Denník N

Kto tára viac – Fico alebo Dzurinda? Všetko o slovách politikov a nás ostatných

Slová, ktoré politici hovorili v debatách, o nich prezradia oveľa viac, keď ich začnete počítať.

Píše Tomáš Ulej – Odkedy človek zliezol zo stromu a začal rozprávať, na našom jazyku sa zmenilo veľa vecí. Naši predkovia nepoznali slovo „reštrukturalizácia“, „mobil“ alebo „kolonoskopia“ a my zase už bez pohľadu do slovníka ťažko odhalíme, čo znamenajú slová ako  škuliperda, bambeľ alebo priezdušník, ktoré sa ešte v polovici 19. storočia bežne používali (škuliperda je škaredá žena, bambeľ je veľké brucho a priezdušník je lakomý človek).

Za stovky a tisícky rokov sa zmenila aj forma hovorenia: oveľa viac dnes už píšeme po četoch a mailoch a menej hovoríme ústami.

No ak by ste mali vymenovať vec, ktorá sa zmenila najviac v posledných rokoch, tak je to fakt, že väčšina toho, čo dnes povieme, je nejakým spôsobom zaznamenaná. Na internet denne pribúdajú milióny slov konverzácií medzi ľuďmi, rôzne monitoringové firmy denne prepisujú aj slová, ktoré sa povedia nahlas v televízii a rozhlase.

A sú ešte ambicióznejšie projekty:  Slovenský národný korpus, projekt Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, poskytuje databázu takmer troch miliárd slov zapísaných v modernej slovenčine za posledných päťdesiat rokov – od Hečkovho Červeného vína až po vašu hádku v internetových diskusiách.

A všetko končí v jednej velikánskej databáze slov, ktoré raz budú vypovedať o tom, akí sme boli.

Prvýkrát v dejinách sa nám tak začala naskytať možnosť pristupovať k slovám nielen tak, že si ich vypočujeme, alebo prečítame, ale aj tak, že sa na ne budete dívať ako na „dáta“. Môžeme ich prechádzať počítačovými programami, analyzovať, hľadať v nich a dolovať z nich nové, zaujímavé informácie.

Všetci sme si podobní

Jednou z najprekvapivejších vecí, na ktoré prídete, keď sa začnete pozerať na slová ako na dáta, je, ako veľmi sme si štatisticky všetci podobní.

Aj človek, ktorého vnímate ako toho s najpôsobivejšou slovnou zásobou, využíva drvivú väčšinu dňa len niekoľko rôznych slov (desiatky až stovky). A tieto slová, rovnako aj spôsob, akým ich kladie za sebou, sú u neho veľmi podobné ako u najhlúpejšieho človeka, ktorého poznáte.

Čo všetko sa dá zistiť, ak by sme zobrali všetky slová, ktoré hovoria naši politici?

Vďaka spoločnosti NEWTON Media, ktorá zo svojho mediálneho archívu poskytla prepisy diskusií, som sa dostal k prepisom slov, ktoré povedali dvaja naši premiéri – Robert Fico a Mikuláš Dzurinda – za štyri roky svojho premiérovania v dvoch konkrétnych reláciách: Fico v relácii V politike na TA3 a Dialógoch Slovenského rozhlasu v rokoch 2010 až 2015, Dzurinda v relácii Sito a Na telo v rokoch 2002 až 2006.

Ak by ste zobrali všetky slová, ktoré povedal Robert Fico za viac ako štyri roky, postačí vám na porozumenie 75 percent celého textu poznať len 360 rôznych slov. V prípade Drzurindu 350 slov. Celá databáza Slovenského národného korpusu sa napríklad blíži k dvom miliardám slov, no stačilo by poznať len prvých osemdesiat najpopulárnejších slov, a pokryli ste viac ako tretinu všetkého textu.

