Denník N

ODOMKLI SME – August 1968 očami amerických diplomatov: Rozkaz znel – nič nepodnikajte

Pohľad z lešenia budovy Právnickej fakulty UK. Foto © Ladislav Bielik
Pohľad z lešenia budovy Právnickej fakulty UK. Foto © Ladislav Bielik

Cieľom americkej a západnej diplomacie po invázii „spriatelených“ vojsk do Československa v auguste 1968 bolo vyhnúť sa oveľa väčšiemu konfliktu, a preto jej reakcia bola takmer nulová. Ako vnímali Pražskú jar a následnú intervenciu vojsk americkí diplomati?

Keď sa obyvatelia Československa v auguste 1968 postupne prebúdzali do trpkej reality, že takmer deväťmesačný pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol stratený, netušili ešte, že invázia s následnou orwellovskou normalizáciou sa zaradí medzi najväčšie traumy Slovákov a Čechov. Máloktoré obdobie našich dejín vytvorilo naraz toľko nádeje a optimizmu na dôstojný a slobodný život, len aby ich vzápätí násilne odcudzilo.

Diplomati, ktorých príbehy sa v tejto reportáži prelínajú, vnímali tieto nádeje a osobne s nimi sympatizovali. Udalosti roku 1968, ktoré sa zo slovenského i z českého pohľadu javia ako kľúčové, boli pre nich len krátkou epizódou v ich pestrých diplomatických kariérach. Ako poznamenal jeden z nich, ktorý bol v tom čase v Prahe, „nielen Dubček a ľudia okolo neho, ale hlavne celé československé obyvateľstvo, ktoré pre inváziu stratilo všetko, bude trpieť“.

Základom tejto historickej reportáže sú prepísané rozhovory s americkými diplomatmi v rámci projektu oral history zahraničných vzťahov americkej Asociácie pre diplomatické štúdie a tréning. Do dnešného dňa zaznamenali spomienky vyše 1900 diplomatov všetkých hodností a zaradení, 1700 z nich je dostupných na webe Asociácie, ako aj na webe Kongresovej knižnice. Až na stretnutie ruského veľvyslanca Dobrinina s prezidentom Johnsonom sa tieto príbehy zatiaľ neobjavili v historických prácach ani v početných novinových článkoch o Československej jari.

* * *

Máte nanajvýš tri hodiny,” bola veta, ktorú si Theodore Russel vypočul v utorok 20. augusta 1968, dva mesiace po príchode na svoje nové diplomatické pôsobisko v Prahe. Nie, nebola to dôverná informácia o nastávajúcej invázii sovietskych a „spriatelených” vojsk odovzdaná cez neoficiálne diplomatické či spravodajské kanály.

Russel riadil menej vzrušujúce vízové oddelenie americkej ambasády v Československu. Ako kariérny diplomat sa napokon vypracoval až na prvého amerického veľvyslanca na Slovensku, kde si užil excesy mečiarovskej vlády vrátane tých temných i zábavných. Napríklad zo zdvorilosti sa stretol s Jánom Ľuptákom, vtedajším podpredsedom Národnej rady, ktorý sa raz podujal mu obšírne vysvetliť, prečo barter, výmenný obchod bez použitia peňazí, je najefektívnejšia forma medzinárodného obchodu.

Spomínané varovanie spred 49 rokov malo všednejší rozmer: akútna apendiktída. Tak znela diagnóza jeho staršieho syna a český detský chirurg odporúčal okamžitú operáciu. Telefonické odporúčanie kolegov z ambasády bolo: „Ani na to nepomysli! Pošleme poňho záchranársku helikoptéru zo základne v Norimbergu.”

Problém bol, že československá strana prílet nechcela povoliť a tak nastal boj s časom. Hneď ako dorazili autom za hranice, čakala ich helikoptéra a na vojenskú základňu došli včas. Nakoniec sa žiadna operácia nekonala, nová diagnóza bola gastroenteritída, ktorú úspešne liečili rehydratáciou.

Počas večere s ošetrujúcim lekárom dostal Russel otázku na situáciu v Československu. Nebolo to vôbec prekvapivé, udalosti od januárového nástupu Alexandra Dubčeka ako prvého tajomníka ÚV KSČ fascinovali celý svet. Na Západe boli ľudia očarení socializmom s ľudskou tvárou. Naopak, politické špičky na Východe sledovali udalosti s čoraz väčším zhrozením.

Russel lekárovi odpovedal, že po nedávnych rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave, kde sa Dubček stretol s Brežnevom, prvým tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, sa situácia trochu upokojila. Nasledujúce ráno si lekár pri raňajkách Russela doberal: „Vy ste fakt skvelo informovaný.”

Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom. Foto © Ladislav Bielik

Obchodná ulica v Bratislave. Foto © Ladislav Bielik

Oveľa náročnejšie ráno 21. augusta čakalo Yala Richmonda, ktorý bol už druhý rok pridelencom pre verejné vzťahy na americkej ambasáde v Moskve. Letné prázdniny sa rozhodol stráviť s manželkou a s troma malými deťmi vo Fínsku. Koniec ich dvojtýždňovej dovolenky padol na utorok 20. augusta. V ten večer došli autom k rusko-finskym hraniciam, kde plánovali prespať, aby mohli stráviť celý nasledujúci deň cestou priamo späť do takmer tisíc kilometrov vzdialenej Moskvy.

Vo vtedajšom Leningrade, dnešnom Petrohrade, nebol americký konzulát a cudzinci potrebovali mať vopred povolenie na prespanie, ktoré Richmond s rodinou nemali. Ráno po zobudení vyšiel z hotela skontrolovať auto a na veľké počudovanie bola ulica ľudoprázdna. „Vedel som, že sa muselo niečo stať. Zbehol som späť do hotela a spýtal sa recepčného, čo sa stalo.” Odpovedal: „Rusi zaútočili na Československo a my Fíni teraz netušíme, či sme na rade my.“

Vrátil sa na izbu a začal sa radiť s manželkou, či zostať s deťmi v neutrálnom Fínsku alebo sa vybrať späť do jamy levovej? V tejto napätej situácii im pomohlo krátkovlnné rádio v aute a nakoniec sa rozhodli vydať sa na cestu späť, netušiac, či sa ocitnú „v tyle nepriateľa počas tretej svetovej vojny”. To ešte nevedeli, že práve prebiehala najväčšia a doteraz neprekonaná pozemná operácia v Európe od druhej svetovej vojny s odhadovaným štvrťmiliónom vojakov, ktorí prekročili hranice v noci z 20. na 21. augusta.

Pre Jonathana Rickerta, štábneho pobočníka amerického veľvyslanca v Moskve, prebiehal večer 20. augusta 1968 oveľa príjemnejšie. Spolu s dobrým známym zo švédskej ambasády bol pozvaný zahrať si tenis na československé veľvyslanectvo a následne na zopár domácich pív s dvoma našimi diplomatmi. Diplomatický život sa sotva mohol ukázať z príjemnejšej stránky ako v ten večer. Nič nenasvedčovalo tomu, že o pár hodín sa dvetisíc kilometrov na západ od Moskvy tragicky premení osemmesačný sen československej jari na dvadsaťročnú normalizačnú nočnú moru.

