Partizáni sú hrdinovia, akých táto krajina nemá veľa

Odchádzajú nám pred očami a spolu s nimi odchádza aj skúsenosť s fašistami. Vekový priemer pamätníkov Slovenského národného povstania sa prehupol nad 90 rokov a je ich už naozaj len pár. Možno aj to je jeden z dôvodov, že fašista Marian Kotleba mohol uspieť v dedinách s povstaleckou minulosťou, kde fašisti zabíjali starých alebo prastarých rodičov dnešných Kotlebových voličov.

Šymon Kliman sa na to tiché odchádzanie partizánov nemohol pozerať. Začal ich hľadať a chodiť za nimi. Dávno pred tým, ako sa Kotleba stal v Banskej Bystrici županom, dávno pred tým, ako sa náckovia vyhrabali z kanálov a začali sa rozťahovať na Facebooku.

Šymon je fotograf, ale v tomto prípade partizánov len nefotí. Rozpráva sa s nimi. Nahráva si ich, a tak okrem portrétov ponúka aj ich príbehy. Môžete sa im pozerať priamo do očí a potom čítať, čo hovoria.

Nečakajte exaktnú prácu historikov, toto sú spomienky. So všetkými chybami a omylmi pamäti, keď si po toľkých rokoch nevybavujete presné mená, názvy a možno ani postupnosť, ako sa diali udalosti.

Napriek tomu majú príbehy partizánov obrovskú silu a význam. Hovoria nám niekedy banálne historky, ktoré však spolu tvoria históriu zla. Práve osobné stretnutia, zážitky konkrétnych ľudí, môžu presvedčiť, že to nie je niečo abstraktné, že sa to neodohráva iba ďaleko od nás, v cudzine alebo, ešte lepšie, na internete.

Partizáni sú hrdinovia, akých táto krajina nemá veľa. Obyčajní, bežní, normálni, a predsa hrdinovia, lebo v momente, keď fašisti brali slobodu a životy nepohodlným, keď ničili túto krajinu, a je jedno, či Nemci, alebo naši vlastní, sa na to nemohli pozerať a skúsili proti tomu bojovať.

Partizáni rýchlo odchádzajú, je dôležité, aby sme na nich nezabudli. Aj preto Denník N vydáva časopis, ktorý je pokusom udržať ich spomienky tu. Budeme ich potrebovať.

Chyba. Už teraz ich potrebujeme.