Denník N

Erdogan nepozná mieru. Je v ďalšom vážnom konflikte s Nemeckom

Recep Tayyip Erdogan 20. augusta rečnil v Istanbule a kritizoval Nemecko. Foto – AP
Recep Tayyip Erdogan 20. augusta rečnil v Istanbule a kritizoval Nemecko. Foto – AP

Nemecko-turecké vzťahy sú na historickom minime. Po množstve tohtoročných incidentov najnovšie vstúpil Erdogan aj do nemeckej predvolebnej kampane.

Autor pracuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB BB

S jedlom rastie chuť. Po tom, čo turecký prezident Erdogan ustál minuloročný pokus o vojenský prevrat v Turecku a následne sa uchýlil k ďalekosiahlym represáliám proti opozícii či ideologickým prívržencom Fethullaha Güllena, sa čoraz častejšie dostáva do konfliktu aj so západnými lídrami. A to aj napriek tomu, že v prípade rusko-tureckých vzťahov došlo k úplnému opaku – pragmatickému reštartu, ktorý žne úspechy nielen na poli energetiky (Turecký prúd), ale aj na poli vojenskom (nedávna dohoda o nákupe protilietadlového raketového systému S-400).

Vráťme sa však ku vzťahom Turecka a Západu. Množstvo konfliktov sme videli už počas tohtoročnej úspešnej snahy o zmenu tureckej ústavy a posilnenie prezidentských právomocí prostredníctvom celoštátneho referenda. Viaceré európske krajiny vrátane Holandska či Nemecka vtedy zakázali tureckým ministrom predreferendovú kampaň na svojom území. Obzvlášť Nemecko si pri tejto príležitosti vyslúžilo od Erdogana obvinenie z „nacistických praktík“. Tomuto škandalóznemu prirovnaniu s vďačnosťou sekundovalo hneď niekoľko mienkotvorných tureckých periodík.

Reagovať na Erdoganove výroky tak musela aj Angela Merkelová. Aj v prípade, že nie ste práve fanúšikom nemeckej kancelárky, musíte uznať, že štát má právo regulovať spôsob, akým budú predstavitelia inej krajiny vstupovať do jeho vlastnej suverenity. Spomeňte si napríklad len na reakciu druhej Ficovej vlády, keď maďarský Jobbik zaútočil na citlivé slovensko-maďarské vzťahy v Dunajskej Strede a ozva slovenských autorít bola podobná ako v nemeckom prípade. Kto by však čakal, že si Erdogan z marcového konfliktu zobral aké-také ponaučenie, mýli sa na plnej čiare. Bizarné príbehy novodobého tureckého „sultána“ sa tu ani zďaleka nekončia.

Začiatok tohtoročného predstavenia à la Erdogan

Erdoganovým výrokom, ktoré boli reakciou na zákaz vstupu jeho ministrov do Nemecka a ktoré vyústili aj do predvolania nemeckého veľvyslanca v Ankare, predchádzalo niekoľko menších incidentov v nemecko-tureckých vzťahoch. Najviditeľnejším prípadom však zrejme bolo zadržanie Denisa Yücela, korešpondenta nemeckého denníka Die Welt tureckého pôvodu, ktorého turecké úrady obvinili  z propagandy a podnecovania nenávisti.

Podľa Erdogana bol novinár nemeckým špiónom a členom ilegálnej kurdskej skupiny PKK. O objektivite tureckých súdov či budúcnosti samotného novinára napovedá aj Erdoganovo vyjadrenie, že Yücel neuzrie svetlo sveta, kým bude on v úrade. To podľa súčasnej ústavy môže pokojne byť až do roku 2029.

Yücel si Erdogana mohol pohnevať aj tým, že to bol práve on, kto intenzívne pracoval na reportážach o nelegálnych obchodoch s ropou medzi Ankarou a teroristickou organizáciou ISIS. Viac Erdoganovi nebolo treba.

Yücelovo februárové zadržanie je súčasťou prezidentom riadenej represie proti sympatizantom minuloročného neúspešného júlového puču, ktorý si vyžiadal takmer 250 obetí. Odvtedy uplynul viac ako rok a za ten čas turecké úrady podľa údajov Guardianu zadržali viac ako 40-tisíc zamestnancov štátnej správy, z ktorých približne 20-tisíc bolo aj  obvinených. Väčšinou išlo o policajtov a vojakov.

Mimo štátnej správy bolo zadržaných niekoľko desiatok žurnalistov a aby toho nebolo málo, niekoľko desaťtisícov ľudí prišlo o prácu, 75-tisícom ľudí bol zrušený pas a turecké úrady zatvorili vyše štyritisíc inštitúcií.

Incirlik a Konya

Ďalšie diplomatické roztržky medzi Ankarou a Berlínom sa v máji rozhoreli aj preto, že Turecko nechcelo povoliť nemeckým poslancom návštevu nemeckých vojakov na vojenskej základni na juhu Turecka v Incirliku. Približne 260 nemeckých vojakov tam plnilo úlohy v rámci medzinárodnej koalície v boji proti Islamskému štátu. V reakcii na viacnásobné turecké nie, Nemci z tejto hry vyšachovali Turkov a pohotovo rozhodli o presunutí svojich vojakov do základne al-Azrak v Jordánsku.

V tejto súvislosti by ste sa mohli spýtať, prečo majú návštevy poslancov pre Nemcov taký veľký význam? V prípade Nemecka ide o historické špecifikum. Je to práve Spolkový snem, na príkaz ktorého sú nemeckí vojaci vysielaní do vojenských misií, a tak návštevy nemeckých poslancov sú nevyhnutné na vytvorenie ich vlastného úsudku o tom, či má byť mandát konkrétnej misie predĺžený a či je v súlade s nemeckými záujmami. Podobné obštrukcie robili Turci Nemcom aj v súvislosti s návštevou na základni v meste Konya. To sa však podarilo vyriešiť. Jeden by však neveril, že sa takto k sebe dokážu správať spojenci v Severoatlantickej aliancii.

Motivácia Ankary pri vytváraní obštrukcií nemeckým poslancom však môže mať svoje korene úplne inde. Berlín si v máji určite Ankaru pohneval aj tým, že udelil azyl tureckým dôstojníkom zainteresovaných v neúspešnom pokuse o puč. Medzi nimi údajne mali byť aj dvaja generáli. Hľadá teda Erdogan zámienky, aby mohol vydierať Berlín? To sa ani zďaleka nedá vylúčiť. Čerešničkou na torte však bolo májové obvinenie 681 nemeckých podnikov, medzi nimi aj takých gigantov ako Daimler a BASF, z podpory terorizmu v Turecku.

Gabrieolovo varovanie a Erdoganova fatálna chyba

Séria turecko-nemeckých konfliktov však má svoje pokračovanie. Na chvíľu sa mohlo zdať, že sa vzťahy medzi oboma krajinami urovnali, keď sa ich lídri stretli v predvečer samitu G20 v Hamburgu. Ani po tomto stretnutí si však Erdogan neodpustil štipľavú poznámku, v ktorej zosmiešňoval Merkelovej snahu o prepustenie Yücela. Možno k tomu prispelo aj to, že nemecké úrady zakázali Erdoganovi vystúpiť pred nemeckými Turkami v Hamburgu. Svoj vrchol však kríza dosahuje práve počas týchto letných mesiacov.

Nový konflikt sa začal uväznením ďalšieho nemeckého ľudskoprávneho aktivistu, tentoraz Petra Steudtnera v polovici júla. Nasledovala prudká reakcia nemeckého ministra zahraničných vecí Gabriela, ktorý varoval nemeckých občanov pred cestovaním a investovaním v tejto krajine. Do platnosti vstúpilo aj obchodné embargo na zbrane. Gabriela v ostrom tóne podporila nielen kancelárka, ale aj minister financií Schäuble či spolkový prezident Steinmeier.

V auguste však Erdogan spravil bezprecedentný krok, fatálny omyl, keď pred niekoľkými dňami vyhlásil, aby nemeckí Turci nehlasovali vo voľbách za politické strany, ktoré sú podľa neho „nepriateľské“ k Turecku. CDU, SPD a Zelených priamo nazval nepriateľmi Turecka. Na Erdoganove urážky reagovali Merkelová, Schulz aj Gabriel. Erdogan tak rozohral nebezpečný vabank s krajinou, ktorá po týchto skúsenostiach nemá inú možnosť ako zmeniť svoju zahraničnú politiku voči Turecku. Turci tak môžu pokojne zabudnúť na prehĺbenú colnú úniu či bezvízový styk s Európskou úniou.

Súčasné vzťahy sú teda žalostné. Za obdobie uplynulých dvoch desaťročí, respektíve od roku 1999, keď bol Turecku udelený status kandidátskej krajiny do Únie, dosiahli svoje nové dno. Napriek tomu sa zdá, že pre tureckého „sultána“ to problém nie je. Nemal by však zabúdať na to, že v politike, rovnako ako aj v živote, žnete ovocie, ktoré sami sadíte. Tohtoročná jesenná úroda tak môže mať pre tureckého prezidenta veľmi trpkú príchuť.

Komentáre

Teraz najčítanejšie