Denník N

Zobral som z Bystrice posledný koňak a potom odpálili most, spomína partizán Vladimír Babnič

Vladimír Babnič sa do Povstania zapojil ako gymnazista. Cvičili ho, aby vedel strieľať s protitankovou strelou. Neskôr ho zajali a mal šťastie, že prežil.

Foto – Šymon Kliman

Spolužiakom sa do Povstania veľmi nechcelo, ani jeden sa nepridal. Bol som septimán, v siedmej triede gymnázia Ľudovíta Štúra v Bystrici. Tak som bol napokon z triedy jediný.

Musel som, samozrejme, absolvovať výcvik. Najskôr ako dobrovoľník, neskôr ma cvičili proti tankistom. Na letisko na Sliači dotrepali bazuku, to bola „protitanková puška”, ktorá bola výkonnejšia ako nemecký pancerfaust.

Potom nás nasadili do úseku medzi Breznom a Tisovcom. Tam bolo také stanovisko, vlastne len vykopaná diera, žiadna veľká ochrana – keby tam vybuchol tankový granát, tak nás to zmieša so zeminou. Nebol tam betón, len diera v zemi. Zemina vás nezachráni ani pred črepinou, ani pred výbuchom, ani pred ničím, to je stopercentná smrť.

Samovražedná zbraň

Keď sa blížili tanky takmer na dostrel, prišiel z veliteľstva príkaz – okamžitý ústup – to nám zachránilo život. Proti tým tankom by bola bazuka vynikajúca zbraň. Keď trafíte napríklad vežu tanku, na 40-50 metrov to je istý zásah, tam nezostane živá duša. Výbušnina totiž nevybuchne pri náraze, ale keď po náraze prevŕta pancier a dostane sa na vzduch. V tomto prípade by to znamenalo, že vybuchne vo vnútri tanku.

Problém však je, že sa tým výstrelom odhalíte. S obrovskou ranou ako strelou z dela je totiž spojený aj veľký záblesk. Vďaka tomu udáte svoju pozíciu a to je potom váš koniec.

A ďalší problém bol v tom, že keď je tých tankov viac, zlikvidujete len jedného, ale ďalší vás majú na rane. A to by bol aj náš prípad. V situácii, ako sme boli my, by to bola vlastne taká samovražedná zbraň.

Napokon som bazuku nepoužil ani raz. Stiahli sme sa. Delostrelci vyhodili veľký viadukt a vrátili sme sa s nimi do breznianskych kasární.

Rozkaz je rozkaz, tak to musíte rešpektovať. Ten rozkaz prišiel, pretože Nemci už išli horou po hrebeni a obkľučovali nás, inak by nás zajali.

Keď Nemci postúpili k Breznu, išli zhora, Horehroním, po tom, čo pustili Telgárt. Telgárt, to bolo najvýznamnejšie bojisko Povstania, tam to dirigoval železný kapitán Ján Stanek. A tam sa vlastne odohrali takmer celé veľké boje Povstania. Potom už s bazukou ani nebolo kam ísť. Už sme boli vlastne zbytoční.

Ale to nebol ešte koniec. Bol som dokázateľne posledný povstalecký vojak, ktorý opustil Banskú Bystricu.

Prezradili nás

Keď sme táborili pri ústupe pri Kostiviarskej, to je taká malá obec nad Bystricou, veliteľ prišiel za mnou a pýta sa – Ty si Bystričan? Poslal ma do Bystrice do skladu obchodu Steinera na námestí, aby som zobral tie najlepšie trunky (alkohol). Išiel som aj s kamarátom a pobrali sme kvalitné francúzske koňaky aj originálne francúzske šampanské.

Chlapi, ktorí podmínovali most smerom na Donovaly, na nás počkali, dali sme im fľaše a oni potom most odpálili. Preto viem, že som bol posledný, ktorý opustil Bystricu.

Dvakrát som cez Povstanie unikol zajatiu.

Nemci mali v partizánskom hnutí špióna, ktorý im udával ľudí od partizánov, už pri obkľúčení Klenovca. Koho označil, toho zabásli, medzi nimi aj Vlada Mináča, a odviezli do lágrov.

To isté sa zopakovalo o pár dní v mojom rodisku v Kokave, keď sme boli aj s kamarátom u mojej mamy, trochu sa obriadiť, najesť, oholiť. Vtedy obkľúčili Kokavu. Udali nás a ten špión prišiel za mojou mamkou, aby dvaja páni vyšli von. Flinty sme nechali vnútri.

Na námestí sa nám podarilo prešuchnúť a utiecť, išli sme do jednej školy pre vrchárske deti asi 10 kilometrov nad Kokavou. Riaditeľ bol dôstojníkom z Povstania a Elenka – mama Eleny Vácvalovej – nás prichýlila a ukryla.

To už bolo nebezpečné, nevedeli sme, kedy nás niekto vyzradí. A tak sa aj stalo, prezradili nás.

Prišli ráno o pol piatej na koňoch, jeden nemecký vojenský žandár a jeden maďarský. A už nás brali. Mňa, môjho kamaráta a ešte jedného, ktorého vyhlásili za špióna. Opil sa v krčme a táral, že ráno vojaci odídu. Zhodou okolností mali na ráno naozaj naplánovaný ústup.

Troch nás teda potom viezli v nákladnom aute, vyložili nás pri odbočke na Očovú a jeden nás hnal do Očovej.

Mal som šťastie

Išli sme traja a jeden Nemec nás viedol cez zasneženú pláň. Nemôžem povedať zaňho, ale asi sa bál, že by sme ho traja premohli. Tak zozadu do chrbta zastrelil toho posledného.

Ja som mal šťastie, bol som v strede. A potom som sa celú cestu bál, kedy padne ďalší výstrel a zabije aj mňa. Iste by povedal, že nás zastrelil pri pokuse o útek.

Potom nás odviezli do väzenia na Sliači, ktoré bolo v pivnici jedného hotela.

Z väzenia sa mi podarilo poslať po desaťročnom kamarátovi Jankovi lístok. Na bicykli šiel do Bystrice a dal ho poslancovi Slovenskej národnej rady, kamarátovi môjho otca. S jeho synom som chodil aj do školy. On začal okamžite niečo podnikať. Volal prezidentskú kanceláriu, volal s prezidentom Jozefom Tisom. Tiso dal príkaz, aby nás prepustili.

Boli sme obvinení z partizánskej činnosti – to znamenalo smrť. Oni ani nebrali zajatcov. Prezident Tiso nám zachránil život.

Toho poslanca po vojne súdili. Boli sme aj na súde a svedčili, že nám pomohol, ale komunisti mu to nechceli uznať. Poslanec dostal dva roky, tie dva roky neprežil, vo väzení zomrel.

Aj mňa po vojne dva dni dvaja vyšetrovali. Stále som opakoval to isté a oni mi nechceli veriť. Povedal som im, že som šiel do Povstania z dobrovoľných pohnútok, a mal som svätý pokoj. Ani ma nezavreli a niektorých pritom aj popravili.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie