hovoriť. Pripadal som si ako čierna ovca. Polovica mojej rodiny je veriaca, a moji rodičia sa báli, že sa na nás budú pozerať zvrchu.

Nevedel som si predstaviť byť gejom na Slovensku. Ale zároveň som nechcel odísť do inej krajiny. Hovoril som si, že ak tu budem chcieť zostať, budem sa musieť oženiť.

Dlho som premýšľal o tom, čo by som mal urobiť so svojím životom. Potreboval som si to premyslieť, na chvíľu odísť z domu. Prihlásil som sa preto na jazykový pobyt na Novom Zélande.

Tam som stretol Neila. A zrazu som bol až príliš zamilovaný na to, aby som začal hľadať svoju budúcu nevestu.

Gabriel a Neil na svadbe so spoločnou priateľkou. Foto – archív Gabriela a Neila

Neil (46)

Uvidel som ho a hovoril som si, že Gabriel je pre mňa príliš pekný a exotický. Mal veľmi svetlé vlasy a tipoval som, že je Švéd alebo Nemec. A hoci hovoril, že plánuje vrátiť sa na Slovensko a oženiť sa s dievčaťom, vedel som, že je gej. Gejovia majú radar na ďalších gejov: gejdar.

Pár priateľov som zavolal na oslavu Vianoc. Na Novom Zélande je v decembri letné počasie, takže to nebolo také oficiálne, ako sviatočné obdobie na Slovensku. Moji rodičia boli na dovolenke v Európe. Grilovali sme stejky, kúpali sa v bazéne a hrali kriket. Nikdy som nikoho nevidel, aby niekto hádzal kriketovou loptou tak zle ako Gabriel. Tvrdil, že je to divná hra, ktorá nedáva zmysel, ale v skutočnosti mu to iba nešlo.

Trvalo ďalšieho pol roka, než sme sa opäť stretli. Pozval som k sebe zopár kamarátov, medzi nimi aj Gabriela. A on urobil prvý krok. Keď okolo mňa prechádzal, narazil do mňa, hoci nebol vôbec opitý.

Odvtedy sme spolu boli každý deň. Zaľúbili sme sa. Gabrielovi zostával posledný mesiac na Novom Zélande. Vedel, že bude musieť odísť a že si tak ľahko nenašetrí na ďalšiu cestu na druhý koniec sveta. Navyše by si musel opäť vybavovať víza. Navrhol mi, že by sme si mohli žiť svoje vlastné životy a raz za rok sa stretávať niekde na pol ceste, kde by sme mohli byť chvíľu spolu. Ale nevedel som si predstaviť, že by som sa s ním stretával a jeho by doma čakala žena. Odmietol som.

Fotografie z bicyklovania po Európe z roku 2003. Foto – archív Gabriela a Neila

Gabriel

Zrazu som odchádzal z Nového Zélandu. Obaja sme sa snažili neplakať. Bolo to príšerné, boli sme zronení. Zo Zélandu som odchádzal s kamarátkou zo Slovenska. Ona sa tešila na výlet na Fidži, ktorý nás ešte čakal, a my sme prehĺtali slzy.

Hoci sme si boli veľmi blízki, ani jej som nikdy nepovedal, že som gej. Ale keď videla, v akom sme stave, došlo jej to. Veľmi sa hnevala, že som jej to nepovedal skôr. Zúrila celou cestou v lietadle. A ja som väčšinu cesty preplakal.

Keď som sa vrátil na Slovensko, bol som zaľúbený ako nikdy predtým a mal som pocit, že o tom musím každému povedať. Bol som prekvapený, ako v pohode to vzali priatelia aj moje veriace sesternice. Rozumeli sme si a nechceli pre takúto vec prísť o priateľa. Človek si v hlave vždy vymyslí tie najpríšernejšie scenáre, ale realita nebýva taká zlá.

Zároveň som zistil, že kým som bol preč, otec ochorel na rakovinu. Nikto mi to na diaľku nechcel povedať, lebo sa báli, že mi pokazia celý výlet. Urobili mu transplantáciu kostnej drene, ktorá bola našťastie úspešná.