Keď sa Európa v onú noc ukladala na spánok, na opačnej strane Atlantiku mali výhodu šesťhodinového časového posunu. Začiatok invázie o 23.00 a získanie kontroly nad celým Československom o ôsmej ráno stredoeurópskeho času, zastihlo americkú vládu vo Washingtone v oveľa bdelejšom stave než bleskovo uväznenú československú vládu.

V operačnom centre ministerstva zahraničných vecí zažil William Woessner v ten večer 20. augusta podľa vlastných spomienok najvzrušujúcejšiu udalosť celej svojej tridsaťročnej kariéry v diplomatických službách Spojených štátov. Jeho osemhodinová pracovná zmena začala o tretej poobede miestneho času a zakrátko sa spustil príval naliehavých správ z rôznych častí Európy.

„Pri telefóne veľvyslanec Buffum,“ ozvalo sa krátko po začiatku Woessnerovej služby. „Rád by som hovoril s ministrom zahraničia.“ William, Bill, Buffum pôsobil na americkej misii pri Spojených národoch v New Yorku. Minister bol práve mimo budovy, zúčastňoval sa predvolebných aktivít. „Dajte mi štátneho tajomníka“, naliehal Buffum.

Lenže ten bol práve na dovolenke v Novom Anglicku. „Tak chcem hovoriť s výkonným sekretárom“, oponoval. Keď sa od Williama Woessnera dozvedel, že aj ten je na akcii spolu s ministrom, naštvane zrúkol: „Do čerta! Zapíšte si toto: Od španielského ambasádora pri Spojených národoch som sa dozvedel, že bol informovaný o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.“

Predstavitelia Sovietskeho zväzu totiž doručovali správy o vypočutí naliehania vlády Československej socialistickej republiky o pomoc priamo vládam po celom svete. Keďže v tom čase ZSSR neudržiavalo diplomatické styky s Frankovým Španielskom, využili pôdu OSN na komunikáciu. Lenže sovietsky veľvyslanec pri OSN sa unáhlil a podľa Woessnera pravdepodobne odovzdal správu o trochu skôr, ako mal. A španielsky veľvyslanec neváhal tuto súrnu správu posunúť hneď ďalej.

Pár minúť po Buffumovom telefonáte prišla správa o invázii cez takzvaný systém CRITIC a v operačnom stredisku sa spustil nebývalý zhon. Bola to jediná správa kritickej úrovne počas celého Woessnerovho dvojročného zaradenia v operačnom centre. Správy tohto typu boli natoľko závažné, že sa mali čo najrýchlejšie dostať od ľudí v teréne na najvyššie miesta v Bielom dome. Bežne za necelú hodinu a pol. Pritom len pár rokov predtým, ešte pred nasadením tohto systému počas turecko-sýrskej krízy na jeseň 1957, dorazili kriticky dôležité informácie o niektorých ruských vojenských aktivitách až po neprijateľných 9,5 hodinách.

Vládu USA oficiálne informovali večer o štvrť na osem (štvrť na dve ráno nášho času) v Bielom dome počas stretnutia prezidenta Lyndona B. Johnsona s veľvyslancom Anatolijom Dobrininom. Zo stretnutia je známy oficiálny protokol dostupný na webe. Dobrinin, ktorý nakoniec strávil rekordných dvadsaťštyri rokov ako sovietsky veľvyslanec vo Washingtone, prečítal vyhlásenie:

„Vláda Sovietskeho zväzu považuje za potrebné osobne informovať prezidenta Johnsona o nasledovnom. V súvislosti s ďalším zhoršením situácie vyvolanej sprisahaním vonkajších síl agresie proti jestvujúcemu spoločenskému zriadeniu v Československu a proti štátnosti zaručenej ústavou tejto krajiny, vláda Československej socialistickej republiky sa obrátila na svojich spojencov, medzi nimi na Sovietsky zväz, so žiadosťou o priamu pomoc vrátane pomoci ozbrojených síl (…) Preto sovietska vláda a vlády spojeneckých štátov prijali spoločné rozhodnutie, aby splnili žiadosť československej vlády, ktorá požiadala o nevyhnutnú pomoc pre ľud Československa. Príslušné sovietske jednotky obdržali pokyny na vstup do Československa. Samozrejme, budú okamžite stiahnuté, keď pominú hrozby pre bezpečnosť, a keď dospejeme k záveru, že ich prítomnosť už nie je potrebná.“

Stanovisko pokračovalo tvrdením, že sovietske kroky nie sú namierené proti záujmom Spojených štátov a že ZSSR predpokladá, že sovietsko-americké vzťahy nebudú poškodené.

Johnson sa Dobrininovi poďakoval za prečítanie správy a sucho skonštatoval, že na druhý deň po jej preštudovaní sa vláda USA oficiálne vyjadrí, ak tak uzná za vhodné. Krátko na to sa konalo krízové zasadnutie Národnej bezpečnostnej rady v útrobách Bieleho domu.

Ruské tvrdenie, že za destabilizáciou Československa stojí zahraničné sprisahanie, obzvlášť iritovalo Američanov, ale nakoniec sa nikdy k invázii do Československa oficiálne nevyjadrili. Zrušili len plánované stretnutie na najvyššej úrovni ohľadom odzbrojovania, na ktorom Johnsonovi veľmi záležalo a malo sa oznámiť práve 21. augusta.

Keď sa okupačná situácia vyjasnila, tak až do nástupu Richarda Nixona ako nového prezidenta USA v januári 1969 všetky americké ambasády vo východnom bloku mali zákaz stretávať sa so sovietskymi predstaviteľmi a ich spojencami, a obmedziť kontakt na absolútne minimum.

Konfrotácia s kovovou tyčou. Foto © Ladislav Bielik

Vojak československej armády vo vychádzkovej uniforme. Foto © Ladislav Bielik

Americké očakávania

V mesiacoch predchádzajúcich invázii americká vláda strávila veľa času analyzovaním situácie v Československu. Táto otázka zaberala popredné miesta v každodenných interných správach CIA pre prezidenta USA. Veľvyslanectvo v Prahe, ako i mnohé ďalšie pracoviská každodenne posielali najnovšie správy a analýzy.

Americký diplomatický establišment sa podľa dostupných zdrojov i podľa oral history rozhovorov, na ktorých je tento článok vystavaný, nevedel zhodnúť, ako sa situácia vyvinie. Dokonca aj názory ľudí v teréne, či už v Československu, alebo v iných častiach východného bloku, pokrývali celé spektrum názorov – od „situácia sa upokojí“ až po „útok je len otázkou času“. Ľudia, u ktorých sa informácie z rôznych zdrojov zhromažďovali a spracovávali, však boli väčší optimisti.

Rok 1968 bol pre Williama J. Dyessa veľmi rušný. Tento kariérny diplomat, neskorší šéf sovietsko-amerických bilaterálnych vzťahov a veľvyslanec v Holandsku na začiatku 80. rokov prešiel v tom roku troma pôsobiskami. Po dvojročnom pobyte v Moskve krátko pobudol v Prahe, aby bol následne preradený do Berlína, kde pracoval do roku 1970.

