Vládne krízy boli vždy, nezvyčajný je len Danko
Koaličným krízam v minulosti vždy predchádzal spor – buď hodnotový, alebo spor, v ktorom šlo o jasný motív. Stále tápeme, čo je motívom tejto krízy.
Koaličné vládnutie už z podstaty veci prináša dva protikladné výsledky. Spolupráca dvoch či viacerých koaličných partnerov na jednej strane prináša víťazovi volieb i slabším stranám dostatok hlasov, aby mohli presadzovať svoj program, no tento komfort, keď sa môžu spoľahnúť na lojalitu väčšiny parlamentu, často prekrývajú mnohé negatíva. Patria k nim trebárs veľké personálne ústupky, ktoré musí víťaz urobiť na úkor menších strán, programové ústupky, keď sa nie všetky priority koaličných partnerov dostanú aj do vládneho programu, a nakoniec aj koaličné krízy, keď na seba predsa len narazia persóny, programy, hodnoty či záujmy.
Také niečo sa stalo v každej koaličnej vláde od osamostatnenia Slovenskej republiky. Nejaká kríza medzi koaličnými partnermi nastala či už šlo o programovo blízke, alebo vzdialené strany, či predstierali stabilitu, alebo vyzerali od začiatku krehko, či už boli partneri dvaja, alebo ich bolo viac, či to bolo na konci vlády alebo ešte kdesi v prvej tretine riadneho volebného obdobia.
Dnes teda nie sme svedkami niečoho výnimočného, výnimočné je len to, že jeden z koaličných partnerov sa správa absolútne nevypočítateľne, už niekoľko týždňov netušíme, čo vlastne chce, a netušíme ani to, ako to chce dosiahnuť.
Mesiac na presviedčanie
Keď nedávno bývalá premiérka Iveta Radičová poskytla Denníku N rozhovor, ako protiklad súčasnej krízy uviedla spor o euroval v roku 2011 či o výhradu vo svedomí v roku 2006. Vtedy vraj šlo o hodnoty, kým dnes ide o peniaze a pozície. Samozrejme, že v oboch prípadoch sa dali nájsť aj iné než len hodnotové motívy, no ten kontrast s dneškom sa nedá prehliadnuť.
Keď začiatkom septembra 2011 vydal predseda SaS Richard Sulík brožúrku Euroval – cesta k socializmu, argumentoval, že schválenie trvalého eurovalu nás bude stáť veľa peňazí, bude porušením demokratických princípov, bude znamenať, že poslanci urobili niečo, na čo nemali mandát, a bude tiež porušením koaličnej zmluvy. Posledná veta materiálu znela: „Pod niečo také sa SaS jednoducho nepodpíše.“
Proeurovaloví koaliční partneri tak mali asi mesiac času, aby SaS a zopár ďalších odbojných poslancov presvedčili, nech zmenia názor. Prípadne, aby zatlačili na Ficov Smer. Ten euroval nakoniec podporil, ale až potom, čo v prvom hlasovaní, ktoré premiérka spojila s hlasovaním o dôvere vláde, vláda nezískala dostatočnú podporu a padla.
Nech už za vinníka rozpadu považujeme kohokoľvek, SaS nemožno uprieť aspoň snahu svoj postoj vysvetliť, obhajovať a presviedčať o ňom ostatných.
Spor o svedomie
Radičovej vláda padla z dôvodu neústupnosti v zásadnej otázke (napríklad Peter Osuský vtedy použil Lutherovo Tu stojím a nemôžem inak) a podobne to bolo v druhej Dzurindovej vláde.
Ešte v roku 2000 prvá Dzurindova vláda uzavrela základnú zmluvu s Vatikánom, ktorá okrem iného predpokladala, že obe strany schvália aj štyri čiastkové zmluvy.
Ako prvá bola podpísaná zmluva o pastoračnej službe v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch, neskôr nasledovala zmluva o náboženskej výchove v školách, ale vážny spor nastal až pri zmluve o výhrade vo svedomí.
Tú pripravil vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic ešte v roku 2003 a po pripomienkovom konaní ju o dva roky schválila aj legislatívna rada vlády. Spor spočiatku viedli najmä menšie koaličné strany KDH a ANO, no v januári 2006 sa do veci vložil premiér, ktorý začal zrazu hovoriť o tom, že ide o neobyčajne komplikovanú tému, na ktorú už do konca volebného obdobia na jeseň zrejme nezostane čas.
Kresťanskí demokrati zmluvu označili za principiálnu a to aj napriek vyhláseniam časti katolíckej hierarchie (napríklad sa tak vyjadril spišský biskup František Tondra), ktorá tvrdila, že výhradu vo svedomí dostatočne rieši aj súdobá slovenská legislatíva. Premiéra Dzurindu, ktorý argumentoval právnymi posudkami a odmietol vec predložiť na rokovanie vlády, označili za vierolomného a jeho konanie za zradu. KDH preto z vlády odišlo, po predčasných voľbách sa moci chopil Smer a dve čiastkové zmluvy Slovensko neuzavrelo dodnes. Pre kresťanských demokratov to bol neúspech, no aj tu šlo najmä o princíp.
