Denník N

Odomkli sme: V Bratislave sa cítim ako človek, doma som len Cigán

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred štyrmi rokmi bol svedkom toho, ako v osade pri Moldave nad Bodvou bili policajti Rómov. Aj on dostal. Dnes sa z obete stáva obvinený. Milan Hudák, ktorého všetci v Moldave poznajú ako Igora, čaká na obvinenie a rozpráva o svojom živote.

Bojím sa. Ten strach je taký veľký, že niekedy ani nedokážem spať. Najmä večer to býva najhoršie, keď sa zamyslím, čo bude s mojou mladšou sestrou a jej tromi synmi. Dvaja z nich akurát nastúpili do školy. Ešte sa im snažím cez priateľov zohnať nejaké nové oblečenie a topánky. Kto im bude pomáhať, keď ja skončím vo väzení?

Zatiaľ som nebol ani obvinený, ale vraj sa to môže každý deň stať. Aspoň v televízii o tom nedávno hovorili. Obvinenie mi hrozí za to, že som povedal pravdu. Vypovedal som a sťažoval sa na policajnú raziu u nás v osade, keď prišli asi šesťdesiati policajti a bili nás. (Milan Hudák si obvinenie prevzal v stredu, naozaj ho obvinili z krivej výpovede, pozn. red.)

Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Volám sa Milan Hudák (34) a žijem na Budulovskej v Moldave nad Bodvou.

Mama ma udala, dá sa to pochopiť

Moja tvár je vám možno povedomá, pretože za nás zbitých som väčšinou hovoril len ja. I keď niekedy ste o mne počuli ako o Igorovi. To preto, že tak ma tu volajú všetci. Vzniklo to tak, že mama chcela Igora a otec Milana. Zapísali ma podľa otca, ale pre všetkých som Igorom. Mama vyhrala.

Mama už nežije. Zomrela na rakovinu. Veľmi mi chýba. Bola veľmi dobrá. Bola to speváčka. Aj moji bratia vedia spievať a hrajú na všetkom. Ja radšej tancujem. Založili sme v osade divadlo. Asi ste už počuli o Divadle z chatrče a aj kapelu máme, tá sa zase volá Chalani z chatrče. K tomu sa však ešte dostaneme.

Na mamu spomínam len v dobrom. Hovorím to napriek tomu, že ma pred rokmi udala. Moje detstvo vôbec nebolo dobré. A nemyslite si, nie je to preto, že sme žili v osade. My sme bývali dlho v meste. V bytovke. Až keď spadla, tak sme skončili v osade na Budulovskej. Ako dieťa si pamätám, že sme často nemali čo jesť. Chýbali nám aj topánky a v zime kabát. Nemali sme si ich za čo kúpiť. Otec bol vo väzení a mama nemala žiadne vzdelanie. Nevedela ani čítať, ani písať.

Keď chýbal kabát alebo topánky, musel som kradnúť. Kradol som železo. Raz ho však našli priamo u nás doma. Ak by mama nepovedala pravdu, že som ho ukradol ja, išla by do väzenia ona. Skončil som v ústave pre mladistvých v Sučanoch pri Martine. Na začiatku to bolo veľmi zlé, ale potom si človek asi zvykne na všetko. Teraz už mám všetko zahladené a môj register je čistý. Už sa nechcem vrátiť do väzenia, a preto sa tak bojím.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Budulovská. Najhoršou časťou nie sú chatrče, ale bytovky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kamarát sa ufetoval na smrť, napísali sme o tom hru

Nechcem vyvolať ľútosť. Nesťažujem sa. V živote som urobil veľa chýb. Tou najväčšou bolo, keď som prestal chodiť do školy. Nemal som ani základné vzdelanie. Skončil som v piatom ročníku a začal fetovať. Trvalo to asi desať rokov.

S toluénom som začal so svojím kamarátom. On sa ho nedokázal vzdať a zomrel. Spolu s mojou sestrou sme o tom vymysleli hru. Vznikol Príbeh Lukáša, ktorý keď uvidela Lýdia Šuchová z občianskeho združenia Equity, povedala, že to musia vidieť aj v Bratislave. A tak sme sa rozcestovali. Ukázala mi svet. Nielen ona je človek, ktorý nám veľmi pomáha. Veľa urobilo aj združenie ETP.