Niekoľko pár slov využívame tak často, že kompletne prečíslujú všetky ostatné. Celú tretinu toho, čo hovoríme, bez ohľadu na to, či ste Fico, Dzurinda alebo Kotleba, tvoria neplnovýznamové slová – teda také, ktoré nič nevyjadrujú.
Ako vidno z tabuľky, prvé podstatné meno v rebríčku najpopulárnejších slov Dzurindu je „pán“ na sedemnástom mieste, u Fica „vláda“ na dvadsiatom.

Ale aj keď váš rebríček očistíte od „nánosov“ v podobe spojok, častíc a iného neurčitého materiálu, stále nedostanete nič, čo by vám nejako veľmi pomohlo.

Len si porovnajte najpopulárnejšie podstatné mená Dzurindu: „pán, rok, človek, vláda. strana“ a Fica: „vláda, človek, pán, rok, Slovensko“ a všetkých textov zo Slovenského národného korpusu: „rok, človek, deň, Slovensko, čas, strana“.

 

Porovnanie rebríčka najpoužívanejších slov
Robert Fico (2010-2015) Mikuláš Dzurinda (2002-2006) Adolf Hitler (Mein Kampf) celá slovenčina
  1. byť
  2. to
  3. a
  4. že
  5. v
  6. na
  7. sa
  8. ktorý
  9. o
  10. ja
  1. byť
  2. to
  3. a
  4. že
  5. sa
  6. v
  7. na
  8. aj
  9. ja
  10. ale
  1. byť
  2. a
  3. sa
  4. v
  5. to
  6. ktorý
  7. na
  8. on
  9. že
  10. tento
  1. byť
  2. a
  3. v
  4. sa
  5. na
  6. to
  7. ktorý
  8. s
  9. z
  10. že
 Rebríček najpoužívanejších podstatných mien
Robert Fico Mikuláš Dzurinda celá slovenčina
  1. vláda
  2. človek
  3. pán
  4. rok
  5. Slovensko
  6. vec
  7. štát
  8. krajina
  9. euro
  10. strana
  1. pán
  2. rok
  3. človek
  4. vláda
  5. strana
  6. Slovensko
  7. otázka
  8. vec
  9. voľba
  10. predseda
  1. rok
  2. človek
  3. deň
  4. Slovensko
  5. čas
  6. strana
  7. mesto
  8. spoločnosť
  9. život
  10. miesto

 

Sme to, čo hovoríme málo

Odpoveďou na otázku, čo robí reč jednotlivca unikátnou, je, že to nie sú slová, ktoré hovorí najčastejšie, ale tie slová, ktoré síce povie len desať-dvadsať krát, no iní ľudia ich nehovoria vôbec.

Jazyk Fica určuje nie tých 360 najčastejších slov, ktoré dookola opakuje sedemdesiatpäť percent času, ale ďalších niekoľkotisíc, ktoré povedal každé možno len dvadsaťkrát, no iní ľudia ich nehovoria vôbec.

Ak teda chceme niečo zistiť o ľuďoch, musíme zabudnúť na najpoužívanejšie výrazy a začať hľadať také, ktoré ich od iných najviac odlišujú. Presne ako Paríž poznáme nie podľa toho, čoho je v ňom najviac zo všetkého (domov? televíznych prijímačov?), ale podľa toho, čo je celkom jedinečné – Eiffelova veža napríklad.

graf_harry

Ak by sme urobili štatistiku o výskyte slov zo všetkých textov, ktoré sú v databáze Slovenského národného korpusu, a porovnali ich s konkrétnymi textami získanými z prepisov relácií alebo z iných zdrojov, rebríček by vyzeral úplne inak.

Na vrchole by už neboli spojky, ale celkom iné výrazy – v poslednom dieli Harryho Pottera slová ako „zaklínadlo a čarodejnícky“, v knihe Hry o tróny „krkavec a dojka“ a u našich politikov tam zrazu vidíme slová, ktoré ste nepočuli nikde inde, iba v nedeľu v diskusných reláciách.

