Denník N

Dohodnuté manželstvá, prísne tradície, ajurvéda a sen o Európe. Aj taký je život Indov

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Reportáž z obľúbenej turistickej destinácie na pobreží Arabského mora, kam v júli jazdia takmer len domáci na miestne Dušičky.

Severný útes pri pobreží Arabského mora v indickom mestečku Varkala v štáte Kerala je lemovaný obchodíkmi väčšinou zbitými z plechu a dreva. Drvivá väčšina z nich predáva to isté – farebné sukne, široké nohavice a blúzky, vyšívané kabelky, zápisníky v koženom obale, náramky na nohu, šperky a k tomu malých Budhov alebo tancujúcich Krišnov.

Varkala je turistická destinácia rovnako pre západniarov ako pre Indov. Kým západniari prichádzajú zväčša od novembra do apríla, Indovia sem mieria v polovici júla. Ich motivácia je odlišná: zúčastňujú sa tradičnej ceremónie Puja, počas ktorej si pripomínajú svojich zosnulých, opätovne sa s nimi lúčia, oslavujú ich. Pripomína to slovenské Dušičky, ale tie indické sú celkom iné – farebné a ceremoniálne.

Mapa – Wikipédia/Denník N

Na pláži sa počas celého víkendu tvoria skupinky Indov. Uprostred každej z nich sú v horúcom piesku zapichnuté tabule s menami zosnulých a telefónnym číslom guru, ktorý vykonáva rituál. Počas Puje sa pália sviečky a vonné oleje s kokosovými orechmi a samotný kokos sa mieša s banánmi, kvetmi, maslom ghee, sezamovým olejom a inými prímesami a túto zmes na konci každý účastník Puje konzumuje.

Guru odriekava vybrané mantry a posypáva obety kvetmi a práškom z kurkumy. Muži majú oblečený slávnostný odev, ktorý pozostáva z jednoduchej bielej látky obkrútenej okolo ich bokov. Ženy majú oblečené tie najkrajšie sárí, ktoré sa ligocú pri svetle sviečok. Väčšina žien stojí opodiaľ, kým ich muži vykonávajú rituál.

Pláž vo Varkale je posvätná, a preto je ideálnym miestom na uskutočnenie Puje. Tradičná Puja sa na pláži vo Varkale koná v lete, v období monzúnov, keď je kúpanie v mori zakázané pre silné morské prúdy. Puja sa inak organizuje v Indii pri každej príležitosti. Je to indický spôsob, ako požehnať niečomu, na čom nám naozaj záleží.

Varkala je prímorská destinácia, ale v júli sú jej široké pláže prázdne a väčšina obchodíkov zavretá. Tí predavači, ktorí majú otvorené, trávia svojím biznisom celý deň a vyvíjajú značné úsilie, aby vás dostali dnu. Zakaždým, keď idete okolo, sa vám snažia prihovoriť, pýtajú sa, ako sa máte, pozývajú vás do svojho obchodného chrámu. Po pár dňoch vás už poznajú a na konci týždňa ste ako starí známi.

Ak sa prvýkrát necháte prehovoriť a vstúpite dnu, väčšinou to neoľutujete. Neznamená to vždy, že niečo kúpite; veľakrát je to len pozvánka na zaujímavý rozhovor a priateľstvo s miestnymi, ktorí vám často poodhalia zo svojho života viac, než by ste čakali.

Tradičný rituál Puja na posvätnej pláži vo Varkale (vľavo), posvätná pláž vo Varkale a severný útes. Foto – Eva Ježovičová

Čaj s príbehom

Veľkú časť obchodníkov vo Varkale tvoria ľudia zo severu – z Tibetu, Kašmíru, z miest, kde vznikajú nádherné látky či krásne šperky. Juh Indie jednoducho predáva to, čo sever Indie, Nepál a Tibet vytvorili.

Sean, ktorý má obchodík so šálmi a šatkami, pochádza z Himalájí, kde väčšinu roka robí horského sprievodcu. Mladý muž pozná celý príbeh pašmínových a kašmírových šálov a dopodrobna nám ho rozpráva. Vie, ako vznikajú, ako obyvatelia z hôr schádzajú do dedín, aby tam predali koziu srsť, ktorú potom ďalší ľudia čistia, češú, tkajú, perú, farbia. Tak vzniká pašmína, jedna z najjemnejších, najvzácnejších aj najhrejivejších látok vyrobená z podsady himalájskych kôz.