Vďaka nim som opäť začal chodiť do školy. Mal som 26 rokov a bol som v deviatom ročníku. Okolo samí pubertiaci. Aj som sa hanbil. Bolo to zvláštne, ale potom som si zvykol. Začal som chodiť aj na gymnázium do Maďarska. Podarilo sa mi dokončiť tri ročníky. Už mi ostal len ten posledný. Prestal som chodiť do školy, lebo som bol často chorý. Nezvládol som to. Veľmi rád by som to dokončil.

Stále snívam o tom, že raz budem učiteľom. Musím však myslieť aj na sestru s deťmi. Aj kvôli nim musí ísť asi škola bokom a musím sa zamestnať. Lenže ako? Keď niekam zavolám, povedia, nech prídem na pohovor. Otvorím dvere a keď ma uvidia, povedia, že sa ešte ozvú. Lenže oni nikdy nezavolali naspäť.

Je to ako kedysi v škole, keď som bol malý. Chodieval som do zmiešanej triedy. Ako Róm som vždy sedel vzadu. Napriek tomu stále hovorím, že je dôležité, aby bieli a Rómovia chodili spolu do škôl. Aby naši videli vzory. Mňa učenie bavilo, ale potom som začal fetovať. Mali sme to však ťažšie ako dnešné deti. Neexistovali dotácie. Keď sme nemali pomôcky, tak sme sa jednoducho neučili. Nebol zošit a pero? Nepísali sme.

Malý dom má ešte jednu izbu. Spolu tam žijú traja dospelí a tri deti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ľudia

Viem, že by som bol pre synovcov, ale aj ďalších z osady dobrým vzorom, keby som tú školu dokončil. Vzdelanie je dôležité. Ale je to tak. Pre nás, Rómov, je niekedy aj škola málo. Ak doštudujem, stanem sa „celkom slušným Cigánom“. Nič viac. Budeme sa hocijako snažiť, ale ako Rómovia sa ďalej nedostaneme.

Aj tu v osade sa mnohí snažíme žiť normálne. Veľa nás naučilo ETP. Prišli v roku 2009 a naučili nás žiť ako ľudí. Asi sa čudujete, že čo to znamená. Napríklad aj to, že nebyť ich, tak tento článok by nevznikol. Nedokázal by som sa rozprávať s cudzími ľuďmi. Oni nás naučili komunikovať, vysvetľovali nám, že sa musíme správať slušne. Že nie je dobré ísť do mesta a pokrikovať tam po všetkých. A že nie je správne si po nociach púšťať nahlas hudbu. Snažíme sa. Ale kde inde sa máme zabávať, ak nie pred domami? My nemáme kultúrne domy.

Práve takáto zábava bola aj na začiatku razie. Zábava, to je to, čo vieme robiť najlepšie. Sme takí. Oslavovali sme záver projektu, ktorého cieľom bolo vyčistenie polovice osady. Prišla polícia, aby sme skončili, lebo rušíme. Chytili aj dvoch mladých chalanov. S jedným mali nevybavené účty, lebo bol mladistvý a chytili ho pri krádeži dreva. Zadržali ich a keď sa ich pokúšali dať do auta, tak deti začali po nich hádzať kamene. Auto zničili. Po štyroch dňoch sa vrátili. Bolo ich asi šesťdesiat.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo sa stalo pri razii v Moldave nad Bodvou

  • V júni 2013 vtrhlo do osady na Budulovskej ulici v Moldave nad Bodvou asi 60 policajtov.
  • Polícia to neskôr odôvodňovala ako bezpečnostnú akciu a pátranie po podozrivých z trestnej činnosti. V Moldave v skutočnosti v ten deň nikoho nezadržali.
  • Miestni obyvatelia vypovedali, že ich policajti mlátili obuškami, naháňali ich po domoch a bili aj ženy a deti. O zraneniach mali aj lekárske záznamy.
  • Policajti boli v osade aj pár dní predtým upokojovať oslavujúcich Rómov. Zadržali vtedy dvoch mladíkov a deti im hádzali kamene do auta. Obyvatelia osady sú dodnes presvedčení, že razia bola v skutočnosti pomstou za to, že pri prvom zákroku deti hádzali kamene.
  • Policajtov prišli po razii podporiť na policajnú stanicu aj premiér Robert Fico s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Kaliňák je nadriadeným inšpekcie, ktorá preverovala postup policajtov. Nikto z nich nie je obvinený.
  • Minister Kaliňák po razii sľuboval, že policajti už budú nosiť na zákroky kamery.
  • Obvinenie namiesto policajtov hrozí Rómom, ktorí o razii vypovedali – pre krivú výpoveď.

Čo bolo horšie ako tá bitka

O tom, ako nás bili. sa už veľa písalo a hovorilo. Keby som vedel, že nás budú takto biť, tak utečiem. Neutiekol som, zbili ma a odviedli na policajnú stanicu. Odvtedy nemám vzácny dar – hodinky, ktoré som dostal od Šuchovcov pri nástupe do školy. Do tej deviatej triedy, ktorú som dokončil. Bolo to strašné, keď nás bili. Ak sa nám teraz stane niečo zlé, komu to máme ísť povedať? Tým, čo nás bili?

Bitka bola hrozná, ale ešte strašnejšie bolo to, čo prišlo potom. Prichádzal som do osady a všade bolo ticho. Nikto sa nebavil, nikto nebol vonku, všetci sa ukryli. Viete si predstaviť vyľudnenú osadu? Všetci boli buď v poli, alebo odišli k rodinám. Všetci sa báli. Aj ja som sa bál. Keď som kradol, nemal som rešpekt z policajtov. Bol som sfetovaný a nikdy ma nezbili. Teraz to bolo iné.

Chcel som utiecť zo Slovenska. S Divadlom z chatrče sme vystupovali v Bruseli aj v Bratislave. Viem, že žiť sa dá aj inak. Do hlavného mesta som išiel po prvý raz asi ako 26-ročný. Bol to veľký zážitok. Hneď som napísal, že až v Bratislave sa cítim ako človek, ale v Moldave, v osade, ako Cigán. Dovtedy sme veľa necestovali. Sedeli sme doma. Aj v Košiciach som bol po prvý raz ako 19-ročný. Sú pritom tak tridsať kilometrov od Moldavy.

Po razii som sa začal sťažovať. Začali nás vypočúvať. Raz sa ma pýtali aj na to, či dôvodom oslavy neboli úspešné bakalárske skúšky mojej netere. Začal som tušiť, že toto nedopadne dobre. Dnes sa mi zdá, že sme ako Hedviga Malinová. Aj my dopadneme ako ona.

Keď si predstavím, že by som mal byť obvinený, tak často rozmýšľam, že sa vrátim k životu predtým. K fetovaniu. Pri ňom som zabudol na realitu. Našťastie mám priateľov, ktorí ma dokážu povzbudiť. Je to však ťažké. Rovnako ako je ťažké, keď ja presviedčam ostatných, že všetko dobre dopadne a že spravodlivosti sa dočkáme. Už neveria. Čoraz častejšie opakujú, že za našu pravdu pôjdeme do basy.

Ak príde do osady pošta, časť ľudí sa to dozvie vďaka mobilu Milana (Igora) Hudáka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ja zostanem

Aj preto stále hovorím, že moji synovci nemôžu ostať v osade. Keď vyrastú, pôjdu preč. Hocikam. Ja však ostanem. Chcem pomáhať ostatným.

Tak, ako s poštou. Nechodí k nám. Poštárka sa vraj bojí, hoci všetci ju poznáme od malička. Vybojoval som aspoň elektronickú poštu. Na mobil mi do emailu posiela pošta informáciu o doručenkách pre časť ľudí z osady. Nie pre všetkých, ale len tých, ktorí sa na pošte nahlásili. K ostatným sa pošta nedostáva. Potom vedia, kto si má ísť čo vyzdvihnúť.

Dostal som aj Wallenbergovu cenu v Maďarsku. Bolo to všade v novinách. Len v Moldave o tom nepísali.

Text vznikol po rozsiahlom rozhovore reportérky Veroniky Prušovej s Milanom (Igorom) Hudákom.

Teraz najčítanejšie