Nielen princípy
V oboch spomínaných vládach to však neboli jediné problematické epizódy, ktoré ohrozovali existenciu koalície. Za druhého Dzurindu to bol rozpad jeho vlastnej strany (a neskôr ANO), za Radičovej voľba generálneho prokurátora.
Prvý problém odštartovala ešte v roku 2003 Dzurindova kauza Skupinka, v ktorej predseda vlády bez akýchkoľvek dôkazov uvidel ohrozenie Slovenska i seba samého. Proti odvolaniu šéfa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša, ktorý mal byť údajným členom skupinky, sa postavil podpredseda SDKÚ Ivan Šimko. Ten neskôr s ďalšími spolustraníkmi stranu opustil, založil Slobodné fórum a pripravil vládu o väčšinu. Namiesto prijatia SF do koalície sme však boli svedkami jednej z najhanebnejších epizód slovenskej politiky, ktorou bolo kupovanie poslancov.
Aj Radičovej vláda bola veľmi blízko konca ešte predtým, než nastal ten skutočný. Voľbu generálneho prokurátora v posledných mesiacoch roku 2010 sprevádzalo šachovanie s verejnou a tajnou voľbou, zložené a odfotené lístky, vzájomné obviňovanie, kto koho v tajnej voľbe nepodporil, hrozba účelovej koalície časti vládnej SDKÚ a opozičného Smeru a SNS, že sa generálnym prokurátorom stane opäť Dobroslav Trnka, Radičovej vyhrážka, že ak poslanci zvolia Trnku, podá demisiu… To všetko hrozilo koncom vlády a bol vlastne zázrak, že vláda predčasne skončila až o niekoľko mesiacov z úplne iného dôvodu. Principiálny postoj sa dal nájsť napríklad u premiérky, no iným šlo o ego a nedá veľa práce predstaviť si, že aj o peniaze.
Od Mečiara k Mečiarovi
Krízy sa však nevyhýbali ani iným vládam. Jedna nastala už krátko po vzniku samostatného štátu v roku 1993, keď na Slovensku vládol druhý kabinet Vladimíra Mečiara.
HZDS malo po voľbách 1992 len 74 poslancov, no jeho vládu podporovala aj SNS, ktorá dokonca do vlády nominovala ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka. Už na prelome rokov sa však vyostril Mečiarov konflikt s ministrom zahraničia Milanom Kňažkom. Nasledovali odchody poslancov HZDS nespokojných s Mečiarovým štýlom z poslaneckého klubu, na čo Mečiar reagoval zoficiálnením koalície s SNS. Tá sa však rozpadala tiež, a nakoniec na jar 1994 parlament vyslovil vláde nedôveru.
Odídenci z oboch strán sa pridali k opozičným KDH, SDĽ a maďarským stranám a parlament zakrátko vyslovil dôveru vláde Jozefa Moravčíka. Teoreticky nič nebránilo tomu, aby táto vláda vládla až do leta 1996, no narazila na odpor SDĽ, ktorá povzbudená optimistickými preferenciami trvala na predčasných voľbách, ktoré sa mali uskutočniť ešte na jeseň 1994. Strana kandidujúca v štvorkoalícii Spoločná voľba nakoniec ledva preliezla potrebnú 10-percentnú hranicu a voľby opäť vyhral Mečiar a vtedajší predseda SDĽ Peter Weiss neskôr povedal, že tieto predčasné voľby boli najväčšou politickou chybou jeho politickej kariéry.
Koniec národnej hrdosti
Vladimír Mečiar nemal veľkú chuť vytvárať koalície, ale po roku 1994 sa nedalo inak a do vlády pribral tak SNS, ako aj Združenie robotníkov Slovenska bývalého poslanca SDĽ Jána Ľuptáka.
Od noci dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994 to vyzeralo na koaličnú idylku, keď si tieto strany navzájom ochotne asistujú pri únose štátu a krádeži štátneho majetku. V tomto ohľade sa im darilo, ale ako to už v lúpežných spolkoch býva, rozhádali ich peniaze.
V lete 1996 presadilo HZDS zmeny vo vedení štátom ovládanej Slovenskej poisťovne, keď z nej prostredníctvom Fondu národného majetku, ktorý riadil privatizáciu, odvolalo zástupcov SNS. Strana, ktorá požadovala „spravodlivosť“ pri delení koristi, sa nahnevala do takej miery, že ústami svojho predsedu Jána Slotu hovorila o možnosti zmeny na premiérskom poste. Premiér obom koaličným stranám odkázal, že „národná hrdosť a robotnícka česť sa končia v Slovenskej poisťovni“. V skutočnosti však hrdosť SNS skončila vo chvíli, keď SDĽ (vtedy už pod vedením Jozefa Migaša) pristúpila ako jediná opozičná strana na rokovanie s HZDS o podpore vlády.