Biely pašmínový šál s jemnučkým vzorom predáva Sean za viac ako dvesto dolárov. Sedíme v obchodíku, ktorý mladý muž ešte len zariaďuje, a pijeme čaj masala, taký typický pre Indiu – charakterizuje ho korenistá chuť a mlieko. Čaj uvarený miestnymi chutí azda najlepšie. Práve preto, že ako dezert k nemu väčšinou dostanete nejaký príbeh.

Sean nás učí, ako si správne „obliekať“ šál, a my ho presviedčame, že by si mal založiť kanál na YouTube, ktorý by určite dosiahol veľkú sledovanosť. Dnes sa to tak robí, obchodníci sú marketéri a tváre svojich značiek, hovoríme mu. Sean dostal meno po Seanovi Connerym a pri troške snahy nájdete aj podobné črty – šarm a úsmev, ktorý predáva. 

Väčšina obchodíkov vo Varkale je v lete zavretá. Foto – Eva Ježovičová

Od prvého dňa trávime v jeho obchodíku so zeleným kobercom hodiny. Sean je rovnako ako ostatní obchodníci vo Varkale poverčivý – nechce nás nechať odísť bez nákupu. „Prvý zákazník prináša šťastie,“ hovorí Sean. Nie je prvý ani posledný, ktorý vie, že táto obchodnícka formula na západniarov funguje.

Prvý deň uňho sedím štyri hodiny, druhý dve. Na druhý deň sú z nás priatelia. Ja nakupujem a on mi zatiaľ rozpráva o svadbe svojej sestry.

„Kašmír bola významná lokalita, takže svadby sú dodnes na úrovni kráľov,“ hovorí. Aby sa jeho sestra mohla vydať, musí mať veno a predmety v státisícoch rupií (100-tisíc rupií je zhruba 1300 eur). Sean mi ukazuje na fotografii hrubočizný zlatý náhrdelník, ktorý jeho sestra „potrebuje“. Hovorím mu, že automatická práčka alebo kávovar by boli podľa mňa lepším venom, ale tradícia je tradícia.

„V rodine som jediný pracujúci muž a mojou povinnosťou je zabezpečiť, aby sestra dostala všetko, čo potrebuje,“ hovorí mladý muž. Ukazuje mi strieborný samovar, riad a ďalšie šperky. V Kašmíre muž aj žena vstupujú do manželstva s veľkým majetkom; dôvodom je aj to, aby obidve strany boli chránené, ak by sa niečo stalo. Žena bez dostačujúceho vena sa ani nevydá. Veľké veno je tradícia, prestíž aj nevyhnutnosť.

Svadba je v Indii obrovská niekoľkodňová udalosť, na ktorú príde niekedy aj tisícka hostí. Seana štve, koľko odpadu počas tejto svadby vznikne. „Na kašmírskej svadbe musia byť desiatky chodov, koláčov, nápojov… ľudia to nevládzu jesť, balia si jedlo do tašiek a zvyšok sa vyhadzuje, hoci rodinu to stojí nemalé peniaze,“ hovorí Sean, ktorý sa vlastnej svadbe vyhol len zázrakom. Asi osud to zariadil, že jeho rodičia sa dozvedeli pravdu o jeho nastávajúcej, ktorú mu predtým oni vybrali. Jeho snúbenica mala v merku iného nápadníka. Svadbu napokon zrušili bez vysvetlenia – ak by sa rodina dievčaťa dozvedela, že sa ich dcéra pred svadbou s niekým stýkala, dievča by prišlo o česť. Rodiny sa po tomto incidente prestali stretávať, ale Seanovi odľahlo. Mohol začať svoj život odznova.

Asi nikoho neprekvapí, že v Indii ešte stále fungujú dohodnuté manželstvá. Rodičia hľadajú svojim deťom adekvátneho partnera s ohľadom na kastu, z ktorej pochádzajú. Robia to dohodami, inzerátmi. V čase internetu je napokon ešte ľahšie nájsť vhodného partnera, aj keby pochádzal z druhého konca Indie. Je celkom bežné, že mladí ľudia sú zamilovaní do niekoho iného, ale to nikto nerieši.

