Nemocnice nesmú byť cieľom útoku. No čo s kybernetickými útokmi?

Autor je riaditeľom českého úradu Lekárov bez hraníc

Tohtoročný medzinárodný humanitárny deň nám pripomína vážny problém – jeho hlavnou myšlienkou je heslo #NotATarget. S týmto hashtagom prvýkrát prišli Lekári bez hraníc s cieľom poukázať na to, že nemocnice nesmú byť cieľom útokov. A je načase premýšľať nad tým, ako budeme pristupovať ku kybernetickým útokom.

2015: Celkovo 75 zdravotníckych zariadení, ktoré prevádzkujú alebo podporujú Lekári bez hraníc v piatich krajinách, sa stalo terčom 106 útokov. Rok 2016: na 34 z týchto zariadení bolo v dvoch krajinách zameraných 75 útokov. Vo vojne v Sýrii sa útoky na zdravotnícke zariadenia dokonca stali cielenou súčasťou stratégie bojujúcich strán. Zdravotnícke zariadenia sú chránené medzinárodným humanitárnym právom a Ženevskými dohovormi. Témou sa zaoberala Bezpečnostná rada OSN (rezolúcia 2286) a dostala sa aj do programu nedávneho stretnutia G20.

Pre Lekárov bez hraníc a ďalších poskytovateľov nezávislej a nestrannej lekárskej pomoci uprostred konfliktov je to mimoriadne citlivá otázka. Ak totiž bojujúce strany nebudú rešpektovať, že na nemocnice, ich personál a pacientov sa neútočí, bude ohrozená sama podstata poskytovania neutrálnej a nestrannej pomoci uprostred konfliktov.

Útok na zdravotnícke zariadenie nemusí mať len podobu ostreľovania alebo bombardovania. Za útok považujeme aj nerešpektovanie faktu, že do nemocnice sa nevstupuje so zbraňami. Pacienti sú tiež chránení podľa Ženevských dohovorov. Jeden z posledných tragických prípadov sa odohral v Stredoafrickej republike v meste Zemio, kde do areálu nemocnice vstúpili dvaja ozbrojení muži, ohrozovali hospitalizovaných pacientov a nakoniec zastrelili malé dieťa v náručí jeho matky.

Navyše 21. storočie prináša nové spôsoby vedenia vojny vrátane kybernetických útokov. Ktoré sa, mimochodom, dajú veľmi ťažko dokázať alebo dokázať, že ide o cielený útok. Mnohí experti však dospeli k záveru, že na Ukrajine napríklad došlo na konci júna práve k takému kyberútoku. Účelom tejto úvahy nie je zistiť, či sa to naozaj stalo. No vzhľadom na to, že tento útok vyradil z prevádzky aj celý rad nemocníc, otvára sa pred nami zaujímavá otázka – ako budeme z hľadiska medzinárodného práva posudzovať kybernetické útoky na nemocnice?

Samozrejme, nemôžeme porovnávať nemocničné bombardovanie a kybernetické útoky proti nemocnici. Psychologický vplyv na personál, pacientov a spádovú oblasť je neporovnateľný, bombardovanie nemocníc má okrem iného ten neblahý sekundárny efekt, že sa ľudia boja do nemocníc chodiť, dôsledky môžeme vidieť napríklad aj po dlhom čase. Ako napríklad v meste Abs v Jemene počas súčasnej epidémie cholery, kde k rýchlemu postupu epidémie prispieva aj skutočnosť, že sa ľudia aj rok po útoku boja navštevovať nemocnicu.

Otázka, na ktorú musíme nájsť odpoveď, je: ako budeme vnímať budúce cielené počítačové útoky na zdravotnícke zariadenia?

V normálne vybavenej nemocnici by kybernetický útok nemal viesť k priamemu ohrozeniu života, keďže všetky život podporujúce systémy sú zálohované a nie sú pripojené na sieť. No aj takýto útok povedie k obmedzeniu dostupnosti zdravotníckej starostlivosti a jeho dôsledky môžu byť dlhodobé – napríklad porušenie logistických reťazcov, od ktorých fungovania je každá nemocnica závislá.

Navyše je tu filozofický aspekt – pokiaľ bude kybervojna novou formou vojny v 21. storočí, tak cielený kyberútok na nemocnicu môžeme významovo porovnať s tým konvenčným, a teda ide o porušenie medzinárodného humanitárneho práva a Ženevských konvencií. Preto musíme povedať nahlas: na nemocnice, ich pacientov a personál sa neútočí. A to platí aj pre kyberpriestor.