SNS sa vyhrážala aj pred prijatím základnej slovensko-maďarskej zmluvy, no aj tu zafungovala hrozba HZDS, že nacionalistov odstaví od moci a od peňazí. Lenže strana stiahla chvost aj v tomto prípade a Mečiar vôbec prvýkrát dovládol do konca volebného obdobia.
Aj za, aj proti, aj sa zdržali
To sa podarilo aj prvej Dzurindovej vláde, hoci bola zložená z najväčšieho počtu politických subjektov v slovenskej histórii. Slovenskú demokratickú koalíciu, vytvorenú z piatich strán, z ktorých minimálne KDH sa v novom subjekte nehodlalo rozplynúť, a Stranu maďarskej koalície (pôvodne tri strany) dopĺňali jednorazová Strana občianskeho porozumenia a SDĽ.
Práve ľavičiari však začali mať vážny problém s niektorými vládnymi opatreniami, napríklad s dereguláciu niektorých cien. Viacerí poslanci preto vlastnú koalíciu verejne kritizovali, minister poľnohospodárstva Pavel Koncoš sa stotožňoval viac s družstevníkmi než s vládou, proti ktorej protestovali a v ktorej sedel.
Vrchol nastal v apríli 2000, keď opozícia navrhla vysloviť premiérovi nedôveru. Poslanecký klub SDĽ sa pôvodne dohodol, že odvolanie premiéra nepodporí a buď sa hlasovania zdrží, alebo sa ho nezúčastní. Predseda koaličnej strany a parlamentu Migaš však svojich poslancov vyzval, nech hlasujú za odvolanie.
Časť poslancov za SDĽ bola nakoniec za, časť proti, časť sa zdržala a časť nehlasovala. Dzurinda hlasovanie prežil, ale kríza vo vzťahoch, ku ktorej okrem iného prispelo aj odvolanie riaditeľa štátnych Slovenských elektrární blízkeho ľavičiarom, trvala ešte pár týždňov.
Ponižovaní partneri
Prvá Ficova vláda sa nikdy tak blízko priepasti nedostala, no ani smerácke spolužitie s HZDS a SNS nebolo bez mráčikov. Predseda vlády musel viackrát zatĺkať problémy a potom oneskorene odvolávať ministrov životného prostredia, pôdohospodárstva a výstavby za tendre a predaje štátneho majetku.
K svojim vtedajším koaličným partnerom sa správal ako k nesvojprávnym subjektom a SNS dokonca odobral vládny rezort. Ponižovaní partneri však nenašli dosť sebaúcty či dôvodov, prečo s tým skoncovať. Zmohli sa len na nárek a vyhrážky.
Mečiar napríklad v roku 2007 hovoril, že Fico svojím odvolaním Miroslava Jureňu z postu ministra pôdohospodárstva za kauzu pozemkov vo Veľkom Slavkove rozbíja koalíciu, a pýtal sa, že „pokiaľ máme sedieť vo vláde s niekým, kto sa bude vyhrážať a vydierať, tak čo tam máme robiť?“ No nič vážnejšie z toho nebolo.
A prekvapivo krotko reagoval aj Ján Slota, keď Fico pred ôsmimi rokmi odvolával už tretieho nominanta za SNS na poste ministra životného prostredia z dôvodu „opakovane preukázateľnej nespôsobilosti nominantov SNS zvládnuť rozhodovacie procesy v rámci rezortu“.
To, čo by pri inej strane viedlo k rozbitiu koalície, Slota akceptoval takmer bez reptania.
Danko je kríza
Koaličné krízy minulosti vždy predchádzal nejaký spor. Buď to bol hodnotový spor o spôsob Mečiarovho vládnutia (1994), o morálno-právnu otázku (2006) či o solidaritu/morálny hazard (2011). Alebo to bol spor, kde šlo o jasný finančný motív (1996 či 2007), o výhodu z predčasných volieb (1994), o tvrdý odpor k vládnej politike (2000), či aspoň o paranoidnú schému (2003) alebo o podozrenie, že niekto krízou niečo získa (2010).
Lenže v najnovšom prípade ešte stále tápeme, čo je tým motívom, vieme len, že iniciátor krízy zatiaľ prehráva a nič nenasvedčuje tomu, že by mal v rukáve niečo, čím by hru otočil vo svoj prospech. Neisté je už aj to, či sa vôbec zídu lídri koaličných strán, či sa zíde vláda, kto tentokrát ochorie a kto bude dovolenkovať, alebo či druhý najvyšší ústavný činiteľ tretiemu najvyššiemu činiteľovi zodvihne telefón.
Nech by sa aj koaličná kríza v piatok skončila, kritická pre vládu je už skutočnosť, že na čele koaličnej strany je niekto ako Andrej Danko.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