Paradoxne, mnohé dohodnuté manželstvá sú napokon šťastné – azda preto, lebo majú jasne daný cieľ, priamočiarejšie definované roly oboch partnerov a málo priestoru na pochybnosti: čo ak je niekde pre mňa lepší partner? Pri výbere partnera hrá okrem rodičov dôležitú rolu aj numerológ, ktorý vypočítava, či sa k sebe partneri hodia a kedy je vhodný čas na svadbu.

Ak je aj napriek výpočtom manželstvo nešťastné, šanca na rozvod je vo všeobecnosti malá. Trochu sa to mení vo veľkých mestách, no menšie mestá a vidiek sú stále veľmi konzervatívne. Málokedy uvidíte spolu mladé páry, ktoré ešte nie sú zosobášené. Pravidlá lásky sú v Indii veľmi striktné a na nežnosti pred svadbou môžu mladí ľudia takmer s určitosťou zabudnúť. 

Hromadná svadba v Indii, máj 2016. Hromadné svadby sú v Indii organizované z ekonomických dôvodov pre chudobné rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť okázalé svadby. Foto – TASR/AP

Málo pochopená indická tradícia

Indická ajurvédska lekárka Dr. Pramitha hovorí, že mala šťastie. Muža jej vybrali, ale ruka jej rodičov bola evidentne šťastná. Vydala sa mladá a dnes má dvoch synov a vlastnú kliniku. Aj ona nosí vo vlasoch kumkum – červený prášok, ktorým dáva verejne najavo, že je vydatá. Jej príbeh napriek všetkému hovorí, že aj ženy v Indii si pomaly plnia svoje sny a dostávajú čoraz väčší priestor na vlastnú sebarealizáciu. Môžu študovať, šoférovať auto, pracovať. Samozrejme, starostlivosť o rodinu je na prvom mieste.

„Vy Európanky máte toľko možností, ako prežiť život, a my máme len jednu. Vydať sa a mať rodinu,“ hovorí a smeje sa, že ani naše možnosti nás nerobia šťastnými – inak by do jej ordinácie neprichádzalo toľko ľudí zo Západu. India je pre západniarov ako magnet: jedni sa sem prichádzajú liečiť, iní cvičiť jogu a meditovať, ďalší cestovať. Skrátka – robiť všetko inak, východným štýlom.

Ak sa však spýtate obyčajného človeka na ulici, napríklad šoféra rikše, či cvičí jogu a chodí k ajurvédskemu lekárovi, pravdepodobne vás vysmeje alebo sa bude na vás nechápavo pozerať. Aj v súčasnej Indii je joga luxus a dnes skôr zábavka pre západných ľudí, pre ktorú do Indie masovo prichádzajú. Pre Indov je to príležitosť na biznis.

Varkala je jedna z mnohých top destinácií v Kerale pre ajurvédu a jogu. Na každom rohu je ajurédska klinika či jogové štúdio a zorientovať sa v širokej ponuke nie je jednoduché. Zdá sa, že sa im tu venuje každý.

Ajurvéda – veda o zdraví a chorobách – má v Indii za sebou päťtisícročnú históriu. Vychádza zo skúsenosti, za celé stáročia sa zmenila len málinko. Až posledné roky vyvoláva záujem aj u vedcov. Indická ajurvéda sa začína určením vášho typu (dóše) podľa niekoľkých oblastí otázok týkajúcich sa vášho vzhľadu, trávenia, správania, tendencií. Určenie typu niekedy pripomína kvíz v ženskom magazíne – akej farby máte vlasy? Pohybujete sa rýchlo? Ste zábudlivá? Čo si najradšej obliekate? Podľa takýchto a podobných otázok lekár zistí váš typ – vata reprezentuje nervový systém (element vzduch), pitta predstavuje metabolizmus (element oheň) a kapha zastupuje krvný obeh (elementy zem a voda); v závislosti od pomeru týchto dóší vo vašom tele opíše lekár váš zdravotný stav a naordinuje vám diétu. Okrem toho vám zvyčajne zmeria tep, skontroluje jazyk a očné bielka. Z prekvapivo malého množstva vstupných informácií vám toho povie veľa.