Dyess už v máji 1968 dospel k záveru, že ZSSR v Československu zasiahne, lebo jeho predstavitelia prekročili hranicu toho, čo Sovieti mohli tolerovať, a to v dvoch kľúčových oblastiach. Jednak sa v spoločnosti začala čoraz viac drobiť centrálna úloha komunistickej strany, čiže ústredný prvok leninizmu. Deklarovaný socializmus s ľudskou tvárou predpokladal uvoľnenie silne zviazanej kazajky v oblasti občianskych a politických práv, väčšiu spoluúčasť občanov na rozhodovaní na všetkých úrovniach štátu vrátane vnútrostraníckej súťaže.

Názory, ktoré boli od komunistického prevratu vo februári 1948 potláčané a prísne postihované, dostávali nebývalý priestor v médiách, predovšetkým potom, ako bola v júni 1968 v Československu zrušená cenzúra praktizovaná v celom východnom bloku.

Zastavilo sa rušenie signálu zahraničných staníc, povolilo sa cestovanie na západ bez väčších byrokratických prekážok. Zároveň sa aj čoraz otvorenejšie spochybňovalo z marxizmu a leninizmu odvodené a otrocky uplatňované centrálne plánované hospodárstvo, a chystali sa rozsiahle hospodárske reformy, ktoré by do hospodárstva zaviedli trhové prvky s cieľom zmenšiť už vtedy citeľné zaostávanie za Západom.

Na september 1968 zvolaný zjazd KSČ, najvyšší orgán strany, mal tieto reformy načrtnuté začiatkom apríla v takzvanom Akčnom programe KSČ odobriť. Dyess sa preto domnieval, že dovtedy Sovieti Československo prepadnú.

Súdruhom v Moskve sa istotne javilo, že situácia sa československým predstaviteľom vymyká z rúk. Deň potom, ako bola 26. júna zrušená cenzúra, vyšla vo viacerých celoštátnych československých denníkoch výzva Dvetisíc slov. V tomto výrečnom manifeste, ku ktorému sa pripojili stovky osobností verejného života a vyše stotisíc radových občanov Československa, sa žiadalo, aby demokratizačné reformy načrtnuté v Akčnom programe KSČ išli ďalej a napredovali rýchlejšie.

Josef Smrkovský (1911–1974), predseda Národného zhromaždenia a jeden z hlavných iniciátorov Pražskej jari, v súkromnom rozhovore s americkým veľvyslancom v Prahe Jakeom D. Beamom a navštevujúcim americkým senátorom Claibornom Pellom túto výzvu len týždeň po jej zverejnení síce označil za „politicky romantickú“, ale žartovne zhodnotil, že by sa „pod tisíc deväťsto šesťdesiat slov“ mohol podpísať.

Objavili sa dokonca aj články o masakre poľských dôstojníkov v Katynskom lese počas druhej svetovej vojny. Až do konca 80. rokov bolo vo východnom bloku oficiálnym vinníkom nacistické Nemecko, a nie Stalin s jeho tajnou službou. Američania nevedeli zhodnotiť, či Dubček a progresívna časť vedenia strany dávala voľnosť médiám z presvedčenia o demokratizácii socializmu, alebo si tak chceli získať priazeň širokého obyvateľstva s cieľom zabezpečiť si podporu na nadchádzajúcom zjazde a následnú prevahu nad zástancami tvrdej línie.

Len koncom júna 1968 sa John A. Baker stal zástupcom amerického veľvyslanca Jakea Beama v Prahe, ktorého poznal zo skoršieho pôsobenia v Juhoslávii. Ani sa nestihol v Prahe poriadne ohriať a už začiatkom augusta sa pre nečakanú smrť otca vrátil nakrátko domov do Connecticutu.

Nemal ani čas zájsť osobne na ministerstvo vo Washingtone. Len zavolal, že čo najskôr plánuje byť späť v Prahe, lebo očakával, že sa situácia zhorší a invázia je veľmi pravdepodobná. Jeho nadriadení na ministerstve síce oceňovali jeho pracovné nasadenie, ale jeho obavy z možného vpádu vojsk nezdieľali. Všetky spravodajské informácie naznačovali – ako bolo Bakerovi povedané –, že situácia sa upokojila.

Podobne, keď v júli Dyess navštívil Washington a zastavil sa u dlhoročnej známej Heleny Batjerovej, ktorá mala na ministerstve zahraničných vecí na starosti Československo. Na jeho obavy mu odpovedala, že situácia sa upokojuje a že si nemusí robiť starosti.

Na sovietskom oddelení amerického ministerstva zahraničia brali situáciu v lete 1968 podobne. Thompson R. Buchanan tam pôsobil v rokoch 1966–68, potom, čo sa vrátil z dvojročnej rotácie na moskovskej ambasáde. Zo situácie bol znepokojený, no jeho skúsenejší kolegovia na oddelení ho presviedčali, že reálne USA nezmôžu nič, čo by zmenilo akékoľvek sovietske rozhodnutie.

Ani ľudia na americkej ambasáde v Moskve nemali jednotný názor. Napríklad William A. Brown, neskorší veľvyslanec v Thajsku (1985–88) a v Izraeli (1988–92), bol vtedy politickým pridelencom a situáciu podrobne sledoval. S manželkou sa o možnom vojenskom zásahu v Československu dokonca pochytil. Podľa Browna bola situácia vážna a pre okolité krajiny východného bloku potenciálne nákazlivá. To určite muselo robiť Kremľu vrásky na čele. Lenže „pri zohľadnení všetkých faktorov“ manželku uisťoval: „Neviem si predstaviť, že by v súčasnosti Sovieti zaútočili na Československo.“ Manželka reagovala: „Ty si síce z nás dvoch expert, ale pamätaj si, Sovieti zaútočia na Československo!”

Ekonomický pridelenec v Moskve Ralph E. Lindstrom sa v lete 1968 rozprával s jedným ruským ekonómom, ktorý sa práve vrátil z prednáškového pobytu v Československu. Spýtal sa ho, či Československo vskutku predstavuje hrozbu pre Sovietsky zväz. Na to ho ekonóm dotiahol k mape východnej Európy a začal farbisto vysvetľovať, že Československo vyzerá ako dýka smerujúca na srdce Sovietskeho zväzu.

Napriek týmto útržkovitým spomienkam bola oficiálna depeša americkej ambasády v Moskve pri hodnotení pravdepodobnosti vpádu zdržanlivá. Invázii, ale aj nevojenskému vyriešeniu napätia, pripisovala približne polovičnú šancu so zoznamom vymedzujúcich podmienok a predpokladov. Do Washingtonu ju poslal americký veľvyslanec Llewellyn Thomp­son, ktorý bol veľmi dobre znalý sovietskych pomerov.

Thomp­son ešte ako druhý sekretár osobne zažil bitku o Moskvu v roku 1941. V povojnovom období pôsobil rekordne dlho vo funkcii amerického veľvyslanca v Moskve, hoci nie až tak dlho ako jeho sovietsky náprotivok vo Washingtone.

Americký pragmatický postoj k vpádu vojsk do Československa podmienili dve ďalšie okolnosti. Jednak Československo u Američanov nehľadalo útočisko ani sympatie. V tom čase sa najdôležitejší problém americko-československých vzťahov týkal vrátenia československého zlata ukradnutého nacistami, ktoré sa dostalo na konci vojny pod kontrolu Američanov. Tí sa ho zdráhali vrátiť, kým sa nevyrieši odškodnenie amerických majetkov znárodnených komunistami. Problém sa podarilo vyriešiť až v roku 1981.

Na druhej strane Československo patrilo k popredným dodávateľom zbraní pre komunistický Severný Vietnam. Vojna, ktorá sa vliekla už ôsmy rok, spôsobila Spojeným štátom stratu veľkej časti prestíže na Západe. Či Američania kalkulovali s tým, že prípadná invázia do Československa zlepší ich imidž, nie je známe.

Minimálne nič z dostupných rozhovorov s americkými diplomatmi tomu nenasvedčuje. No spätne americký veľvyslanec v Prahe v roku 1968 a neskôr v Moskve vo svojich pamätiach tvrdil, že strata dôvery a prestíže oboch svetových veľmocí prispela k politike détente, resp. uvoľnenia v 70. rokoch.

Na jar 1968 sa konala pred americkou ambasádou v Prahe demonštrácia, ktorá ju na dva dni hermeticky uzavrela. Dokonca jeden vietnamský študent strhol z priečelia americkú vlajku. To sa mohlo stať či už na popud československej vlády, alebo aspoň s jej tichým súhlasom. Americkí diplomati si toto počínanie vysvetľovali tak, že v čase ochladzujúcich sa vzťahov medzi Prahou a Moskvou sa tým naši komunisti snažili uistiť Moskvu, na ktorej strane stoja.

Krátko po Bakerovom návrate z pohrebu otca v USA späť do Prahy sa v krátkom odstupe uskutočnili tri návštevy čelných predstaviteľov troch komunistických strán. Juhoslovanského prezidenta Josifa Brosa Tita (9.–11. augusta) a rumunského prezidenta Nicolaea Ceauşescua (15.–17. augusta) prijali obyvatelia Prahy s veľkým nadšením. Konečne totiž prišli predstavitelia spriatelených socialistických krajín, ktorí sa neprišli vyhrážať.

Obe návštevy vzbudili celosvetovú pozornosť. Naznačovali možné smerovanie Československa a ďalšie vzďaľovanie sa Sovietskemu zväzu. Juhoslávia sa nikdy nedostala pod diktát Moskvy a stála na čele Hnutia nezúčastnených krajín – krajín mimo NATO a Varšavského paktu. Rumunsko tiež sledovalo čoraz nezávislejšiu líniu, hoci bolo členom Varšavskej zmluvy a do konca 50. rokov malo na svojom území rozmiestnené sovietske jednotky. Nikdy sa nepridalo k zvyšným krajinám východného bloku, ktoré čoraz prísnejšie kritizovali pomery v Československu.

Skrátená jednodňová návšteva Waltera Ulbrichta z Východného Nemecka, zástancu tvrdej línie, 12. augusta v Karlových Varoch mala akosi kompenzovať dojem československého odcudzovania sa Moskve.

„Možno sú medové týždne za nami,“ napísal si Kenneth Skoug, obchodný pridelenec USA v Prahe, krátko po 17. auguste do svojho diára. V ten deň sa Alexander Dubček a Jánoš Kádár, generálny tajomník Maďarskej komunistickej strany, stretli v Komárne.

Po už spomenutých stretnutiach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave z konca júla a zo začiatku augusta a predchádzajúcich rokovaniach s „bratskými stranami“ v Drážďanoch (marec), v Moskve (máj) a vo Varšave (júl) či otvorenom liste predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR z polovice júla ohľadom silnejúcich síl kontrarevolúcie v ­ČSSR­, bolo stretnutie s Kádárom posledným varovaním, ktoré predstavitelia Československa dostali. Kádár, ktorý sa dostal na čelo maďarských komunistov po násilnom potlačení maďarského povstania v roku 1956 a viedol ich až do roku 1988, Dubčeka dôrazne varoval a tlmočil veľkú nespokojnosť Sovietskeho zväzu.

Pod medovými týždňami mal Skough na mysli napríklad jeho dojmy z návštevy Košíc, kde sprevádzal amerického senátora Claiborna Pella (1918–2009). Ten zavítal do Československa začiatkom júla, v čase osláv amerického dňa nezávislosti. Pre Pella to nebola prvá návšteva Českoslovenka. V rokoch 1945 až 1948 pôsobil u nás ako americký diplomat. Dokonca strávil v Bratislave pol roka a 1. marca 1948 otváral v Bratislave prvý americký konzulát. Ten nakoniec zostal otvorený len do 27. mája 1950.

Pri jeho znovuotvorení o štyridsaťjeden rokov (na deň presne), Pell, vtedy už predseda prestížneho senátneho výboru pre zahraničné vzťahy, nechýbal. Na znovuotvorení v Bratislave bola prítomná aj veľvyslankyňa USA v Československu, Shirley Templeová Blacková, ktorú v súvislosti s inváziou ešte stretneme.

Vráťme sa však späť do Košíc na začiatku leta 1968. Len necelých sto kilometrov od hraníc so sovietskym zväzom „ľudia tancovali na bigbít” a pre oboch návštevníkov nič nenasvedčovalo, „že by boli práve v komunistickej krajine”.

Pred budovou Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici v Bratislave. Foto © Ladislav Bielik

Výjazd z mostu Červenej armády (Starý most). Foto © Ladislav Bielik

Pre ľudí zo Západu sa počas Pražskej jari stalo módou chodiť na návštevu do Československa, aby sa pozreli na svetu sa otvárajúci socializmus. Baker, zástupca veľvyslanca v Prahe, si spomína na návštevu amerických novinárov na začiatku augusta, ktorí sa chceli stretnúť aj s československými novinármi. Sám bol zvedavý na ich názor na nedávne kritické články o sovietskom povojnovom pôsobení v Československu, hlavne v kontexte nervy drásajúcich nedávnych stretnutí v Čiernej nad Tisou a Bratislave.

„Nerobíte si starosti z toho, ako môžu už aj tak dosť znepokojených ruských predstaviteľov ešte viac podráždiť?” Odpoveď, na ktorú s odstupom času spomínal v roku 1992, ho zarazila svojou naivitou a idealizmom: „Nevieme ináč myslieť. Inak by sme sa previnili samocenzúrou. A keď s ňou začneme, budeme robiť prácu Sovietov a budeme podkopávať pokrok k slobode vyjadrovania, ktorú zastávame. Tú sme čiastočne znova nadobudli a chceme ju našou prácou posilniť. Myslíme si preto, že oklieštenie nášho prejavu či už na vlastný, alebo na redaktorský popud by bolo proti tomuto záujmu.“

Baker si toho novinára veľmi dobre zapamätal. O dva roky neskôr ho stretol v exile.

Pri najbližšej možnej príležitosti sa Baker spýtal veľvyslanca Beama, „či vie, že títo ľudia nechápu, že istá miera zdržanlivosti by bola na mieste? Myslíš si, že by sme mohli niečo užitočné urobiť?“ Beamova odpoveď reflektovala americké pragmatické stanovisko.

„Súhlasím s tebou, ale nemyslím si, že by bolo pre nás primerané zakročiť v tejto veci. Česi a Slováci by určite mali lepšie poznať sovietsku mentalitu a nebezpečenstvo z ich strany, než ich poznáme my. Koniec koncov, vyrástli v tomto systéme a jeho prostredí. Nechceme sa stať súčasťou procesu obmedzovania alebo podporovania obmedzenia slobôd, ktoré doteraz nadobudli.“

Beam bol veľmi dobre znalý pomerov vo východnom bloku, a preto jeho názor netreba podceňovať. Jacob D. Beam pochádzal z dobrej novoanglickej rodiny. Jeho profesionálna diplomatická kariéra ho zaviedla na kľúčové miesta dejín 20. storočia. Napríklad pred druhou svetovou vojnou šesť rokov pôsobil v Berlíne, kde ako prvý americký diplomat začal brať nacistickú hrozbu vážne a rok pred vpádom do Francúzska vo svojich správach do Washingtonu predpovedal tento vývoj.

Počas vojny pôsobil prevažne v Londýne. Po jej skončení sa vrátil do Nemecka a zažil pád holandskej koloniálnej vlády v Indonézii. V roku 1953, keď Američania mali miesto veľvyslanca v Moskve prázdne, tak ako charge d‘affaires prestál Stalinovu smrť a zastupoval USA na jeho pohrebe.

Keď dosiahol pozíciu veľvyslanca USA v Poľsku, tak sa nachádzal v jedinej krajine sveta, kde komunistická Čína udržiavala diplomatické kontakty s USA a riešila s ňou výbušnú otázku postavenia Taiwanu. Keď sa v roku 1966 stal veľvyslancom v Prahe, ešte nevedel, že v roku 1969 nahradí Thompsona ako veľvyslanca USA v Moskve. Po odchode do diplomatického dôchodku pôsobil v sedemdesiatych rokoch ako šéf Rádia Slobodná Európa a v roku 1978 uverejnil svoje pamäti.

V rozhovore z roku 1989 spomínal, že Dubčeka len veľmi krátko stretol na obedňajšej recepcii pri príležitosti 50. výročia vzniku Československa, 28. októbra 1968. Beam tvrdil, že to bolo jedinýkrát, keď Dubček stretol nekomunistických západniarov počas svojho funkčného obdobia prvého tajomníka KSČ.

Dovtedy podľa pamätí Beam Dubčeka nestretol, no na ambasáde pestovali kontakty s viacerými československými predstaviteľmi a cenné informácie mali hlavne od členov strany pod úrovňou politbyra, najužšieho vedenia strany. Boli z veľvyslanectva – nie priamo Beamom – varovaní, „že zachádzajú priďaleko“. Či je to len dodatočné ospravedlňovanie sa, nie je jasné. Situáciu v Československu spätne Beam hodnotil takto: „V každom prípade oni išli až prekliato ďaleko. Bolo to hlúpe.“

V sobotu 18. augusta sa vypýtal americký vojenský atašé v Prahe na dovolenku. Veľvyslanec Beam sa spýtal zástupcu Bakera: „Čo si myslíš? Nastanú nejaké problémy?” Baker odvetil: „Neviem, či nastanú, ale podľa mňa, ak sa niečo stane, tak v nasledujúcich dvoch-troch týždňoch, lebo KSČ má naplánovaný zjazd na začiatok septembra.

Na zjazde sa istotne zbavia ľudí, ktorí zastávajú moskovské pozície. A ak Rusi nie sú spokojní so súčasným vedením a nemajú pocit, že sa zmení ich prístup, tak dovtedy prídu.“ Hoci Beam tomu neodporoval, plukovníkovi dovolenku povolil. Beam v tom čase už nadobudol presvedčenie, že sa Sovieti chystali už použiť silu.

O tri dni sa Baker v noci zobudil na zvuk vojenských lietadiel krúžiacich nad mestom. Býval v objekte rezidencie amerického veľvyslanca – veľkej medzivojnovej vile, neďaleko budovy súčasnej slovenskej ambasády v Prahe. Onedlho zabúchal Beam na jeho dvere: „Som na ceste dole do ambasády. Chceš sa pridať? Sovieti sú tu.“

Noc invázie v Bonne

Operačné centrum na americkom ministerstve zahraničia nebolo jediným miestom, ktoré v noci z 20. na 21. žilo hlukom a zhonom prichádzajúcich a odchádzajúcich správ. Na plné obrátky pracovali aj na ambasáde v Bonne.

Západné Nemecko bola jediná krajina NATO susediaca s Československom. A v nej mali Američania umiestnené vojenské jednotky. Preto nie je prekvapivé, že keď sa pustíte do čítania desiatok rozhovorov s americkými diplomatmi zozbieranými v rámci projektu Oral history zahraničných vzťahov Americkej asociácie pre diplomatické štúdie a tréning, ktorí v roku 1968 pôsobili na európskych veľvyslanectvách, tak okrem Prahy je to práve Bonn, kde diplomati majú najživšie spomienky na augustové udalosti.

Robert G. Livingston, Halvor Eckern a George Jaeger boli miestni diplomati a strávili celú noc na ambasáde. Living­ston bol prvým tajomníkom na veľvyslanectve a politickým pridelencom. Zažil pár rokov predtým Kubánsku krízu v západnom Berlíne, s pobavením spomína na otvorenie trezoru s kontingenčnými plánmi, keď ho neprekvapilo, že americkí stratégovia nemali v šuplíku plán pre prípad vpádu sovietskych vojsk na územie spojeneckého Československa.

Priam komický problém, ktorý potrebovali vyriešiť, bola aj otázka, či zobudiť veľvyslanca Lodgea. Jeho príkaz bol, že ho môžu zobudiť len v prípade vojny. Keďže sa podľa všetkého k tomu zatiaľ neschyľovalo, Jaeger líči, že sa spolu s chargé d´affaires Russom Fessendom rozhodol ho nechať spať až do šiestej ráno. Lodgea ich ohľaduplné rozhodnutie veľmi nepotešilo.

Situácia bola v skutočnosti oveľa napätejšia, než tieto dve spomienky nasvedčujú. V tom čase napríklad zavolal zdesený nemecký spolkový minister financií Franz Joseph Strauss z bavorskej CSU a neskorší dlhoročný premiér Bavorska. Obával sa, že Rusi sa nezastavia na nemeckej hranici a budú pokračovať ďalej.

S panikou v hlase sa pýtal: „Čo budete robiť? Ako nás zachránite?” V tom čase už mali Američania diplomatické uistenia, že invázia sa týka len Československa a hlavnou úlohou amerických diplomatov v Bonne bolo tým pádom odkomunikovať nemeckej vláde a vlastnej armáde, že nemajú nič podnikať a prehnane reagovať.

