Denník N

Odomkli sme: V Bratislave sa cítim ako človek, doma som len Cigán

Milan Hudák je jednou z obetí razie v Moldave nad Bodvou. Foto N – Tomáš Benedikovič
Milan Hudák je jednou z obetí razie v Moldave nad Bodvou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred štyrmi rokmi bol svedkom toho, ako v osade pri Moldave nad Bodvou bili policajti Rómov. Aj on dostal. Dnes sa z obete stáva obvinený. Milan Hudák, ktorého všetci v Moldave poznajú ako Igora, čaká na obvinenie a rozpráva o svojom živote.

[Roky bezprávia. Neuveriteľný príbeh razie v Moldave  vám priblíži kniha Sama Mareca a Veroniky Prušovej.]

Bojím sa. Ten strach je taký veľký, že niekedy ani nedokážem spať. Najmä večer to býva najhoršie, keď sa zamyslím, čo bude s mojou mladšou sestrou a jej tromi synmi. Dvaja z nich akurát nastúpili do školy. Ešte sa im snažím cez priateľov zohnať nejaké nové oblečenie a topánky. Kto im bude pomáhať, keď ja skončím vo väzení?

Zatiaľ som nebol ani obvinený, ale vraj sa to môže každý deň stať. Aspoň v televízii o tom nedávno hovorili. Obvinenie mi hrozí za to, že som povedal pravdu. Vypovedal som a sťažoval sa na policajnú raziu u nás v osade, keď prišli asi šesťdesiati policajti a bili nás. (Milan Hudák si obvinenie prevzal v stredu, naozaj ho obvinili z krivej výpovede, pozn. red.)

Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Volám sa Milan Hudák (34) a žijem na Budulovskej v Moldave nad Bodvou.

Mama ma udala, dá sa to pochopiť

Moja tvár je vám možno povedomá, pretože za nás zbitých som väčšinou hovoril len ja. I keď niekedy ste o mne počuli ako o Igorovi. To preto, že tak ma tu volajú všetci. Vzniklo to tak, že mama chcela Igora a otec Milana. Zapísali ma podľa otca, ale pre všetkých som Igorom. Mama vyhrala.

Mama už nežije. Zomrela na rakovinu. Veľmi mi chýba. Bola veľmi dobrá. Bola to speváčka. Aj moji bratia vedia spievať a hrajú na všetkom. Ja radšej tancujem. Založili sme v osade divadlo. Asi ste už počuli o Divadle z chatrče a aj kapelu máme, tá sa zase volá Chalani z chatrče. K tomu sa však ešte dostaneme.

Na mamu spomínam len v dobrom. Hovorím to napriek tomu, že ma pred rokmi udala. Moje detstvo vôbec nebolo dobré. A nemyslite si, nie je to preto, že sme žili v osade. My sme bývali dlho v meste. V bytovke. Až keď spadla, tak sme skončili v osade na Budulovskej. Ako dieťa si pamätám, že sme často nemali čo jesť. Chýbali nám aj topánky a v zime kabát. Nemali sme si ich za čo kúpiť. Otec bol vo väzení a mama nemala žiadne vzdelanie. Nevedela ani čítať, ani písať.

Keď chýbal kabát alebo topánky, musel som kradnúť. Kradol som železo. Raz ho však našli priamo u nás doma. Ak by mama nepovedala pravdu, že som ho ukradol ja, išla by do väzenia ona. Skončil som v ústave pre mladistvých v Sučanoch pri Martine. Na začiatku to bolo veľmi zlé, ale potom si človek asi zvykne na všetko. Teraz už mám všetko zahladené a môj register je čistý. Už sa nechcem vrátiť do väzenia, a preto sa tak bojím.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Budulovská. Najhoršou časťou nie sú chatrče, ale bytovky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kamarát sa ufetoval na smrť, napísali sme o tom hru

Nechcem vyvolať ľútosť. Nesťažujem sa. V živote som urobil veľa chýb. Tou najväčšou bolo, keď som prestal chodiť do školy. Nemal som ani základné vzdelanie. Skončil som v piatom ročníku a začal fetovať. Trvalo to asi desať rokov.

S toluénom som začal so svojím kamarátom. On sa ho nedokázal vzdať a zomrel. Spolu s mojou sestrou sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Razia v Moldave

Slovensko

Teraz najčítanejšie