Denník N

Tento čílsky komunista sa filmárom vydaril

Neruda je dvojportrét dvoch netypických hrdinov. Foto – ASFK
Neruda je dvojportrét dvoch netypických hrdinov. Foto – ASFK

Po príbehu Jacqueline Kennedyovej máme v kinách ďalší pozoruhodný film režiséra Pabla Larraína, tentoraz o básnikovi Pablovi Nerudovi.

Životopis nie je žáner, ktorý by mal Pablo Larraín rád. Znie to čudne od niekoho, kto nakrútil dva portréty historických osobností tak natesno, že šli do kín s len mesačným odstupom, čo, úplne mimochodom, predstavuje unikát.

Preto treba jeho výrok poopraviť. Najznámejší čilský filmár je len proti konvenčným a priamočiarym životopisom. „Pretože sú nudné, úmorné a aj trochu nebezpečné,“ vysvetľuje v rozhovore pre časopis Rolling Stone.

„Snažia sa buď osobnosti zarámovať, alebo mať posledné slovo, prípadne v nich ide o to, kto v nich bude hrať. Pabla Nerudu však nezarámujete. Nestačí nechať deklamovať herca jeho verše, musíte vytvoriť poetickú náladu. Aby v ňom bol cítiť život,“ hovorí o úskalí portrétu jedinčnej osobnosti komunistu, básnika, diplomata a držiteľa Nobelovej ceny.

Jeho Jackie a Neruda sú dva filmy anti-životopisy. Larraín pracoval paralelne na obidvoch, minulý rok prišli do kín len pár týždňov po sebe a hoci sa v mnohom líšia, patria k sebe ako zvláštny diptych.

Navzájom sa dopĺňajú, kontrastujú, vedú dialóg. Oba sú skvelé filmy a spoločne potvrdzujú postavenie Larraína medzi najzaujímavejšími súčasnými filmármi.

Extrovertný bohém

Snímka Jackie prekvapila všetkých, ktorí sa tešili na klasický životopis americkej prvej dámy. Bol to chladný a zámerne odťažitý pohľad na jediný krátky úsek zo života čerstvej vdovy Jacqueline Kennedyovej po dallaskom atentáte v roku 1963.

Namiesto jej životného príbehu sme sledovali prúd vedomia osamelej otrasenej Jackie (Natalie Portman), ako behá zo scény do scény v zakrvavenom kostýmčeku a filozofuje o viere. Bol to ťažko stráviteľný film, ktorý neočaril ani akademikov na Oscaroch, nepremenil jedinú nomináciu za kostýmy.

Neruda je diváckejší, prístupnejší, zábavnejší film. Extrovertnému životu bohéma zodpovedá aj farebné tónovanie obrazu do teplých farieb. S Jackie ho však spája nielen krátky úsek básnikovho života a fakt, že nás doň vrhá bez prípravy, vysvetlenia kontextu a historických súvislostí.

Oba filmy sú príbehom zámerného vytvárania legendy. Kým Jackie po atentáte pochopila vlastnú rolu v dejinách ako šancu stvoriť kennedyovský mýtus, básnik Pablo Neruda využil vlastné prenasledovanie, aby sa stal ikonou a miláčikom čilského ľudu.

Film sa vracia do Južnej Ameriky na začiatku studenej vojny. V roku 1948 je komunista Neruda (Luis Gnecco) po roztržke s prezidentom krajiny Gabrielom Gonzálezom Videlom prinútený vzdať sa funkcie v senáte a po nepodarenom pokuse opustiť krajinu sa spoločne s manželkou, výtvarníčkou Deliou, musí ukrývať pred políciou.

Trvá to jeden a pol roka, kým sa mu podarí odísť do exilu. Medzičasom v zahraničí idú o ňom chýry. V Paríži mu podporu vyjadruje maliar Pablo Picasso, ktorý zorganizuje tlačovú konferenciu a tvrdí novinárom, že chudák Pablo Neruda spáva pod mostom a v ilegalite „vedie hrdinský odboj proti fašistom.“

Tvoriť vlastnú legendu

Ako snímka ukazuje, realita bola menej hrdinská. Prominentnej osobnosti, ako vtedy Neruda bol, rozhodne nešlo o život. Hrozilo mu iba krátke väzenie a najväčšia životná zmena, s akou sa bohém privyknutý na luxus musel potýkať, bol znížený komfort.

Ani polícia sa príliš nepretrhla pri pátraní v malej krajine, kde sa všetci poznajú. Miestami to bolo ako groteska. „Taká slovenská“, chcelo by sa k tomu dodať, keby sme neboli a inom kontinente.

To je teda jeden obraz Nerudu. Plešatého hedonistu, miláčika žien a ľudu. Umelca, čo píše verše utláčaným spoludruhom z luxusného nevestinca, kde sa prúdom leje šampanské. Ale aj niekoho, kto napriek luxusu nikdy nezabudol, že pochádza z chudobných pomerov a pohŕda salónnymi komunistami z dobrých rodín, ktorú sa ku komunistom pridávajú z módy.

Zároveň je mužom, ktorý živí vlastnú legendu, a možno by bol najradšej, keby sa ho policajtom podarilo dolapiť. Na úteku veľa číta detektívky a sám svoje prenasledovanie inscenuje ako zvláštnu hru na mačku a myš. Po celý čas mu je na stope inšpektor Óscar Pelucionneau (Larraínov obľúbenec Gael García Bernal), pre ktorého zanecháva odkazy.

Výsledkom je poetická „borgesovská“ detektívka-nedetektívka, dvojportrét dvoch netypických hrdinov, prepojených vnútorným monológom tak, aby bol aj sám divák na pochybách, ktorá z postáv mala byť tá hlavná. A zotrval v neistote až do konca príbehu.

Načakajte sýte farby ani hĺbku ostrosti, obraz je čudne plochý, ako keby lacný. Larraín sa už od príbehu NO (2012), ktorý bol návratom do 80. rokov, zaujíma o samotné médium, ktorým ku nám prehovára minulosť.

Ak máme osemdesiate roky v pamäti ako obraz z videa, pre Larraína niet dôvodu, prečo by sme podobne nemohli znázorňovať roky tesne po druhej svetovej vojne, o ktorých si tiež tvoríme predstavu skôr z televíznych dokumentov.

Dvaja muži, jeden príbeh

V istom zmysle sa v postave detektíva uvidel sám režisér.

Pri Jackie mal Larraín problém, že vedel o americkej prvej dáme málo, s Nerudom bol problém presne opačný. Pre Čilana nie je básnik len národným dedičstvom, pre mnohých je stelesnením krajiny, Neruda JE Čile.

Pablo Larraín čítal všetky biografie, básnikove pamäti a stovky esejí, len na to, aby mohol skonštatovať, že „Nerudu ani tak nedokáže pochopiť. Nedá sa vtesnať do žiadnej škatuľky.“

Povedané ešte inak: jeho film je príbeh mužov, z ktorých jeden presahuje druhého. Pri niektorých umeleckých velikánoch máme len dve možnosti.

Nechápať ich a zostať tak len v úlohe štatistu ich príbehu. Alebo im porozumieť a stať sa tým ich súčasťou, súčasťou ich diela.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie