Ako sa Čína dostala tam, kde je dnes?

Hoci na Slovensku prichádzame v posledných rokoch do kontaktu s Čínou čoraz častejšie, znalosti obyčajného človeka ohľadne čínskych pomerov sa väčšinou stále obmedzujú iba na niekoľko klišé typu Číňanov je miliarda, všetci pracujú za montážnou linkou a keď práve majú prestávku, buď cvičia kung-fu alebo sa paličkami napchávajú dunčom. Každý tiež vie, že v Číne budujú komunizmus, zároveň je tam však ten najväčší kapitalizmus a nik nevie, čo si pod tým má predstaviť. Z občasných pokusov niektorých našich politikov ukázať, že oni vedia, ako to s tou Čínou vlastne je, je odborníkom v lepšom prípade na smiech, v horšom prípade na plač.

​Zrejme sa niet čomu diviť. Koniec koncov, čínske dynastie sa u nás na hodinách dejepisu nepreberajú, v televízii nenarazíme na čínsky blockbuster, z rádií si nevypočujeme sladké balady čínskych popových hviezd. Pre tých, ktorí by sa chceli priblížiť tomuto pre nás vzdialenému a na prvý pohľad rozporuplnému svetu, však ešte nie je všetko stratené. Stále je tu jeden spôsob, ako sa to dá, a síce čítaním čínskej literatúry.

​Minulosť z troch perspektív

Nemám pritom na mysli viac ako dvetisíc rokov mŕtvych klasikov. Tí síce mali na vývoj čínskeho myslenia a spoločnosti dlho silný vplyv, avšak keby tu dnes boli s nami, iste by už sami Čínu nespoznali. Aby sme pochopili modernú Čínu, je nevyhnutné čítať modernú tvorbu. Tá u nás vychádza len sporadicky, vďaka jazykovej spriaznenosti sú však slovenským čitateľom dostupné aj české preklady a jeden z románov, ktoré vyšli v nakladateľstve Verzone ako súčasť edície súčasnej čínskej literatúry Xin, je pre správne uchopenie Číny a problémov, ktoré ju dnes sužujú, obzvlášť vhodný.

Ide o román Súdruh Nula z pera Li Era (*1973), ktorý vyšiel v preklade Denisa Molčanova. V čínštine sa román nazýva Chua-čchiang, čo je pomenovanie speváckej techniky v pekinskej opere a v prenesenom zmysle to znamená ťahať niekomu popod fúzy medové motúzy.

Originálna postmoderná forma románu je ako stvorená pre pochopenie súdobej čínskej spoločnosti a historického procesu, ktorý z nej spravil to, čím dnes je. Román tvoria tri rozhovory, z ktorých prvé dva predstavujú výpovede z výsluchov. Kým osoby a udalosti figurujúce vo výpovediach žijú koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia, vypočúvaní o nich vypovedajú v retrospektíve z rokov 1943, 1970 a 2000. Tú istú minulosť teda vnímame z troch perspektív, z ktorých každá je viac nepriamym svedectvom o dobe, v ktorej sa spomína ako dokumentácia udalostí minulých. Dejovú líniu neustále prerušuje zberateľka týchto výpovedí, ktorá k nim pridáva úryvky z novín pojednávajúce o daných udalostiach z iného uhla, prípadne súkromnú korešpondenciu vedľajších postáv. Pôvodné výpovede možno dodatočným materiálom doplniť, často sa však ocitajú vo vzájomnej polemike, čím vzniká pavučina rôznych, vzájomne sa vylučujúcich naratívov, do ktorých sa zberateľka týchto záznamov márne snaží vniesť poriadok.

Ideál každej doby

​Zjednocujúcim prvkom celej knihy je postava Kežena, ktorého meno je v čínštine homonymom slov „osoba, osobný“, ale tiež „indivíduum, jedinec“. Fiktívny Kežen zosobňuje celú generáciu čínskych intelektuálov, ktorí sa narodili už do 20. storočia, ale ešte stále ako poddaní cisára vládnuceho spoza múrov Zakázaného mesta. Ako študenti sa však už počas Republiky zúčastnili protestov Májového hnutia (1919), následne odišli študovať do zahraničia, predovšetkým do Japonska, a nakoniec sa vrátili, aby pomohli svojej krajine postaviť sa na nohy. Sklamaní politikou vládnuceho Kuomintangu (Národnej strany) sa po Šanghajskom masakri (1927) v húfoch utiekajú z celej krajiny do hornatej oblasti Jen-anu, kde si Komunistická strana Číny založila základňu, aby v idealistickom zápale pomohli komunistom vytvoriť v Číne novú, spravodlivú a modernú spoločnosť. Ako je však známe, revolúcia požiera svoje deti, a väčšina z nich, vrátane Kežena, skončila ako obete ideových čistiek, pomocou ktorých Mao upevňoval svoju moc.

​Aj keď motívy všetkých postáv sa točia okolo Kežena, čitateľ ho vníma vždy iba sprostredkovane zo spomienok rôznych členov spoločnosti, či už je to doktor Paj, ktorého výpoveď je datovaná len nedávno po prvých čistkách intelektuálov do roku 1943, dvojitý agent Čao, ktorý vypovedá počas vrcholiacej Kultúrnej revolúcie, alebo oportunistický Fan, ktorý sa dožil 21. storočia ako úspešný právnik a podnikateľ. Kežen sa vo výpovediach týchto troch stáva vždy niekým iným, stále však zostáva ideálom, akurát vždy inej doby. Originálna forma nám približuje turbulentný historický vývoj posledných sto rokov, ktorým čínska spoločnosť prešla, a zároveň aspekty čínskej spoločnosti, ktoré sa napriek zmenám režimov a idelógii nemenia.

Dnes by to už nevyšlo

​Oko pozorného čitateľa zachytí dôležitú úlohu, ktorú v diele zohráva jazyk. Postavy z roku 1943 používajú prízemný jazyk, neostýchajú sa pred hrubšími výrazmi, ktoré z princípu nemôžu byť zlé, keďže ich používajú aj široké ľudové masy. Častejšie ako Mao sú ešte stále spomínaní Marx a Lenin, Maovými citátmi a sloganmi Kultúrnej revolúcie bude čitateľ zase zahltený v druhej tretine diela, odohrávajúcej sa počas davovej psychózy Kultúrnej revolúcie. V poslednej časti knihy sa kruh uzatvorí a čitateľ bude musieť zvládnuť lekciu orwellovského doublethinku, keď sa bude snažiť pochopiť vnútornú logiku tzv. socializmu s čínskymi črtami, priblíženého pomocou prežutých myšlienok „stvoriteľa čínskeho zázraku“ Teng Siao-pchinga. Je len príhodné, že čitateľ absolvuje všetky tieto myšlienkové kotrmelce, ktoré ho prenesú do kože dnešného Číňana, s nespoľahlivými rozprávačmi.

Aby prekladateľ uľahčil tunajšiemu čitateľovi orientáciu v spleti historických postáv, ktoré sú prirodzenou súčasťou kultúrneho povedomia čínskeho čitateľa, pridáva na konci knihy ich zoznam so stručnými, ale výstižnými vysvetlivkami. Aj keď tento prehľad pomáha nečínskemu čitateľovi len sčasti a niektoré narážky z diela mu stále pravdepodobne ujdú, neschopnosť doceniť román na sto percent by určite nemala nikoho odrádzať. Slovenskí čitatelia s vlastnou historickou skúsenosťou so štátnym zriadením, kde bol jednotlivec obetovaný pre neuchopiteľné verejné blaho, si ľahko nájdu cestu k postavám, ktorých osudy boli buď predčasne ukončené, často bizarným spôsobom, alebo dobu prežili, len aby vzápätí pod novou garnitúrou zázračne zbohatli na úkor druhých a tým zradili všetko, čo im bolo ešte nedávno údajne sväté. Román je plný irónie, satiry a čierneho humoru, ktorý sa v preklade rozhodne nestráca.

Súdruh Nula vyšiel pôvodne v roku 2002, odvtedy získal množstvo prestížnych literárnych cien doma aj v zahraničí a čitateľov by mohol prilákať aj názor prekladateľa, podľa ktorého by v súčasnej politickej atmosfére v Číne v takejto podobe dielo už vyjsť nemohlo.