Nepodľahnúť strachu je viac ako len vyhrať

No tenim por. Nemáme strach. Odkazujú Španieli po útokoch teroristom. A je to silné gesto. Pekné. Pristihol som sa pri rozmýšľaní nad tým, aké jednoduché je ho napísať z bezpečia domova na svoju statusovú stenu. Schovaní za dokonalú profilovú fotku sa cítime odvážne všetci. Hlavne u nás na Slovensku, kde je riziko útoku teroristov takmer nulové.

No stáli by sme rovnako odvážne pri vláde, ktorá deklaruje svoju účasť v boji proti islamským radikálom, či nedajbože aj naďalej zastáva otvorený postoj k utečencom, aj vtedy, keby sme vedeli, že podobní šialenci v autách môžu kedykoľvek vletieť do davu ľudí aj na bratislavskom SNP? Nepadali by hneď výzvy na stavanie múrov, vyhosťovanie moslimov či rovno na vystúpenie z Európskej únie?

Napadlo mi to po troch týždňoch života tu, v Taliansku, kde napriek zvýšeným bezpečnostným opatreniam vo veľkých mestách ľudia naozaj nemajú strach. „Non abbiamo paura,“ odpovedajú v anketách starí aj mladí Taliani napriek tomu, že tu vo Florencii, ale aj v Ríme, kam sa chystáme cez víkend, je aj podľa šéfa talianskej polície hrozba útoku podobnému tomu z Barcelony viac než reálna. Aké ľahké je pri preplnenom Piazza Navona podľahnúť vnútornej panike a premeriavať si pohľadom každého čo i len trochu arabsky vyzerajúceho človeka nedajbože práve nastupujúceho do auta? Aké ľahké musí byť začať ich nemať rád všetkých? Preventívne. Prestať chodiť na koncerty, do kaviarní, na futbal.

Taliani však milujú svoj život. Presne takýto. Concerti, caffe, calcio! Vedia, čo strach dokáže urobiť z ľudí. Jazva, ktorú na Apeninskej čižme nechal Mussolini, im to stále pripomína. Preto sa nechcú báť. A to ma tu dojíma. Dojíma ma, keď vidím v malom mestečku Vicchio (inak rodisku Giotta) afrického utečenca, ako na bicykli míňa starenku a tá ho dvihnutím ruky srdečne zdraví: „Ciao!“

Dojíma ma, keď architekt Stefano Boeri vyzýva starostov talianskych miest, aby namiesto betónových zátarás a pások, ktoré znetvoria pešie zóny, odpovedali na terorizmus „nádherou prírody a jej symbolom hodnôt“ a navrhuje systém, kde by autá zastavili novovysadené stromy. A dojíma ma, keď novinár Massimo Giannini píše v liste svojej dcére, ktorú vyprevádza v rámci Erasmu na šesťmesačný študijný pobyt do Paríža, aby sa nebála chodiť na koncerty do Bataclanov, aby sa kamarátila, s kým len bude chcieť a dôverovala ľuďom. Lebo mladí sú podľa neho oveľa odvážnejší, ako boli ich otcovia a aj preto „vedia lepšie, ako vyhrať vojnu, ktorú nevyhlásili oni“.

Všeličo mi išlo hlavou, keď som pre lístky na sobotňajší zápas AS Rím-Inter musel skenovať a preposielať naše ID doklady. Na chvíľu mi aj napadlo, a čo ak. Lenže chcem byť ako Taliani. Nebáť sa.