„Zdravie je v ajurvéde o rovnováhe,“ vysvetľujú mladé lekárky z kliniky Mathruthwam, ktoré sú tu práve na ročnej praxi. Štúdium ajurvédy trvá v Indii osem rokov – päť rokov je klasická medicína a tri roky sa študuje špecializácia pancha karma, čo je najčastejšia prax ajurvédy. „Prvý rok štúdia ajurvédy sa učíme len o dóšach,“ smeje sa jedna z praktikantiek. Určenie dóší je zložité, a preto sa vám môže stať, že dvaja rôzni lekári pri diagnostike určia odlišné typy. Poukazuje to na nepresnosť súvisiacu s premenlivosťou človeka, ale aj s povahou samotnej diagnostiky.

Kým teória dóší nenachádza ekvivalent v klasickej medicíne, myšlienku rovnováhy (homeostázy) v tele dobre pozná aj Západ. Liečenie nerovnováhy podľa tradičnej ajurvédy sa začína vnútornou očistou tela a orgánov prostredníctvom rôznych druhov krijí – očisty čriev riadenou hnačkou či bylinkovým klystírom, očisty horného tráviaceho traktu zvracaním, očisty nosovej a ústnej dutiny. Praktiky, ktoré pre nás znejú desivo, sú pre niektorých Indov bežné.

Po očiste nasleduje aplikácia bylinných extraktov, doplnkových výživových prostriedkov a dôležitou praxou, západnými ľuďmi azda najvyhľadávanejšou, sú masáže.

Na ajurvédske liečenie prichádzajú do Indie ľudia z celého sveta. „Ak chce človek prejsť kompletnou pancha karmou, potrebuje štyridsať dní,“ hovorí lekárka. „Je to dlhá doba, preto ajurvédsky lekár väčšinou vyberie tú najdôležitejšiu očistu a liečbu, aby pacient nemusel stráviť liečením v Indii taký dlhý čas,“ vysvetľuje. Pacienti sa domov vracajú oddýchnutí a s plnou taškou prírodných liečiv a doplnkov výživy. 

Mladé lekárky z ajurvédskej kliniky Mathruthwam. Foto – Eva Ježovičová

Zázračné medicíny alebo riziko?

Indické prírodné liečivá sú zmeskami z množstva bylín. Napríklad Chyavanaprasham, obľúbený džem vyrobený z egrešov, ktorý nesmie chýbať v žiadnej domácnosti, obsahuje asi tridsať ingrediencií, prevažne bylín a korenín. Zoznam jeho účinkov je dlhý, ale v prvom rade podporuje imunitu a vraj udržiava dlhovekosť. Indovia sa za tisícročia stali expertmi na prírodnú liečbu. Praktiky ani liečivá sa od počiatkov príliš nezmenili. Čo funguje, to netreba meniť.

Doktorka Pramitha hovorí, že v Indii bolo až donedávna veľmi nízke percento ľudí chorých na rakovinu –najmä zásluhou stravy a doplnkov výživy, ktoré dodnes predpisujú ajurvédski lekári svojim pacientom. Až v poslednej dobe, s čoraz zhoršujúcim sa znečistením ovzdušia, zvyšujúcim sa percentom fajčiarov a vyšším príjmom alkoholu pribúda pacientov s rakovinou.

Podľa dostupných, zatiaľ skôr povrchných výskumov majú niektoré ajurvédske liečivá antioxidačné vlastnosti, čím zvyšujú imunitu pacientov, predlžujú vek a môžu byť aj prevenciou proti rakovine. Na druhej strane boli nájdené liečivá so zvýšeným obsahom železa, arzénu či ortute, čo nahráva skôr skeptikom. Kým ajurvédu dostatočne nepreverí veda, najsilnejším argumentom za ňu bude aj naďalej hlavne jej tisícročná existencia.

V čom ajurvéda nachádza porozumenie s klasickou medicínou už dnes, je myšlienka, že najdôležitejšia zo všetkého je životospráva, najmä strava. „Ste to, čo jete,“ hovoria indickí lekári. Zlá strava podľa nich stojí za väčšinou ochorení. Je jedno, či prichádzate k lekárovi s astmou alebo artritídou – určite sa vás opýta na vašu stravu a pravdepodobne vám odporučí inú v závislosti od vášho typu.

Užiť si príjemnú masáž je pre väčšinu pacientov jednoduchšie ako kompletne zmeniť životný štýl a práve kvôli masážam sa do Indie zväčša vracajú. Okrem iného aj vďaka ľudskejšiemu prístupu. V jednom krátkom výskume venovanom ajurvéde vyšlo najavo, že hlavný prínos ajurvédy spočíva v humánnom prístupe lekárov. Aj tento výskum poukazuje na všeobecný trend – ľudia sú presýtení prístupom a neochotou lekárov a hľadajú niečo iné. Čokoľvek, kdekoľvek, hoci aj v ďalekej Indii.

Rozdiel v prístupe doktorky Pramithy k pacientom je oproti klasickým lekárom na Slovensku výrazný. Na prvom stretnutí mi venuje dvojhodinový rozhovor, na druhom hodinový. „Mám množstvo práce, ale cítim, že tento čas je potrebné venovať vám,“ hovorí s jemným úsmevom. Hovorí zo srdca a do srdca.

Medzi rečou zájde aj k osobným témam. Spomenie, že v mladosti túžila byť ako západné ženy. „Keď som bola dievča, pozerala som na Európanky s úžasom,“ smeje sa. Pochopiteľne, časom prijala život taký, aký je. „Treba si na živote nájsť to, čo máte radi, a tomu sa pravidelne venovať. V bežnom dni venujeme 70 % nášho času druhým, preto treba aspoň tých 30 % venovať sebe.“

Netreba zabúdať ani na spiritualitu a rituály, čo môže znamenať čokoľvek – čítanie z Biblie, odriekanie mantier, modlenie sa alebo prechádzku. Spiritualita je pre každého niečo iné, ale je potrebné to vykonávať pravidelne a s radosťou.

Dobre jesť, veľa piť, venovať čas sebe, duchovnu a tomu, čo nás robí šťastnými, sú rady, na ktoré nepotrebujeme lekárov. Lekárov potrebujeme v skutočnosti nato, aby nás o týchto návodoch kvalifikovane a ľudsky presvedčili – a to je schopnosť, ktorá slovenským lekárom skôr chýba. 

Indickí roľníci umývajú úrodu koreňovej zeleniny na okraji mesta Džammú, február 2016. Foto – TASR/AP

Európsky sen

Vo Varkale je veľmi ťažké byť osamote, keď ste biely. Zvyčajne to trvá päť minút, kým sa k vám niekto pridá. A aj keď nie, cítite na sebe pohľady miestnych. Obzvlášť, ak máte na sebe krátke nohavice alebo tielko.

V polovici júla stretávam po ceste na pláž Deana, ktorý vie, kde je Slovensko. Dokonca ovláda päť fráz po slovensky. „Dobrý deň, ako sa máte, teší ma, že vás spoznávam, ľúbim vás, do skorého videnia…“ Dokáže to povedať nielen po slovensky, ale aj po maďarsky, nemecky či dokonca po baskicky. V roku 2020 sa totiž chystá do Európy a dovtedy sa plánuje naučiť päť fráz z každého jazyka, ktorým sa hovorí v Európe. Už teraz ich vie viac ako šesťdesiat. Kým bežný Európan ani nevie, že na starom kontinente hovoríme takým množstvom rôznorodých jazykov, železničiar Dean túto vedomosť má. Napokon, aj India hovorí stovkami jazykov.

Dean ma naučí päť fráz v hindčine. Už o päť minút si pamätám len Namaste/Ahoj. Po krátkom rozhovore ma Dean poprosí, aby som mu povedala jednu frázu, ktorá by vystihovala Slovensko. Chvíľu premýšľam a napokon poviem: „Slovakia is a small country with a big heart, in the heart of Europe.“ Znie to ako slogan – klišé, mne samej to prezrádza, aké ťažké je jednou vetou kreatívne definovať vlastnú krajinu. Na Slovensko by bolo treba stovky slov. Rovnako ako na Indiu.

Dean je spokojný, píše si historicky prvú vetu o Slovensku do svojho malého notesa s množstvom podobných viet o iných krajinách, smeje sa a objíma ma. Hovorí, že keď o tri roky príde do Európy, ozve sa mi.

Európa je pre Indov ako sen. Ako vzdialený kontinent, na ktorý je ťažké sa dostať. 

Oslavy výročia nezávislosti Indie, august 2016. Foto – TASR/AP

Sympatický Aravind, ktorý nám počas posledného dňa v Indii robí sprievodcu, sa chce dostať do Európy na školu. Venuje sa divadlu, v Európe by chcel študovať herectvo. Okrem toho túži byť bližšie k priateľke žijúcej v Španielsku a ďalej od rodičov, ktorí by ho najradšej už videli ženatého. O tom, že Aravind už niekoľko mesiacov randí s July, jeho rodičia netušia. Netušia ani o jeho liberálnych názoroch na sobáš. Ani on, ani July sa zatiaľ brať nechcú.

Nie je vôbec isté, ako tento príbeh dopadne. July hovorí, že postoj k dohodnutým manželstvám sa vo veľkých mestách ako Dillí a Bombaj pomaličky mení, ale zatiaľ nie je prípustné len tak randiť. Je to takmer rovnako nemožné ako získať víza do Európy. „Na šengenských vízach je super, že keď ich raz získate, môžete cestovať po celej Európe,“ hovorí Aravind, ktorý dúfa, že čoskoro nájde školu, ktorá by ho prijala. Európa symbolizuje v očiach Indov slobodu, ktorú doma nemajú.

Obchodník Latif z Kašmíru, ktorý chcel v Európe rozbehnúť biznis, má podobnú skúsenosť. V Indii už má niekoľko obchodov, v ktorých predáva šperky, šatky a podobne – klasický tovar indických obchodíkov na pobreží Arabského mora. Obchod je dedičstvo po jeho starých rodičoch. Latif spomína, ako sa spolu s priateľom pokúsil získať šengenské víza. Priateľovi sa to podarilo, jemu nie. Nevie prečo. „Asi som im nebol sympatický,“ smeje sa trpko.

Kým naše dvere do Indie sú otvorené, Európa dvere neotvára ľahko. A tak mnohí Indovia o tejto ceste len snívajú. Niektorým sa to napokon podarí, iným nie. Každá krajina v Európe má navyše svoju predstavu o tom, koľko by mal mať Ind prichádzajúci do Európy na účte. Pre Slovensko je to napríklad 56 eur na deň, kým Fíni požadujú 30 eur na deň. Zo Slovenska do Indie je to pre porovnanie 50 eur na deň.

Biely človek je v Indii automaticky vnímaný ako bohatý. Znamená to, že ako biely zaplatíte všade viac – je jedno, či ste v obchode alebo v národnom parku. Indovi na Slovensku, naopak, hrozí, že ho označia za Róma, čo v tomto prípade môže znamenať občana druhej kategórie. 

Aravind sníva o štúdiu v Európe. Foto – Eva Ježovičová

Indická pohostinnosť

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní, ale doma sa vám sotva stane, že vám v obchode niekto ponúkne čaj. Indovia nie sú len skvelí obchodníci – to, čo ich tak veľmi odlišuje od nás, je práve ich pohostinnosť a ľudskosť.

„Keď vidím pri ceste stáť človeka, ktorý má evidentný problém, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomoc. July by povedala, že ak potrebuje pomoc, tak o ňu požiada. Taký je rozdiel medzi Indmi a Európanmi,“ hovorí Aravind s úsmevom.

Do istej miery má pravdu. Ak ste v Indii v obchode a zistíte, že nemáte dosť peňazí, predavač vám s úplnou samozrejmosťou povie, že to nevadí, zvyšok donesiete zajtra. Získa si tak nielen vašu náklonnosť, ale urobí si z vás aj verného klienta. Táto vlastnosť vás možno prekvapí. Obyčajná ľudskosť, na ktorú nie ste zvyknutí. O Indii totiž väčšinou počúvame ako o krajine, kde vám hrozia krádeže, vraždy alebo znásilnenia. Menej sa hovorí o ľudskej stránke tejto krajiny, ktorá je v domácich stále hlboko zakorenená.