Nepravdivý uhol pohľadu

Niektoré z nich neprekvapia: slová ako „redaktorka, pre­miér(ka), novelizácia,“ sú to preto, lebo ich často používajú politici, keď sa spolu zhovárajú, no bežní ľudia na to nemajú dôvod. Iné súvisia čisto s témami, ktoré politici museli vo svojich debatách riešiť: „referendum“, „privatizácia“, „súdnictvo“. Oveľa zaujímavejšie sú však také slová, ktoré nehovoria všetci politici, ale sú skôr doménou jedného.

Pre Dzurindu je takou napríklad fráza: „Ale dnes už zďaleka takto otázka nestojí(…) Takto tá otázka naozaj nestojí(…) Ale nie. Nesmie takto otázka stáť.“

Určite si ešte aj dnes spomeniete na Dzurindove otázky, ktoré tak nestoja vždy, keď od neho niekto chcel vedieť niečo, čo mu bolo nepríjemné. Ak sa pozriete na prepisy jeho relácií, zistíte že toto je len jeden zo symptómov jeho vyjadrovania.

V slovách, ktoré rád používa, to nie je len o otázkach, ktoré tak nestoja, ale aj o výrokoch, vetách, odpovediach, argumentoch, poznámkach. Ako vystrihnuté z učebnice výrokovej logiky – Dzurinda hovorí o ich pravdivosti, slovo pravdivý dokonca občas rád aj stupňuje – pravdivý, pravdivejší, najpravdivejší. Pre Dzurindu vie byť „nepravdivý“ aj uhol pohľadu.

V slovenčine sú tieto slová na úplnom okraji používanosti, Fico ich za päť rokov takmer nepoužil, z úst Dzurindu znejú aj desaťnásobne častejšie.

Trošku Dzurinda

Typické pre Dzurindu sú slová, ktoré nie sú v slovenčine úplne bežné, alebo ich použitie nie je celkom typické. Banálny príklad je slovo „trošku“ – v celej dvojmiliardovej databáze slovenčiny ho Slováci použili len 25-tisíc krát, a je oveľa menej používané ako jeho náhrada „trocha“ alebo „trochu“. To neplatí pre Dzurindu, ktorý ho použil stokrát a ostatné dva varianty vôbec nepoužil.

Dzurinda má celkovo rád pozitívne prídavné mená – prečítajte si napríklad túto vetu: „V prvom rade sa nám vždy v dobrom vrátilo, že na jednej strane bolo absolútne nespochybniteľné, že Slovensko je schopné pevných, zásadných postojov, vernosti hodnotám demokracie, ale na strane druhej sa nám vždy v dobrom vrátilo, keď sme prijímali jasné vyhlásenia v pravý čas.“

Cítite to? Dzurinda je nadužívateľ slova dobrý – len v debatách ho použil percentuálne dvakrát častejšie než Fico a takmer trikrát, než je priemer Slovákov. A miluje ho aj s inými slovami: pozvanie na vstup do Únie považoval v jednej relácii za „neobyčajne dobré“, pocit, že sme súčasťou NATO pár týždňov predtým označil za „úžasne dobrý“.

Niektoré typické Dzurindove slová:
dzurinda_slova

Má rád aj príslovku dobre (opäť trikrát väčší výskyt, ako je bežné) a „pekne“. A veľmi rád ich využíva aj tam, kde to nie je typické: napríklad, keď sa „dobre snaží“ rešpektovať zákony, alebo keď sa chce s problémami „pekne podeliť“. Najpopulárnejšie spojenie s dobre? „Dobre rozumieť niečomu“, tak to má Dzurinda najradšej.

Dzurinda používa aj celkovo viac rôznych slov – Fico použil vo svojich vystúpeniach v rokoch 2010 – 2015 trojnásobné množstvo slov, no len o pätinu viac rôznych výrazov.