Veliteľovi siedmej americkej armády, generálovi Jamesovi Polkovi, zavolal Halvor Eckern. Bol služobne i vekovo najstarší z troch bonnských diplomatov, o ktorých spomienky sa opieram. Eckern slúžil ako politický a vojenský radca. Bol veteránom druhej svetovej vojny, počas ktorej sa zúčastňoval oslobodenia Aleutských ostrovov pri Aljaške a bojoval tiež v talianskej kampani.

Siedma armáda bola rozmiestnená na juhu Nemecka. Počas najvyhrotenejšieho obdobia Kubánskej krízy v roku 1962 počítala takmer tristotisíc vojakov. Keď sa mu Eckern dovolal do Heidelbergu, Polk už po armádnej linke vedel, aké sú rozkazy. Stiahnuť sa, neopúšťať kasárne a ani len nevyhlásiť zvýšenú pohotovosť. Všetko kroky, ktorými chceli Američania predísť prípadnej eskalácii konfliktu. Polk z nich podľa Eckerna nebol vôbec nadšený.

Veď ak by si to Rusi rozmysleli inak, vošiel by zrejme do dejín ako generál, ktorého sediac s prekríženými rukami v kasárňach prevalcovali Rusi. Len jeden nemecký veliteľ podobný rozkaz pre nemeckú armádu neposlúchol a kasárne opustil. Rýchlo ho však zbavili velenia.

Úlohu obvolať dozorujúcich dôstojníkov na zvyšných výz­namných veliteľstvách dostal iný veterán druhej svetovej vojny George Jaeger, druhý tajomník na veľvyslanectve a v tú noc šéf zmeny. Čiperný, v súčasnosti vyše deväťdesiatročný rodák z Viedne, ktorý sa napríklad zúčastnil oslobodenia Plzne. Dokonca pár mesiacov v roku 1945 do stiahnutia amerických vojsk zo západných Čiech pôsobil v Mariánskych Lázňach a pre znalosti nemčiny prakticky spravoval mesto.

Následne sa spojil s americkým veľvyslanectvom v Prahe: „Ako sme sa bavili, počul som v pozadí streľbu z ruských guľometov a tlmené zvuky pouličných bojov.“ Kým pre jeho washingtonského kolegu Williama Woessnera bola táto noc najvzrušujúcejšia z celej jeho kariéry, tak pre Jeagera bola najhoršia. A to pre „našu úplnú bezmocnosť. Washington celkom predvídateľne rozhodol, že nezakročí; žiadne kroky neboli podniknuté na zvrátenie ruskej agresie; a tak Pražská jar, ktorá nás všetkých napĺňala veľkou nádejou, išla bez pochýb dolu vodou”.

Dôstojníci sovietskej armády. Foto © Ladislav Bielik

Rozhovor s tankistom. Foto © Ladislav Bielik

Praha po invázii

Hospodárskeho pridelenca v Prahe Kennetha Skouga o druhej ráno 21. augusta prebudil službukonajúci Ted Figure: „Rusi sú v Bratislave.“ Na americké veľvyslanectvo prišiel telefonát od jedného amerického občana, ktorý bol práve na návšteve Bratislavy. Skoug dostal za úlohu vyjsť spolu s kolegom do mesta a zistiť aktuálny stav vecí.

Prechádzali sa po Malej strane v blízkosti veľvyslanectva. Dostali sa k Strakovej akadémii, sídlu československej vlády. Pokračovali popri rieke, no na druhú stranu Vltavy pri sídle ÚV KSČ, súčasnej budove českého ministerstva dopravy, neprešli. „Nedalo sa povedať, čo sa deje.“ Videli premávať zopár áut a prechádzať sa nejaké páry.

Keď sa vrátili z nočnej pochôdzky, stáli už pred Schönbornským palácom, sídlom veľvyslanectva, vojaci, ktorí ich nechceli najprv pustiť dnu. Zrejme sa Sovieti obávali, aby sa neopakovala situácia z Budapešti v roku 1956, keď sa maďarský premiér Imré Nagy uchýlil na juhoslovanskú ambasádu.

Z ranného prieskumu po meste mali oveľa detailnejšie dojmy – tanky v uliciach, nechápajúci, rozhorčení a rozčarovaní ľudia pýtajúci sa vojakov, prečo prišli a vysvetľujúci, že zachraňovať nepotrebujú. Skough videl náhodne zabitých chodcov. V istom momente zbadal, ako jeden Pražan schmatol ruskému vojakovi samopal a utekal s ním preč prenasledovaný okradnutým vojakom. O chvíľu počul výstrely, ale nevedel, ako sa prenasledovanie skončilo. Obaja už boli mimo jeho dohľadu.

Vojenský atašé a neskorší americký veľvyslanec v Prahe v 80. rokoch Julian Niemczyk si spomína na pozmenené dopravné značky s udaním smeru do Moskvy, Varšavy a iných miest útočiacich krajín. Tie aj vítali Teda Russela, keď sa ráno 21. augusta náhlil z Norimbergu späť do Prahy.

„Boli to veľmi nervózne časy. V centre Prahy bolo veľa ohňov, násilia a mosty boli zablokované. Detská nemocnica bola na opačnej strane rieky ako ambasáda. Ak by tam ležal náš syn, bol by od nás odrezaný, bez znalosti češtiny a po operácii na niečo, čo vôbec nemal.“

Sovieti v Beamových knižných spomienkach zaobchádzali s Američanmi ako v rukavičkách. Napríklad ignorovali provokáciu, keď jeden americký vojenský atašé napľul do tváre sovietskeho majora. Keď sa začali množiť prípady porušovania diplomatickej imunity pri kontrole áut, zástupca veľvyslanca Baker sa išiel sťažovať na ruskú ambasádu.

Prijal ho jeho ruský náprotivok, odmietol pohostenie, dôrazne vyslovil sťažnosť v tejto veci a budovu opustil. Na druhý deň, keď sa dostal do práce, našiel stáť pred americkou ambasádou ruský nákladiak s guľometom drzo namiereným priamo na okno jeho kancelárie. Vyšiel von, vyžiadal si veliteľa a spýtal sa: „Môžete mi vysvetliť, čo tu vaše vozidlo robí?“ Načo veliteľ odvetil: „Bolo mi povedané, že nastali neúmyselné porušenia diplomatickej imunity americkej ambasády a bol som sem prevelený, aby som ďalším porušeniam zabránil.“

Neskôr objavili ruských vojakov v záhrade na pozemku ambasády, ktorá je povyše budovy Schönbornského paláca, ako jedli jablká. Veľvyslanec Beam vyslal prvého sekretára, ktorý vedel po rusky, aby im vysvetlil, že jedia americké jablká a mali by ich pozemok opustiť.

Jednou z hlavných aktivít veľvyslanectva bola príprava evakuácie Američanov z Československa. Tých bolo vcelku veľa. Okrem turistov a študentov sa takmer tisíc Američanov zúčastňovalo práve prebiehajúceho svetového kongresu geológov.

Zo známych osobností bola prítomná napríklad svetoznáma Shirley Templeová Blacková, ktorá sa presne o dvadsaťjeden rokov neskôr, 23. augusta 1989, do Československa vrátila ako americká veľvyslankyňa a nástupkyňa Niemczyka. V tom čase v Prahe robila vysvetľujúcu kampaň o roztrúsenej skleróze.

Bola spoluzakladateľkou Medzinárodnej federácie národných spoločnosti roztrúsenej sklerózy a Československo sa malo do federácie pripojiť a dokonca na 20. augusta mala naplánované stretnutie s Alexandrom Dubčekom. To bolo na poslednú chvíľu zrušené. Inváziu zažila v hoteli Alcron neďaleko Václavského námestia a s hrôzou spomínala na to, ako 22. augusta cez okno hotelovej lobby videla zastrelenie protestujúcej ženy. Nasledujúci deň zorganizovala svojpomocný konvoj cudzincov, pre ktorých zaplatila taxíky.

Herec Robert Vaughn, v 60. rokoch veľmi známy ako hrdina a agent CIA v seriáli Man from U.N.C.L.E., natáčal film z druhej svetovej vojny Most pri Remagene. Po vpáde celý štáb rýchlo z krajiny utiekol a zanechal za sebou šesť tankov – filmových rekvizít. Fotografie tankov boli neskôr použité v sovietskej tlači ako dôkazy americkej intervencie. O desaťročia neskôr Vaughn pripravil rozhlasové spracovanie svojho úniku Solo behind the Iron Curtain (Sám za železnou oponou).

Skough a Russel pomáhali organizovať konvoj áut a špeciálny vlak do Viedne. Prípravy sprevádzalo veľa zmätku, ľudia z rôznych krajín sa snažili opustiť krajinu, kým Česi a Slováci uviaznutí v zahraničí vyčkávali, alebo sa rýchlo náhlili domov za zvyškom rodiny.

Na vlak sa dostala aj skupinka mužov z Latinskej Ameriky, ktorí sa v Russelových spomienkach všetci podobali na Che Guevaru. Do Prahy boli síce vyslaní, aby sa naučili, ako doma zvrhnúť vlastné vlády, po invázii spriatelených krajín však radšej zobrali nohy na plecia a utiekli vlakom organizovaným úhlavným imperialistickým nepriateľom.

Dni potom

Aj keby G. Norman Anderson, politický pridelenec na ambasáde v Moskve a neskorší veľvyslanec v Sudáne (1986–1993), nepočúval ráno 21. augusta britskú stanicu BBC, tak by cestou do práce ľahko zistil, že sa udialo niečo vážne. V ten deň prvýkrát od Stalinovej smrti pred 15 rokmi nevyšiel denník Pravda načas. Redakcia hlásnej trúby Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu zrejme vyčkávala, ako sa situácia v prvých hodinách invázie vyvinie.

Viacerí zamestnanci veľvyslanectva vrátane Andersona boli vyslaní na prechádzku do mesta, aby mohli na vlastné oči zmapovať nálady Moskovčanov. Keď Pravda neskôr ráno vyšla, tak mohli pozorovať reakcie ľudí čítajúcich noviny, ktoré boli vylepené na vývesných tabuliach. Máloktorý čitateľ si však na štvrtej strane všimol článok o žiadosti Komunistickej strany Československa o pomoc. Aj tí, ktorí si ho všimli, museli čítať medzi riadkami, aby sa dovtípili, že za bratskou pomocou sa skrýva okupácia.

No napriek tomu sa našli aj takí Moskovčania, ktorí sa nebáli vyjadriť svoj nesúhlas s inváziou. Jediný protest proti invázii, ktorý Američania v Moskve zaznamenali, bolo párminútové rozvinutie transparentov. Za texty ako napríklad „Za vašu a našu slobodu“ a „Hanba okupantom“ zaplatili ôsmi statoční Rusi mnohoročným väznením, vyhnaním na Sibír alebo nariadenou ústavnou liečbou v psychiatrických klinikách.

V ten večer sa Yaleovi Richmondovi s celou rodinou podarilo vrátiť naspäť do Moskvy. Cesta z Fínska bola príšerná. Bola hrboľatá, zle udržiavaná. Ešte aj v súčasnosti má na väčšine trasy len jeden pruh v každom smere – a to pritom spája dve najväčšie a najvýznamnejšie metropoly Ruska.

Keď sa zastavil na jednej z mála čerpacích staníc, Richmond potreboval doplniť vodu do chladiča. Poslali ho k studni za budovou, kde si vedrom musel sám načerpať vodu. Vojensky a takticky obratná krajina, ktorá dokázala v priebehu pár hodín učebnicovým spôsobom obsadiť inú, bola hospodársky žalostne zaostalá. Jeden bývalý hlavný veliteľ NATO tvrdil veľvyslancovi Beamovi, že Západ pravdepodobne nikdy nedosiahne takú vysokú mieru koordinácie jednotiek medzi spojencami.

V Poľsku tiež poznali, ako môže ruská „bratská pomoc“ vyzerať. Varšavské povstanie z augusta 1944 vypuklo, keď sa frontová línia dostala do blízkosti mesta a povstalci vychádzali z predpokladu, že ich aktivity pomôžu sovietskym jednotkám ľahšie a rýchlejšie oslobodiť hlavné mesto. Namiesto toho sa neďaleký front nepohol, zásadná pomoc neprišla a povstanie nacisti utopili v krvi rebelujúceho obyvateľstva.

Týždne ak nie mesiace po invázii do Českoslovenka, ktorej sa zúčastnilo aj Poľsko, bol podľa Jacka Mendelsohna z tamojšej americkej ambasády chodník pred československým veľvyslanectvom posiaty kvetmi. Po invázii rôzne americké ambasády informovali Washington o zvýšenej komunikácii s diplomatmi z Juhoslávie a Rumunska, dvoch komunistických krajín, ktoré sa k nej nepripojili.

Reakcie na Západe boli oveľa masovejšie a viditeľnejšie. Napríklad v Kodani prišlo desaťtisíc ľudí protestovať pred ruskú ambasádu a prakticky všetky ľavicové organizácie sa pridali k odsúdeniu okupácie. Ruská ambasáda je za rohom od americkej a protest proti sovietskej agresii sa následne presunul pred americkú ambasádu ako protest proti pretrvávajúcej vojne vo Vietname.

Ward Thomson, vtedajší konzulárny úradník v Kodani, si spomína na transparent hlásiaci „Sovieti = Američania“ – čo podľa neho bola asi najhoršia možná urážka Sovietov zo strany západoeurópskej lavice. Tá z veľkej časti vytriezvela z romantických predstáv o socializme vo východnom bloku.

Invázia do Československa bola témou dňa aj na takom vzdialenom mieste ako India. William A. Brown, ktorého sme spoznali cez hádku s jeho manželkou o možnom vpáde, bol v lete 1968 preradený z Moskvy do Díllí. Pár dní pred inváziou sa rozprával s československým diplomatom o napätej situácii v strednej Európe. Ten ho presviedčal, že akékoľvek názorové odlišnosti nemôžu narušiť hlboké putá medzi oboma krajinami, vybudované počas druhej svetovej vojny pri oslobodzovaní Československa.