India je obrovská krajina a najviac ju charakterizujú odlišnosti. Iný bude sever a Himaláje, iný bude juh a more, celkom iný stred. Jednoducho, neexistuje jedna India. Na jednej strane je nádherná, má fascinujúcu prírodu – na druhej strane je plná neporiadku a smetí, o ktoré nikto nedbá. Niekde je bohatá, zaodetá do zlata a drahých látok – a inde chudobná ako domčeky v rybárskych dedinách. Je posvätná a zároveň fyzicky prízemná na druhej strane. Ľudská aj nebezpečná. 

Festival Ganesh Chaturthi v Bombaji, september 2017. Foto – AP

Mimoriadny stav

Posledný júlový deň je aj mojím posledným dňom v Indii. Hneď ráno nás šokuje správa, že cez noc zavraždili člena indickej vládnej strany. Strana je pravicovo orientovaná a v Indii má silnú rastúcu pozíciu. Proti nej stojí stále aktívna komunistická strana CPI. Aravind, ktorý nás v ten deň sprevádza, hovorí, že štát Kerala bol vôbec prvý na svete, v ktorom legálnou cestou vyhrala voľby komunistická strana. Stalo sa to v roku 1957 ako reakcia na získanie nezávislosti v krajine tak poznačenej sociálnymi rozdielmi a kastami.

Komunistická strana si svoju pozíciu udržala dodnes; za uplynulé desaťročia sa jej podarilo viacero reforiem, ktorých výsledkom je najvyššia gramotnosť spomedzi krajín Indie či vysoká priemerná dĺžka života. Ľavicové krídlo je v krajine dodnes veľmi aktívne a verejne otvára témy od rasizmu cez práva zamestnancov až po rovnosť pohlaví.

Proti nemu stoja pravicové strany BJP a RSS, z tej druhej pochádza aj zavraždený 34-ročný Rashtriya Swayamsewak Sangh. Prvé podozrenie logicky padá na ľavú stranu. Sme znepokojení a nevieme, čo si myslieť. „Nie je to prvýkrát, čo sa v Indii vraždí pre politiku,“ hovorí Aravind. To nás veľmi neupokojí. V Kerale sa od roku 2000 vraždilo pre politiku až 172-krát, čo vrhá na tento pomerne vyspelý indický štát zlé svetlo.

Situácia sa v nadväznosti na tragickú udalosť iba skomplikuje. Ráno po objavení mŕtveho tela vládna strana vyhlási v krajine mimoriadny stav – všetky obchody a služby sú od šiestej ráno do šiestej večer zatvorené. Prechádzame neobvykle prázdnymi ulicami. Zavreté sú aj benzínové pumpy, takže hľadáme miesto, kde môžeme natankovať. Kým v menšom meste pred nami pracovník pumpy uteká, v Trivandrume – hlavnom meste štátu Kerala – nachádzame otvorenú pumpu a tankujeme. Aravind sa dohovára s miestnymi a konečne sa mu uľaví. Vie, že nás bezpečne dopraví na letisko.

Okolo šiestej večer hlavné mesto južného štátu ožíva, akoby sa nič nebolo stalo. Ulice sa plnia ľuďmi, živým ruchom, v parku okolo veľkej sochy morskej víly sedia rodiny na tráve, deti váľajú sudy dole kopcom, v bare na pláži si miestni dávajú večeru a drinky. Akoby miestni boli na podobné udalosti už zvyknutí.

India sa so mnou lúči gýčovým ružovým západom slnka, ktoré zase zapadá o niečo skôr ako doma. Letisko je dobre strážené policajtmi a vojakmi, ktorí ma bez letenky nechcú pustiť ani do letiskovej haly napriek tomu, že je takmer polnoc. Márne ich prehováram, hrám to na nahnevanú Európanku. Ostávajú slušní, jeden z policajtov sa so mnou snaží nadviazať priateľský rozhovor, no nepoľavuje.

Nakoniec po niekoľkých hodinách strávených na letisku nadránom odlietam. Pokojná, unavená, s plnou taškou liekov, šatiek a šperkov. S piatimi frázami v hindčine, ktoré si nepamätám, a s plným notesom poznámok. Ab se milkar bahut kushi ooee / Tešilo ma, že som vás spoznala.

Svet

Teraz najčítanejšie