Denník N

Váhostav tunelujú druhý raz, víťazom bude znova Široký

Juraj Široký. Foto - TASR
Juraj Široký. Foto – TASR

Juraj Široký vždy podnikal na úkor druhých a Robert Fico s tým nič neurobil.

V biznise možno zarobiť dvoma spôsobmi: Buď je podnikateľ dobrý v tom, čo robí, a je preto výhodné byť jeho zákazníkom alebo dodávateľom.

Pre krajinu je potom v zásade jedno, či biznismenovo plus je v pracovitosti, precíznosti alebo inováciách. Čím viac sa takým firmám darí, tým bohatšia a usmievavejšia je spoločnosť.

Alebo sa biznis chápe ako kladenie pascí, ktoré v jednu chvíľu zaklapnú, a víťaz potom zákazníkov alebo obchodných partnerov ošklbe. On má zisk len preto, lebo ostatným vyrobil stratu.

Spoločnosti takéto podnikanie pomáha ku hnevu, dáva zlé príklady, ničí vieru, že poctivosť a pracovitosť sa vyplácajú. Preto každý deň, keď vidno, že podnikateľom, ako je Juraj Široký, sa ich biznismodel stále vypláca, krajina stráca u svojich obyvateľov dôveru.

Kožený sa musí skrývať, Široký má honor

Hovoriť o Jurajovi Širokom, že zbohatol na obchodoch so štátom, nie je úplne presné. Široký získal svoje súčasné postavenie a povesť predovšetkým obchodmi v súkromnej sfére.

Víťazil v nich vďaka tomu, že podobne ako Penta a J&T už v deväťdesiatych rokoch využíval, že nemá svedomie nastavené ako väčšina ľudí, a zároveň vždy dostatočne rýchlo pochopil, kedy štát nedokáže v biznise vymôcť právo a tunelovať sa teda dá beztrestne.

Kým Viktor Kožený sa pre podvody s Harvardskými investičnými fondmi v kupónovej privatizácii musí pred českou väznicou ukrývať na Bahamách, jeho slovenská spojka Široký chodí do svojho sídla na Bahamy ako slobodný občan.

Pointa podvodov v kupónke bola v tom, že v chaose práve vzniknutého kapitálového trhu bolo možné za cudzie peniaze získať malý, ale rozhodujúci vplyv buď priamo v investičnom fonde, alebo v nejakej akciovke a tú potom vykradnúť. Teoreticky to ani podľa vtedajších zákonov nebolo legálne, ale spätne vieme, že to bolo na Slovensku od začiatku bez rizika odsúdenia.

Možno väčšina bežných ľudí získala za svoju kupónovú knižku viac ako vloženú tisícku, ale pamätať si budeme nespravodlivosť, ktorú cítili tí, ktorým pred očami padli hodnoty akcií v ich kupónovej knižke z tisícok na pár desiatok korún.

Napríklad jedna akcia Váhostavu sa pravidelne obchodovala za vyše dve tisícky. Bola to veľká sláva, tento slovenský podnik bol dokonca chvíľu aj na mníchovskej burze. Lenže jeho manažéri už vtedy vedeli, že sú v takej kríze, že buď podnik niekomu predajú, alebo skrachuje, alebo ho vytunelujú a na dlhy sa vykašlú.

Najprv vytvoríme firmu bez dlhov

Rokovania so švédskym stavebným kolosom Skanska boli v rokoch 2001 a 2002 vážne, ale nutne sa nemohli skončiť dobre. Predstavte si, že ste v pozícii zahraničného koncernu a ponúknu vám toto: plus je, že Váhostav je jedna z troch top značiek stavebného biznisu na Slovensku (okrem Doprastavu tam vtedy ešte patril aj Hydrostav, ktorý v tom čase už tiež smeroval ku krachu). Tomu zodpovedala aj slušná kvalita technických kádrov.

Úroveň manažovania firmy bola podobne ako v iných veľkých slovenských firmách s nedokončenou privatizáciou nízka. Topmanažéri sa už roky venovali najmä skupovaniu drahých akcií podniku, ktoré po ich páde na burze zostali založené vo VÚB, ktorá to v skutočnosti celé platila.

Aby z pohľadu možného slušného investora nebolo chaosu málo, manažéri podniku už vtedy vytvorili ďalšiu firmu, ktorá nebola priamou dcérou Váhostavu. Do Váhostavu – SK presunuli všetko cenné, kým dlhy zostali v starej firme.

K dokonalosti tunela chýbalo iba presunutie vládnych kontraktov, ktoré boli vlastne najväčšou cennosťou podniku. Hlavný zákazník Váhostavu, ktorým vtedy bola Slovenská správa ciest, diaľničné zákazky však najprv nechcel automaticky prehodiť zo zadlženého Váhostavu na nezadlžený Váhostav – SK.

Samozrejme, že Skanska to vzdala a chaos okolo Váhostavu nechala riešiť našincom, ktorí sú v ňom doma.

Drzejší berie všetko

Prvé dva roky vystupovala ako investor vo Váhostave SK firma HBS, v ktorej mene rozprával napríklad bývalý vysoký funkcionár FNM z čias Mečiarových vlád Ján Kato, až do novembra minulého roka riaditeľ Váhostavu SK.

Kto za HBS od začiatku stál, môžeme len dedukovať. Majiteľom bola schránková firma Ellen Holdings registrovaná v Holandsku. Výpovednejšie bolo, že meno firmy HBS možno čítať ako skratku názvu Harvardská burzová spoločnosť.

