Nebuďme hlúpou krajinou

Autorka je členkou správnej rady OZ Progresívne Slovensko

Ďalšia smutná epizóda v rozsiahlom tragickom epose, ktorým je príbeh slovenského školstva, vzdelávania a vedy, je za nami a my môžeme s napätím a hrôzou hodnou antickej drámy očakávať, akú novú tragickú, či komickú postavu vyvrhnú útroby personálneho zásobníka Slovenskej národnej strany.

Tragická podstata tohto smutného príbehu však tkvie v tom, že aj samotný Herkules by v ňom mohol prísť o svoju povesť a miesto na Olympe. Darmo by zo všetkých síl vykydával Augiášov chliev slovenského školstva, stínal hlavy hydre byrokracie a spiatočníctva, či hrdinsky premáhal Kerbera, strážiaceho eurofondy na vedu, katarzia by sa nedostavila, pretože by toto hrdinské úsilie naďalej vlastne nikoho nezaujímalo a nebol by nikto, kto by ho pomenoval a zapísal.

Poľutovaniahodná rezignácia Slovenska na vzdelanú a múdru krajinu má niekoľko príčin a jednou z nich je politická neschopnosť vidieť veci v komplexných súvislostiach a vyjsť zo sektorového myslenia.

Vnímanie vzdelávania (ale aj napríklad kultúry) ako sektorovej politiky, ktorá príde na rad, keď zabezpečíme podstatnejšie veci (ekonomika, nezamestnanosť atď.) je príkladom fatálneho omylu tvorcov politík a politických reprezentácií, ktorí nedokážu vidieť za horizont jedného volebného obdobia a potrebujú mať výkon moci zatriedený v jednoslovne označených zásuvkách, či najjednoduchších excelových tabuľkách.

O tom, že takáto politika je krátkozraká, hlúpa a nutne zlyháva, svedčí súčasný stav slovenského vzdelávania, ktorý s čoraz ťaživejšou váhou dopadá na celú spoločnosť a – čuduj sa svete – najmä na oblasti, ktoré sme považovali za dôležitejšie.

Táto skutočnosť je ešte alarmujúcejšia najmä vďaka výzvam 21.storočia, ktoré kladie úplne nové požiadavky nielen na vzdelávanie, ale aj na celkovú organizáciu spoločnosti. Prepojenosť a komplexnosť sveta rádovo znásobuje potrebu vyjsť zo sektorového a hierarchického myslenia pri riadení spoločnosti a postaviť ho na vzájomne prepojených nadsektorových systémoch a spoluprácach, ktoré umožňujú rýchlo reagovať na neustále sa meniace výzvy.

Je to vlastne ten tradičný príbeh o vajci a sliepke – vzdelávanie 21.storočia musí byť zamerané na vnímanie kontextu a komplexnosti, schopnosť spolupracovať a hľadieť na veci nekonformne. Také dokáže vytvoriť len krajina, ktorá vie uplatňovať tieto princípy pri tvorbe politík a inštitúcií. A tak dookola, bez nutnosti držať sa starých označení na zaprášených zásuvkách, nemenných položiek v starom a neupdatovanom exceli, či nápisov na tabuľkách vládnych budov.

Kým Slovensko nepochopí, že vzdelávanie a kultúra nie sú sektorové politiky, ktoré prídu na rad nakoniec, lebo sa „z nich nenajeme“, ale podstatou toho, čo tvorí skutočnú, hrdú, prosperujúcu, sebavedomú, kultivovanú a múdru krajinu, budeme si naďalej rozprávať len našu obľúbenú rozprávku o hlúpom Janovi, ktorý sa stal kráľom, a o motyke, ktorá občas vystrelí. Hrdinské eposy, veľké príbehy a budúcnosť ostanú iným.