Otec videl, že keď hovorím o Neilovi, tak som šťastný. Zmenil názor. Raz prišiel za mnou a povedal mi: „Život je krátky, ži ho tak, ako chceš.“

Chcel som sa vrátiť na Nový Zéland, ale nedostal som víza.

S Neilom sme si teda písali aspoň esemesky. Po siedmich mesiacoch sa mu podarilo pricestovať na Slovensko. Býval u nás, v našom dome. Rodičia ani bratia proti tomu neprotestovali. Smiali sa, že je to ich „rezervný syn“.

Svadobná fotografia s družičkami. Naľavo Neilov otec. Foto – archív Gabriela a Neila

Neil

Na Slovensku som zostal dva roky.

Keď som kamarátom povedal, že idem žiť na Slovensko, tak sa o mňa trocha báli. Najprv nevedeli, kde to je. A potom sa ma pýtali: „A čo vojna?“ Mysleli si, že odchádzam do Slovinska a pamätali si vojnu v Juhoslávii. Obávali sa, že je to tu veľmi zničené.

O desať rokov neskôr ma zasa vystríhali pred vojnou na Ukrajine. „Putin o chvíľu určite príde aj na Slovensko,“ varovali ma. Musel som ich upokojovať, že Slovensku žiadna vojna nehrozí.

Slovensko je úplne iné ako Nový Zéland. Páči sa mi, aké sú si tu rodiny blízke. Akosi to tu lepšie drží pokope, dávajú na seba navzájom pozor. Na Novom Zélande sú ľudia hrdí na tých členov rodiny, ktorí žijú na druhom konci sveta, lebo sa nimi môžu pochváliť. Nechápal som, ako môže žiť toľko ľudí v jednom dome. U nás doma by sme sa asi pozabíjali.

Navyše sa stále stretávame aj s Gabrielovou širšou rodinou, s bratrancami, sesternicami, ja niektoré svoje ani nepoznám! Tie Gabrielove bývajú len o pár ulíc ďalej, cez cestu ešte donedávna bývala aj jeho stará mama.

Keď ešte žila, každé popoludnie nám priniesla nejaké dobré jedlo. Dnes sa na tom už smejem, ale vtedy sa mi to zdalo také krásne, že som plakal od dojatia!

V tom čase pre mňa nebolo veľmi ťažké zostať v Európe dlhšie. Stačilo občas prekročiť maďarské hranice.

S Gabrielom sme boli spolu už takmer tri roky. Po takom dlhom čase si niektoré páry začínajú zakladať rodinu. Ale keďže na Slovensku sa teplí nemajú možnosť zosobášiť a ani uzavrieť registrované partnerstvo, formálne sme boli stále dvaja cudzí ľudia.

Keď moja mama vážne ochorela, vedel som, že sa musím vrátiť na Nový Zéland. A hoci sa nám na Slovensku žilo dobre, s Gabrielom sme začali plánovať návrat.

Zákony na Novom Zélande ochraňujú rovnakopohlavné páry oveľa lepšie, než tie slovenské. Stačilo dokázať, že sme spolu viac ako rok a pol, bývame na spoločnej adrese a Gabriel mohol na Novom Zélande zostať.

Začali sme si teda na ambasáde vybavovať všetky potrebné papiere. Mali sme veľkú škatuľu s telefónnymi výpismi, esemeskami a kazetami, ktoré sme si nahrávali a posielali poštou. Tá škatuľa bola plná dôkazov, že sa ľúbime.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Gabriel

Neil začal premýšľať o deťoch. Smial som sa, že mu explodovali biologické hodiny. Bolo to v čase, keď sme opäť žili na Novom Zélande.

Spočiatku som si nevedel nájsť prácu, robil som sendviče a upratoval. Neskôr som si urobil počítačový kurz a popri tom sa ďalej učil angličtinu. Potreboval som si zlepšiť životopis. Neskôr som začal študovať ekonómiu, potom históriu, politológiu a európske vedy. Z nich som si urobil doktorát.