Jednoducho Fico

Ficov jazyk je naproti tomu oveľa hladší, používa rozšírenejšie slová. Ak jeho slovník očistíte od slov, ktoré bežne používajú aj iní ľudia, na prvé miesto sa dostane slovo „konsolidovať“ a o pár priečok nižšie nájdete „ozdravenie“ ,„ozdraviť“ a „konsolidácia“. A potom ďalšie slová, ktoré vám tiež prídu povedomé: „škrt, škrtať, škrtiť“, v slovenčine pritom vôbec nie sú bežné. Veľmi zaujímavý je u Fica zvrat „úkor“, Dzurinda ho za päť rokov povedal iba raz, Fico ho použil presne 72-krát.

Fico je výborný v tom, ako dokáže pomocou slov prenášať skryté významy – ako vždy o rovnakých veciach hovorí rovnako až tak, že sa jeho výraz zaužíva. Tam, kde by iný hovoril o menšinovej vláde, alebo opozícii, Fico používa slovo „zlepenec“ tak často, až zľudovel.

Ak sa pozriete na štatistiky jeho výskytu v slovenčine a v reči iných politikov, nadobudnete pocit, že ho pre slovenčinu takmer vzkriesil – povedal ho len v dvoch reláciách presne sedemdesiatkrát, v dvoch miliardách slov všetkých Slovákov zozbieraných za desiatky rôznych rokov sa pritom vyskytlo sedemstokrát.

Z podprahových miluje tiež slovo „takzvaný“ a keď sa pozriete na súvislosti, s akými to slovo používa, veľmi často je to tam, kde chce nenápadne spochybniť tvrdenie.

Všimnite si, ako znásobuje svoju kritiku použitím tohto slova: „…Vláda Ivety Radičovej (reagovala) tak, že vytvorila (…) takzvaný superfond, ktorý je tak rizikový, že sa rovno podobá pyramíde.”

Všetci máme svoje jazykové „barličky“, slová, ktoré hovoríme, keď potrebujeme získať pár milisekúnd na to, aby sme vetu domysleli – pre Fica je ním slovo „jednoducho“: „Ja jednoducho chcem povedať“, „ja tu jednoducho opakujem“ a „Dôchodcovia si tieto peniaze jednoducho zaslúžia“.

Niektoré typické Ficove slová:
fico_slova

Má však aj ďalšie špeciality, napríklad slovo „schopný“ hovorí trikrát častejšie než priemer a rád ho využíva vo všetkých možných kontextoch, často však negatívne a v súvislosti s politickými rivalmi: niekedy „nie sú schopní ani len sa stretnúť“, inokedy sú „schopní vydierať poslancov vládnej koalície“. A ak je niekto schopný v pozitívnom slova zmysle, potom sú to samozrejme členovia Smeru. Ak hovorí o sebe alebo svojej strane, často používa ešte ďalšie dve slová „pripravený“ a „silný“ (dvakrát častejšie ako Dzurinda a Kiska a trikrát, než je bežné v slovenčine).

Kiska: Kráľ barličiek

Analýza Andreja Kisku nemohla byť ucelená, jeho záznamov z politických debát totiž nie je mnoho. Ak by ste však jeho predvolebné slová chceli zhrnúť do jedného jediného najtypickejšieho slova, potom by to bolo slovo „skutočne“. V jednej odpovedi ho bežne nájdete aj trikrát, tvorí celé pol percento slov, ktoré Kiska povedal, je to päťstokrát častejšie, ako v bežnej slovenčine. A niekedy, keď to nestačí, pomôžu aj ďalšie. Napríklad, v jednej z debát sa diváci mohli dozvedieť, že „zlyhávanie štátu v oblasti sociálnej je skutočne akože obrovské“.

Ďalšie typické slová, v ktorých Kiska niekoľkonásobne tromfne Fica, Dzurindu aj celý slovenský jazyk, sú: „dôležitý“, „reálny“, „presne“ a „jasne“.

Kto tára viac?

Určite ste už niekedy počuli dlhý nudný príhovor na stužkovej alebo inej akcii. Niektorí ľudia hovoria zaujímavo, iní tárajú. Dá sa však táranie odmerať bez toho, aby ste museli absolvovať tortúru počúvania nudných slov nudných ľudí?