O pár dní neskôr po vpáde vojsk sa opäť stretli na schodoch indického ministerstva zahraničia. Z bratskej súdržnosti zostali československému diplomatovi len oči pre plač – obrazne i doslovne. O tému sa zaujímal aj dalajláma, s ktorým sa Brown stretol, lebo v tom čase dostal na starosti agendu utečencov vrátane tých tibetských. Dalajláma, ktorý bol v tom čase už deviaty rok v indickom exile, sa chcel od Browna dozvedieť všetko, čo sa len dalo, o stave a príčinách okupácie Československa.

Georgeovi Jaegerovi sa skončila služba na ambasáde v Bonne až v stredajšie ráno 21. augusta. Bol síce unavený, ale nechcelo sa mu ísť domov späť. Príliš veľa vecí mu blúdilo hlavou, a tak sa hodiny bezcieľne prechádzal úzkymi uličkami historického centra, až poobede zablúdil k miestnemu gymnáziu, kde práve hral koncert.

„Nasledoval som zvuk, vošiel dnu a našiel som Novákovo kvarteto, známy ansámbel z Prahy“. Sadol si, uchvátene počúval „božský zvuk” a spracuvával udalosti posledných hodín. Hudba na neho mala „katarzný účinok, ktorý som nutne potreboval”. V tom mu svitlo v hlave, že hoci ako jednotlivec sa cíti úplne bezmocne, predsa len by mohol aspoň niečo symbolické podniknúť.

„Naše pokyny boli jasné. Nič nerobiť ohľadom invázie. Žiadne príhovory, žiadne zhromaždenia, protesty alebo vyhlásenia. Ale nik by nás nemohol obviňovať, ak by sme zorganizovali koncert!”

Počas prestávky zavítal do zákulisia a navrhol hudobníkom, či by prijali pozvanie vzdať hudobný hold Pražskej jari a československému duchu slobody a odporu na pôde americkej ambasády. Hudobníci si vybrali čas na rozmyslenie, ale hneď po koncerte z celého srdca súhlasili.

O tri týždne neskôr 10. septembra sa konal koncert s prominentnými hosťami v rezidencii amerického chargé d´affaires, keďže americký veľvyslanec nebol v tom čase prítomný v Bonne. Medzi nimi boli vicekancelár a minister zahraničia Willy Brandt, ďalší členovia nemeckého kabinetu, čelní predstavitelia politických strán, šéfovia viacerých spolkových krajín, veľvyslanci, prominenti z biznisu a akadémie, ale aj kľúčoví novinári. Skrátka každý, kto v tom čase niečo v Západnom Nemecku znamenal. Predtým, než sa hudobníci rozozvučali, zavládlo v hľadisku hrobové ticho.

Začali nemeckou tvorbou, konkrétne Haydnovým Cisárskym kvartetom. To slúžilo ako podklad k hudbe nemeckej hymny doplnenej textom, ktorý sa odvoláva na „jednotu a právo a slobodu“. Po Janáčkovom druhom kvartete Listy intímne nasledovalo Beethovenovo posledné kvarteto, ktorého štvrtá veta nesie v kontexte koncertu veľavravný názov: Ťažko urobené rozhodnutie. Musí to byť? Musí to byť!.

Koncert zakončili prídavkom – emotívnym predvedením Smetanovej Vltavy z cyklu Má vlast. Pritom sa im rinuli slzy po lícach. Zrejme tušili, že je to poslednýkrát, čo hrajú spoločne. Dilemu, či emigrovať riešili s Jaegrerom dlho do noci po koncerte pri víne, počúvaním pre nich nedostupných západných platní. Dvaja z nich sa vrátili do okupovanej vlasti, dvaja emigrovali na Západ.

Upozornenie autora

Rozhovory s protagonistami, podobne ako spätne písané memoáre majú svoje úskalia. Spomienky na dávne udalosti bez konzultácie s originálnymi dokumentmi môžu trpieť spomienkovým optimizmom, neúplnými spomienkami, chybnou chronológiou udalostí, či dokonca snahou predstaviť sa v čo najlepšom svetle. To všetko treba mať na pamäti pri používaní takýchto zdrojov a čítaní tejto reportáže.

Mnohé oficiálne dokumenty z americkej strany sú dostupné na stránke Historického úradu Spojených štátov. Ten má na starosti prípravu a zverejňovanie historických dokumentov o zahraničných vzťahoch USA. Dokumenty k letu 1968 sú dostupné tu. Kniha Rok 1968 a Československo. Postoj USA, Západu a OSN z pera Slavomíra Michálka, šéfa Historického ústavu SAV, ktorá je dostupná celá na webe, spracúva tieto a mnohé iné jedinečné archívne dokumenty.

Zaradenie diplomatov v roku 1968, ktorých spomienky sú použité

  • G. Norman Anderson (1932) politický pridelenec na ambasáde v Moskve v rokoch 1967-1969.
  • John A. Baker (1927-1994) zástupca amerického veľvyslanca v Prahe v rokoch 1968-1970.
  • Thompson R. Buchanan (1924) pracoval na sovietskom oddelení amerického ministerstva zahničných vecí vo Washingtone.
  • Jacob D. Beam (1908-1993) americký veľvyslanec v Prahe v rokoch 1966-1969 a následne v Moskve v rokoch 1969-1973.
  • William A. Brown (1930) politický pridelenec v Moskve v rokoch 1966-1968 a od leta 1968 do 1970 politický a ekonomický pridelenec v Díllí.
  • William J. Dyess (1929-1996) kariérny diplomat, ktorý po dvojročnom pobyte na veľvyslanectve v Moskve krátko pobudol v Prahe, ale júl a august 1968 prežil v USA.
  • Halvor Eckern (1917-2006) politický a vojenský radca v Bonne v rokoch 1967-1969.
  • George Jaeger (1926) druhý tajomník v Bonne v rokoch 1967-1969.
  • Ralph E. Lindstrom (1925-1999) ekonomický pridelenec v Moskve v rokoch 1967-1969.
  • Robert G. Livingston (1927-2014) prvý tajomník v Berlíne (1964-1968) a v Bonne (1968-1970).
  • Jack Mendelsohn (1934) pôsobil na veľvyslanectve vo Varšave v rokoch 1967-1970.
  • Julian Niemczyk (1920-2009) vojenský atašé v Prahe v rokoch 1967-1969 a neskorší americký veľvyslanec v Prahe v rokoch 1986-1989.
  • Yale Richmond (1923) pridelenec pre verejné vzťahy na americkej ambasáde v Moskve v rokoch 1967-1969.
  • Jonathan Rickert (1939) pobočník amerického veľvyslanca v Moskve v rokoch 1966-1968.
  • Theodore Russel (1936) vízové oddelenie americkej ambasády v Prahe. Neskôr pôsobil napríklad ako zástupca amerického veľvyslanca v Prahe (1988-1991) a ako prvý americký veľvyslanec na Slovensku (1993-1996).
  • Kenneth Skoug (1931) hospodársky pridelenec v Prahe v rokoch 1967-1969.
  • Llewellyn Thompson (1904-1972) americký veľvyslanec v Moske v rokoch 1957-1962 a 1967-1969.
  • Ward Thomson bol konzulárny úradník v Kodani.
  • William Woessner (1931-2016) pôsobil na operačnom centre Ministerstva zahraničných vecí vo Washingtone v rokoch 1968-1970.

August 1968

Teraz najčítanejšie