S Neilom sme vedeli, že chceme byť spolu. Vzali sme si teda hypotéku a kúpili si dom.

A vtedy Neil začal hovoriť o deťoch.

Mali sme pekné bývanie, boli sme zabezpečení, mali sme skvelých kamarátov. Mysleli sme si, že by sme sa o to mohli podeliť s niekým, kto také šťastie nemal.

Na Novom Zélande však neexistujú detské domovy, ako ich poznáme na Slovensku. Deti sú okamžite umiestňované do rodín. A na Slovensku by sme si dieťa nemohli adoptovať. Aj keď nechápem prečo. Každý pár predsa musí prejsť prísnym výberovým procesom a množstvom pohovorov.

Zisťovali sme, koľko by stálo vynosenie dieťaťa, ale bolo to veľmi drahé. V Amerike to v tom čase stálo asi stotisíc dolárov. Navyše, deti sme nechceli preto, že by sme mali potrebu ďalej rozmnožovať svoje gény. A tak sme to nakoniec vzdali.

Dnes už sa na to necítime, plienok sme si už ako strýkovia užili dosť. Ja mám štyridsať a Neil ešte o šesť rokov viac. Ale máme netere a synovcov, s ktorými môžeme chodiť na výlety a občas s nimi pomôcť súrodencom. Neil si zamiloval veľké rodiny.

Svadobná fotografia Gabriela a Neila z januára 2014. Foto – archív Gabriela a Neila

Neil

Na výlete v Thajsku ma Gabriel požiadal o ruku.

Myslel som si, že je to vtip. Mal som hrozné vlasy, lebo tam bolo veľmi vlhko. Nebol som z toho vôbec šťastný.

Odpovedal som, že je to smiešne a nikdy sa to nestane. Boli sme spolu už sedem rokov, ale svadba pre nás bola stále nemožná.

Gabriel

A o pár rokov neskôr ma o ruku požiadal Neil.

Vo vysokých horúčkach ležal v posteli a cítil sa hrozne. Keď som mu k posteli priniesol jedlo, povedal: „Teraz, keď si tu takto na kolenách, rád by som ťa požiadal o ruku. Nerád by som bez toho zomrel.“

Teraz to znie veľmi pateticky, ale vtedy to bola veľká dráma.

Svadobná fotka. Foto – archív Gabriela a Neila

Neil

Sedeli sme doma na gauči, pozerali živý prenos z parlamentu a boli sme dojatí.

Bol rok 2013 a politici na Novom Zélande schválili zákon, vďaka ktorému sme sa mohli vziať. Kamarátka nám písala esemesku, nech si to isto zapneme. Na Novom Zélande to bola veľká vec.

Nikdy som si nemyslel, že politici raz o mne budú hovoriť a navyše budú stáť na mojej strane. A oni čítali srdcervúce vyhlásenia. Dokonca aj tí konzervatívni! Keď oznámili, že ten zákon prešiel, objímali sa a tešili, ľudia na balkónoch začali spontánne spievať ľudovú maorskú pieseň o láske. Doteraz si pamätám, ako sme sa ju učili v škole. Určite si to pustite zo záznamu, aj vy budete plakať. A to ani nemusíte rozumieť, o čom spievajú.

Dovtedy som mal pocit, akoby som celkom nebol súčasťou systému. Akoby som žil niekde na okraji, kde mi niekto ponúka obmedzené služby. Zdalo sa mi nefér, že teplí u nás majú možnosť uzavrieť len registrované partnerstvo. Vlastne som ani nikdy nepremýšľal o tom, že by som chcel byť ženatý, lebo som takú možnosť nemal.

A keď sme tam takí uplakaní sedeli vedľa seba na gauči, povedali sme si, že sa do pol roka vezmeme.