Exaktne nie, ale jeden úplne primitívny spôsob zisťovania, ktorý text prináša koľko nových informácií, lingvisti našli. Funguje to takto: začnete programom jednoducho prechádzať slová a vždy, keď sa objaví slovo, ktoré ešte doteraz v celom texte nebolo (=nová informácia), pripíšete si k nemu „+1“. Ak sa už slovo v texte niekedy nachádzalo, poznačíte si číslo jeho prvého výskytu.

Ak by ste napríklad zobrazili okrídlenú vetu nášho bývalého prezidenta Gašparoviča, vyzeralo by to zhruba takto

Slovensko[1] niekedy[2], žiaľbohu[3], a[4] niekedy[2] je[5] to[6] aj[7] chválabohu[8], že[9] žiaľbohu[3], že[9] na[10] Slovensku[1] predsa[11] len[12] tá[13] pracovná[14] sila[15] je[5] ešte[16] stále[17] lacnejšia[18], a[4] teraz[19], chválabohu[8], že[9] je[5] lacnejšia[18].

Graf: Kto tára viac? Fico a Dzurinda versus Snyder

Zdroj: Ľudo Slovenský (veľká verzia
Zdroj: Ľudo Slovenský (veľká verzia)

Ak by ste výsledné čísla zaviedli do grafu, krivka každého jedného textu by najskôr riadne stúpala, potom by sa však zastavila a začala rásť už len pomaly. Ak by ste zopakovali vetu, ktorá sa už niekedy predtým objavila – na grafe by sa objavil velikánsky prepad. Vedci túto metódu využívajú pri odhaľovaní plagiátorov a má veľmi dobré výsledky aj pri zisťovaní, ktorý text je zaujímavejší.

Vráťme sa však k našim politikom a otázke: kto hovorí menej nového – Fico alebo Dzurinda? Výsledky sú v grafe. Jasne v ňom vidieť, že pribúdanie nových informácií je u Fica pomalšie ako u Dzurindu. Ba čo viac – nezlepší sa to, ani keby ste zobrali do úvahy úplne všetky slová, ktoré Fico povedal za posledných päť rokov. Na vypovedanie takmer 6000 nových informácií potreboval takmer 300-tisíc slov, kým Dzurinda povedal 80-tisíc slovami (dva a pol-krát menej!) nových informácií niečo viac ako 5000.

Ak sa pozriete bližšie na texty Dzurindu a Fica, pochopíte aj prečo: Dzurindove odpovede majú nezriedka jednu-dve-tri vety, Ficove bežne aj 200 slov. Dzurindovi redaktori skáču do reči. Porovnanie je to samozrejme veľmi nekorektné (ako nakoniec veľa vecí v tomto texte) – obaja hovorili v rôznych reláciách s rôznou minutážou – a to je, zdá sa najurčujúcejšie – s rôznym priestorom na hovorenie.

Záver je však jasný: ak Fica necháte v relácii samého, hovorí síce oveľa viac, no informácií tam viac nie je. Ak by ste teda chceli krátky nekorektný záver – nie, nie je dobrý nápad pozývať politikov do relácie samých. Povedia menej nového za dlhší čas.

Inak, asi ste si všimli, že do grafu som pridal ešte jednu krivku Krvavé územie Timothyho Snydera, je to jedna z najzásadnejších kníh, ktoré som čítal minulý rok, a takto zobrazená v grafe vám odpovie na otázku, prečo je oveľa väčšia zábava čítať knihy ako počúvať politikov.

Nabúduce by ste si teda k nedeľnému obedu mohli namiesto nevalnych debát našich politikov asi radšej niečo prečítať.

Tento text vznikol ako súčasť projektu Ľudo Slovenský Tomáša Uleja. Páčil sa vám? Lajknite stránku projektu.  Dáta pre článok pochádzajú z databázy spoločnosti NEWTON Media a Slovenského národného korpusu, ktorým týmto ďakujem za láskavú pomoc. O mesiac o tom, ako sa na Slovensku nadáva.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie