Denník N

ODOMKLI SME – August 1968 očami amerických diplomatov: Rozkaz znel – nič nepodnikajte

Pohľad z lešenia budovy Právnickej fakulty UK. Foto © Ladislav Bielik
Pohľad z lešenia budovy Právnickej fakulty UK. Foto © Ladislav Bielik

Cieľom americkej a západnej diplomacie po invázii „spriatelených“ vojsk do Československa v auguste 1968 bolo vyhnúť sa oveľa väčšiemu konfliktu, a preto jej reakcia bola takmer nulová. Ako vnímali Pražskú jar a následnú intervenciu vojsk americkí diplomati?

Keď sa obyvatelia Československa v auguste 1968 postupne prebúdzali do trpkej reality, že takmer deväťmesačný pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol stratený, netušili ešte, že invázia s následnou orwellovskou normalizáciou sa zaradí medzi najväčšie traumy Slovákov a Čechov. Máloktoré obdobie našich dejín vytvorilo naraz toľko nádeje a optimizmu na dôstojný a slobodný život, len aby ich vzápätí násilne odcudzilo.

Diplomati, ktorých príbehy sa v tejto reportáži prelínajú, vnímali tieto nádeje a osobne s nimi sympatizovali. Udalosti roku 1968, ktoré sa zo slovenského i z českého pohľadu javia ako kľúčové, boli pre nich len krátkou epizódou v ich pestrých diplomatických kariérach. Ako poznamenal jeden z nich, ktorý bol v tom čase v Prahe, „nielen Dubček a ľudia okolo neho, ale hlavne celé československé obyvateľstvo, ktoré pre inváziu stratilo všetko, bude trpieť“.

Základom tejto historickej reportáže sú prepísané rozhovory s americkými diplomatmi v rámci projektu oral history zahraničných vzťahov americkej Asociácie pre diplomatické štúdie a tréning. Do dnešného dňa zaznamenali spomienky vyše 1900 diplomatov všetkých hodností a zaradení, 1700 z nich je dostupných na webe Asociácie, ako aj na webe Kongresovej knižnice. Až na stretnutie ruského veľvyslanca Dobrinina s prezidentom Johnsonom sa tieto príbehy zatiaľ neobjavili v historických prácach ani v početných novinových článkoch o Československej jari.

* * *

Máte nanajvýš tri hodiny,” bola veta, ktorú si Theodore Russel vypočul v utorok 20. augusta 1968, dva mesiace po príchode na svoje nové diplomatické pôsobisko v Prahe. Nie, nebola to dôverná informácia o nastávajúcej invázii sovietskych a „spriatelených” vojsk odovzdaná cez neoficiálne diplomatické či spravodajské kanály.

Russel riadil menej vzrušujúce vízové oddelenie americkej ambasády v Československu. Ako kariérny diplomat sa napokon vypracoval až na prvého amerického veľvyslanca na Slovensku, kde si užil excesy mečiarovskej vlády vrátane tých temných i zábavných. Napríklad zo zdvorilosti sa stretol s Jánom Ľuptákom, vtedajším podpredsedom Národnej rady, ktorý sa raz podujal mu obšírne vysvetliť, prečo barter, výmenný obchod bez použitia peňazí, je najefektívnejšia forma medzinárodného obchodu.

Spomínané varovanie spred 49 rokov malo všednejší rozmer: akútna apendiktída. Tak znela diagnóza jeho staršieho syna a český detský chirurg odporúčal okamžitú operáciu. Telefonické odporúčanie kolegov z ambasády bolo: „Ani na to nepomysli! Pošleme poňho záchranársku helikoptéru zo základne v Norimbergu.”

Problém bol, že československá strana prílet nechcela povoliť a tak nastal boj s časom. Hneď ako dorazili autom za hranice, čakala ich helikoptéra a na vojenskú základňu došli včas. Nakoniec sa žiadna operácia nekonala, nová diagnóza bola gastroenteritída, ktorú úspešne liečili rehydratáciou.

Počas večere s ošetrujúcim lekárom dostal Russel otázku na situáciu v Československu. Nebolo to vôbec prekvapivé, udalosti od januárového nástupu Alexandra Dubčeka ako prvého tajomníka ÚV KSČ fascinovali celý svet. Na Západe boli ľudia očarení socializmom s ľudskou tvárou. Naopak, politické špičky na Východe sledovali udalosti s čoraz väčším zhrozením.

Russel lekárovi odpovedal, že po nedávnych rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave, kde sa Dubček stretol s Brežnevom, prvým tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, sa situácia trochu upokojila. Nasledujúce ráno si lekár pri raňajkách Russela doberal: „Vy ste fakt skvelo informovaný.”

Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom. Foto © Ladislav Bielik

Obchodná ulica v Bratislave. Foto © Ladislav Bielik

Oveľa náročnejšie ráno 21. augusta čakalo Yala Richmonda, ktorý bol už druhý rok pridelencom pre verejné vzťahy na americkej ambasáde v Moskve. Letné prázdniny sa rozhodol stráviť s manželkou a s troma malými deťmi vo Fínsku. Koniec ich dvojtýždňovej dovolenky padol na utorok 20. augusta. V ten večer došli autom k rusko-finskym hraniciam, kde plánovali prespať, aby mohli stráviť celý nasledujúci deň cestou priamo späť do takmer tisíc kilometrov vzdialenej Moskvy.

Vo vtedajšom Leningrade, dnešnom Petrohrade, nebol americký konzulát a cudzinci potrebovali mať vopred povolenie na prespanie, ktoré Richmond s rodinou nemali. Ráno po zobudení vyšiel z hotela skontrolovať auto a na veľké počudovanie bola ulica ľudoprázdna. „Vedel som, že sa muselo niečo stať. Zbehol som späť do hotela a spýtal sa recepčného, čo sa stalo.” Odpovedal: „Rusi zaútočili na Československo a my Fíni teraz netušíme, či sme na rade my.“

Vrátil sa na izbu a začal sa radiť s manželkou, či zostať s deťmi v neutrálnom Fínsku alebo sa vybrať späť do jamy levovej? V tejto napätej situácii im pomohlo krátkovlnné rádio v aute a nakoniec sa rozhodli vydať sa na cestu späť, netušiac, či sa ocitnú „v tyle nepriateľa počas tretej svetovej vojny”. To ešte nevedeli, že práve prebiehala najväčšia a doteraz neprekonaná pozemná operácia v Európe od druhej svetovej vojny s odhadovaným štvrťmiliónom vojakov, ktorí prekročili hranice v noci z 20. na 21. augusta.

Pre Jonathana Rickerta, štábneho pobočníka amerického veľvyslanca v Moskve, prebiehal večer 20. augusta 1968 oveľa príjemnejšie. Spolu s dobrým známym zo švédskej ambasády bol pozvaný zahrať si tenis na československé veľvyslanectvo a následne na zopár domácich pív s dvoma našimi diplomatmi. Diplomatický život sa sotva mohol ukázať z príjemnejšej stránky ako v ten večer. Nič nenasvedčovalo tomu, že o pár hodín sa dvetisíc kilometrov na západ od Moskvy tragicky premení osemmesačný sen československej jari na dvadsaťročnú normalizačnú nočnú moru.

Keď sa Európa v onú noc ukladala na spánok, na opačnej strane Atlantiku mali výhodu šesťhodinového časového posunu. Začiatok invázie o 23.00 a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

August 1968

Teraz najčítanejšie