Foto zo svadby z roku 2014. Foto – archív Gabriela a Neila

Gabriel

Svadbu sme mali pomerne veľkú. Sedemdesiat ľudí. Len ma mrzí, že moja rodina nemohla prísť. Sľúbil som im, že to oslávime aj u nás, ale zatiaľ sme to nestihli.

Väčšina ľudí vie, že sme zosobášení. Na Facebooku máme spoločné svadobné fotky. Všade chodíme spolu. Jedna naša rodinná známa nedávno oslavovala šesťdesiatku a prišiel som tam aj s Neilom. Videli sme, ako sa na nás staršie panie pozerajú. Cítil som sa ako nejaký zvláštny druh v zoologickej záhrade. Ale bolo to skôr zo záujmu, nie preto, že by nám chceli ublížiť.

Moja rodina si Neila obľúbila. Babka mu dokonca uštrikovala sveter a na Vianoce nám každý rok kupovala identické pyžamá. Vyzeráme v nich ako dvojičky. Babka Neilovi hovorila, že je to môj kamarát, ale vie, že sme zosobášení. Nehovorila o tom nahlas, ale rešpektovala nás.

Minimálne viac než slovenské úrady. Tu akoby sme ani neboli manželmi. Neil má Slovensko veľmi rád, ale stále tu môže zostať len vďaka študentským vízam. Študuje tu slovenčinu a zároveň vyučuje angličtinu. Stále ho ako cudzinca chodia kontrolovať.

Ak by sme mohli na Slovensku uzavrieť aspoň registrované partnerstvo, tak by tu Neil mohol zostať. Takto stále nevieme, na čom sme. Môže sa stať, že Neilovi raz víza jednoducho nepredĺžia.

Dokonca sa nám raz stalo, že cudzinecká polícia urobila kdesi v papieroch chybu a Neil musel na mesiac odísť do Írska, lebo hrozilo, že ho vyhostia. Bola to pritom chyba, ktorú spravila polícia. Na ambasáde zasa stratili nejaké naše veci. Niekedy mi to už pripomína komédiu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Neil

Všetko je tu akési intenzívnejšie. Na Novom Zélande sa nám nestriedajú ročné obdobia tak výrazne, ako v Európe. V zime je asi desať stupňov a sychravo a cez leto tam nemáme také horúčavy. Všimol som si, že spolu s ročnými obdobiami sa tu menia aj ľudia. Nielen ich oblečenie, menia sa celí.

Jedna z prvých otázok, keď som prišiel na Slovensko, vždy bola, ako sa mi tu páčia dievčatá. Tak som len pokrčil plecami a povedal, že sú pekné. Viem oceniť pekné ženy aj pekných mužov. A na Slovensku žijú naozaj pekní ľudia.

Najviac ma fascinuje, že všetko je tu tak blízko. Nedávno sme s Gabrielom boli v Španielsku, a potom sme sa boli s kamarátmi bicyklovať pri Balatone, šli sme na výlet do Prahy! Pre Európanov je exotický Nový Zéland, ale pre mňa je to zasa Európa.

Cez leto sem prichádza na dovolenku aj môj otec. Páči sa mu, že tu ľudia stále majú svoje záhradky, kde si pestujú ovocie. Že môže vyjsť z domu a odtrhnúť si zo stromu marhuľu alebo čerešňu. Hotová idylka.

Stále napríklad nechápem, ako je možné, že všetky staršie ženy tu vedia tak dobre variť. A navyše poznajú tie isté recepty. Ak upečú nejaký koláč, tak chutí a vyzerá rovnako. Je to úžasné. Musím sa naučiť robiť langoše a mliečnu šošovicovú polievku. To som na Novom Zélande nepoznal a ani som nevedel, o čo prichádzam.

Gabriel

No a to je celá naša lovestory. Trvá už pätnásť rokov. Ale nemám pocit, že by bola niečím lepšia alebo výnimočnejšia, než iné príbehy. Každý pár sa občas stretne s nejakými problémami, či nie?

Svadobná fotka. Foto – archív Gabriela a Neila

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Cudzinecká polícia

Slovensko

Teraz najčítanejšie