Nepopierateľné stopy Juraja Širokého vidno vo Váhostave SK, ktorý vykradol pôvodný Váhostav, až od roku 2004. Vtedy prišli do orgánov firmy ľudia, ktorých mená Široký nasadzuje vtedy, keď sa už k svojim podnikom verejne hlási.

Dôležité je, že s príchodom nového investora sa začalo novej firme dariť, kým dodávatelia museli odpisovať väčšinu svojich pohľadávok.

„Všetko to záleží na veriteľoch. Ak nám vyrovnanie neodsúhlasia, potom pôjde Váhostav do konkurzu, a to už veritelia neuvidia nič. Všetko si rozdelia banky, ktoré majú majetok Váhostavu pozakladaný,“ vysvetľoval na jar roka 2002 Ján Kato v mene investora Váhostavu.

Neklamal. Váhostav skončil čoskoro v konkurze bez dostatku majetku na vyplatenie dlhov voči dodávateľom. Stavbári zúrili, na pôde ich zväzu mesiace bežala ostrá debata o neférových praktikách veľkých stavebných firiem. Váhostav SK napokon všetko rozchodil.

Rozhodujúce bolo, že Slovenská správa ciest, ktorú mala v portfóliu SDKÚ, zobrala Širokého firmu potichu na milosť a nechala ju stavať stavby, ktoré v tendroch vyhral pôvodný Váhostav. Stačilo nenechať sa vyviesť z miery verejnou kritikou, nájsť si cez politikov cestu k novým zákazkam a staré dlhy utopiť v konkurznom súde.

Déja vu

Desať rokov po tom, čo Váhostav SK podvodom vznikol, jeho dodávatelia znova dostávali svoje peniaze bežne aj s ročným oneskorením. Klasický tunel cez novú firmu bez dlhov sa už nenosí, pretože žaloby veriteľov by prišli rýchlo a mohli by byť úspešné.

Musí sa na to inak. Reštrukturalizácia je v bankrotovom zákone rozpísaná podrobnejšie s vierou, že urýchli zotavovanie zadlžených podnikov. Nastavená mala byť tak, aby životaschopné podniky mali rýchly nástroj na dohodu s veriteľmi. Aj pre nich to má byť výhodné – teória hovorí, že ak sa podnik udrží v chode, všetci na tom napokon zarobia najviac. Prax bola aj tentoraz zložitejšia.

V prvom rade sa manažmenty firiem stále neboja tlačiť pred sebou dlhy, hoci vedia, že ich nikdy nesplatia. Ľudia z biznisu jednoducho neveria, že polícia niekedy nájde dosť dôkazov, aby mohli byť odsúdení, že podnik nezavreli, hoci už bol klinicky mŕtvy.

Preto sa dá na reštrukturalizáciu dostatočne pripraviť. Dodávateľom síce neplatíte, ale ak nie ste v konkurze a nedlžíte poistné za kmeňových zamestnancov, môžete veselo ďalej chodiť do verejných tendrov. Z tých vás nemôžu vylúčiť ani vtedy, keď už každý na trhu vie, že to čoskoro musí celé vybuchnúť.

Áno, ak by aj teraz napríklad nejaká obec či inštitúcia nepripustila Váhostav do tendra, dopadla by zle. Podnik by ju zažaloval za diskrimináciu a nutne by vyhral. To, že ste symbolom neserióznosti a neúcty ku komunite, nemôže byť dôvodom vylúčenia zo súťaže.

To by bol premiér, keby nemal dlhy

Ak teraz Robert Fico prichádza s nápadom, aby firmy v reštrukturalizácii nesmeli do tendrov, znie to dobre. Ide síce o starý nápad, ktorý prebral od opozície, no komunikoval ho tak šikovne, že to napokon môže vyzerať ako jeho ofenzíva.

Väčšine stavbárov to však bude nanič, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou by sa taký zákon netýkal práve Váhostavu a Doprastavu. Tieto firmy šli do reštrukturalizácie v čase, keď mohli rátať s novými vládnymi kontraktami. Keby im v tom teraz zákon zabránil, tak by štát mohli žalovať prakticky všetci – od majiteľov podnikov až po ich veriteľov, ktorí by nakoniec nevideli ani svojich 15 percent.

Podstatnejšie je, že zákaz účasti očistených firiem vo verejných tendroch ide proti pôvodnej logike konkurzného zákona. Treba znova zopakovať: reštrukturalizácia má byť nástroj, ktorý pomôže podniku, aby prežil a jeho veritelia pritom prišli o čo najmenej peňazí.

Ak na ňu dáme automaticky biľag ako na druh podvodu, znova len poškodíme ľudí a podniky, ktorým firmy ako Váhostav dlžia. To, že teraz si firmy a ich advokáti urobili z reštrukturalizácie spôsob, ako mazať dlhy, treba riešiť inak, nie zákazom účasti v nových tendroch.

Ak by chcel byť premiér k Váhostavu (a Doprastavu, o ktorom mlčí) naozaj tvrdý a zastať sa malých dodávateľov, ukradol by opozícii už dávno aj nápad na zámenu dlhov za akcie očistenej firmy.

Nebolo by to vo svete výnimočné riešenie a pre férových majiteľov firiem v ozdravnom procese by to nemohol byť problém. Veritelia by aj tak museli podniku odpustiť časť dlhov, no v prípade jeho budúcich ziskov by aspoň načas zarábali s ním.

Aby však o niečom takom mohla byť reč, musel by byť Juraj Široký naozaj človek, ktorému Robert Fico nič nedlží.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kauza Váhostav

Komentáre, Slovensko

Teraz najčítanejšie