Reportáž z Dankovho rodného kraja: Andrej je v Bratislave dosť ubitý, len aby to zvládol
V dedinke Kopráš zbieral slivky na chalupe starých rodičov, v Revúcej vychodil školy. Ako spomínajú na Gemeri na slávneho rodáka v jeho ťažkých časoch?
Svedkovia tej udalosti asi nie sú, no mohlo sa to udiať aj takto. Kdesi v mesačnej krajine, pri haldách a vyschnutých pahýľoch za magnezitkou v Jelšave na jeseň, v čase pálenia sviečok na hroboch, zastalo po zotmení pri cintoríne auto. Limuzína, v nej pán v hrdom čiernom obleku. Cudzorodý element v biednom kraji. Chcel zájsť na hroby svojich starkých, keď vtom ho obklopil kŕdeľ rómskych detí.
„Ujo, čo tu robíš? Daj niečo!“ kričali na pocestného. Aj sa trochu zľakol, pud sebazáchovy mu však pošepkal otázku: „A ktorý z vás je syn Pešetu?“ To je meno jeho rómskeho kamaráta v dedine. „Ja. Oco je doma,“ zvolal chalan. „Tak ho pozdrav, že je tu Andrej.“
Rastúca a Revúca
Ibaže, zjednať si rešpekt u šarvancov z Gemera a získať si ho u koaličných partnerov, to je trochu rozdiel. Danko na to postupne prichádza.
K svojmu rodnému kraju, z nárečia ktorého pochytil to svoje populárne „tomtom“, sa hrdo hlási.
V Revúcej je historická budova Prvého slovenského gymnázia z roku 1862 (pravda, evanjelického, katolíci majú to svoje prvé v Banskej Bystrici), jeho kraj spriemyselňoval slávny šľachtický rod Coburgovcov.
Ku cti Dankovi slúži, že podľa slov okresného šéfa SNS Júliusa Buchtu bez zbytočného humbugu prispieva zo svojho na tunajších dôchodcov, biatlon a rôzne spoločenské aktivity.
Naopak to však príliš neplatí, miestni na Dankovcov neradi zavedú reč. Bočia. Klopia zrak. Privatizérov Lesostavu, kedysi úspešnej veľkej firmy, čo ju doviedli do krachu, stroje rozpredali a ľudí nevyplatili, tu príliš neráčia.
Svoje ústa miestni zamkli aj pred zvedom poslanca Igora Matoviča, ktorý tu vlani zhruba mesiac zisťoval okolnosti podozrivej mečiarovskej akvizície otca a syna Dankovcov z prvej polovice 90. rokov.
„Nič moc tu Matovičov asistent nezistil. Pokiaľ viem, ľudia ho odkazovali na iných, nebavili sa s ním,“ smeje sa Martin Kvetko (23), študent politických vied z Muránskej Dlhej Lúky a pokračuje: „Moja stará mama bola s pani Dankovou, jeho mamou, čo tu mala kvetinárstvo, kamarátka. Otec s ním chodil na gymnázium o dva ročníky vyššie. Nič zlé naňho nepovie. Mladý Andrej rád športoval, rodičia ho však hnali z ihriska ku knihám, aby to niekam dotiahol,“ rozpráva Kvetko.
„Môj otec Danka naposledy videl pred štyrmi rokmi, keď sa tu objavil už ako predseda SNS. Sláva mu vraj nestúpla do hlavy. Miestni by mu aj ten Lesostav odpustili, napokon, vtedy bol ešte študentom práva. Len keby dačo viditeľné urobil pre svoj kraj.“
Kvetkov slávny prastrýko zakladal po vojne Demokratickú stranu, bol povereníkom poľnohospodárstva a po nástupe komunistov utiekol na Západ. Z Mníchova, z Londýna aj z New Yorku sa denne prihováral občanom socialistického Československa na vlnách Hlasu Ameriky. Jeho prasynovec je pravicovo orientovaný aktivista v tradične ľavicovom kraji baníkov a kovorobotníkov. Rok študoval na gymnáziu v Spojených štátoch, pomáhal aj ako asistent rôznym politikom, najmä z SDKÚ.
S kamarátmi pred dvoma rokmi založil Kvetko združenie Rastúca. Chcú pozdvihnúť región. Čistia v exponovanom čase chodníky, čím zahanbujú mestských úradníkov, ktorí potom pošlú upratovacie čaty. Pre začiatok by im stačil návrat detskej pohotovosti či obnova zrušeného vlakového spojenia.
Dnes dvaja aktivisti z Rastúcej kandidujú ako nezávislí na poslancov banskobystrického VÚC. Obchádzajú s plagátmi mnohé zo štyroch desiatok pochmúrnych vymierajúcich miest a dediniek v okrese, spovedajú občanov, čo ich trápi, zbierajú podpisy. Potrebujú štyristo, už majú viac ako tristo.
Mečiar ako-tak pomáhal rodnej Žiarskej kotline, Fico robí to isté s Topoľčanmi. Čo by mohol pre rodákov „vybaviť“ Danko? Napríklad opravu tej príšernej cesty z Tisovca a od Červenej skaly, čo z človeka dušu vymláti. Okres Revúca so 42-tisíc obyvateľmi má iba 7,9 kilometra ciest prvej triedy. Z troch strán horské serpentíny, husté lesy a zrázy, smerom na juh tridsať kilometrov po rovine do Tornale na neexistujúcu R2. Vlani v septembri tunajšie cesty otestoval aj premiér Robert Fico, keď sem zvolal výjazdové zasadnutie vlády. Klasika. Všeličo posľubovali, nič moc sa doteraz s akčnými plánmi neudialo.
A potom, Kotleba tu chcel zatvárať literárne gymnázium. Dobre on vie, že tam mu voliči neporastú. Minister kultúry Marek Maďarič mu však zámer prekazil, čo citlivý Danko vnímal podľa svojich slov ako frčku do nosa. Jednu z mnohých od úhlavných koaličných partnerov.
„Danka mi je v istých veciach ľúto. Neviem si predstaviť, že ľudia v rodnom okrese by ma neznášali, nadávali na mňa. Ale na rovinu, môže si za to sám. Bozkávať kapitánske výložky a podobne, to sa nerobí,“ vraví Kvetko.
Andrej? Sedel rád pri vatričke
Revúca, to zvláštne, strach naháňajúce slovo. Uvažujete, či je to podstatné alebo skôr prídavné meno. Už Martin Kukučín zvolal na adresu mesta: kto vysloví Tvoje meno a zostal by pri tom chladný? Dnes slávneho spisovateľa pripomína gymnázium, ktoré nesie jeho meno. Jeho absolventom je aj Andrej Danko.
„Isteže si naňho spomínam, bol som mu triedny učiteľ. Aký bol? Obyčajný chlapec. Dnes si tak ako s inými študentmi s ním tykám, voláme si a píšeme e-maily. Nemám žiaka, ktorý by mi niečo odfrflal,” spomína Dankov učiteľ, dnes dôchodca z Muráňa Juraj Kochiar (80).
„S celou triedou sme chodili na brigády do hory, zarobiť si korunky. Kamarátovi riaditeľovi lesov vravím: Ferko, nemáš pre nás dáku brigádu? Jeho dcéra je Andrejovi rodina. A tak sa nasadlo na ‚vétriesku‘, nabrali sme motyky a sadenice a poďho do lesa. Kto nemohol ísť, zaplatil na našu vkladnú knižku. A nikto nefrflal,“ hovorí učiteľ v dôchodku. Na gymnáziu v Revúcej učil od roku 1967. Dnes je aktívnym básnikom a recitátorom, vlani mu vyšla kniha poézie.
Vládne krízy boli vždy, nezvyčajný je len Danko
Študenti so svojím triednym, učil ich fyziku a chémiu, radi chodili po víkendoch na túry na Prednú horu. Aj sa guľáša po dvadsiatich kilometroch v nohách navarilo, aj sa vínka popilo. Ale s mierou. Ani v tom Danko nijako nevytŕčal, nebol výrazný ani nevýrazný, podľa slov Kochiara „sedel rád pri vatričke“ a dobre sa bavil s kamarátmi.
Pán učiteľ vychoval mnohých úspešných žiakov, len z jednej triedy má deviatich lekárov aj právnikov, politikom je iba jeden.
„Poviem úprimne, prekvapilo ma, že šiel Andrej do politiky. Politikov nemilujem. Bál som sa o neho, aby ho politika nepokazila…“ nedokončí Kochiar vetu. Na otázku, či sa tak už nestalo, iba roztiahne svoj široký úsmev, pokrčí plecom a neurčito povie, že Matovič ten cirkus pre hodnosť kapitána robiť nemusel, Andrej si však kabaret s bozkávaním výložiek veru odpustiť mohol.
Tunel, turisti, video a eurofondy
Kopráš je menšou časťou beztak malej dediny Magnezitovce. Zopár domov, z toho štyri rekreačné chalupy. Jedinou atrakciou je tu Slavošovský tunel, počas 2. svetovej vojny rozostavané a nedokončené veľdielo dlhé bezmála dva a pol kilometra, ktoré zbytočne kopalo dvetisíc chlapov. Zbytočne preto, lebo tunel mal železnicou prepojiť časti krajiny, ktoré prišli o spojenie v dôsledku odtrhnutia južných území horthyovským Maďarskom v roku 1939.
Koncom vojny sa však územia Slovensku vrátili. Z nedokončeného tunela, čo je v dedine, kde malý Andrej vyrastal, symbolické, je dnes atrakcia, za ktorou sem zavíta asi dvetisíc turistov ročne, domácich aj zahraničných. Okrem veľkého je tu aj „malý tunel“ a viadukt. Starosta tu chce vybudovať cyklotrasu, zrejme v súlade s prioritami SNS.
„My mu tu v obci veľmi držíme palce. Má to ťažké, veľká škoda, že sa to takto deje, sme na jeho strane. Je tam v Bratislave dosť ubitý, aj tak vyzerá. Nepáči sa mi, že si dáva načas, mal skôr riešiť Plavčana,“ povie starosta Magnezitoviec Milan Pršebica (33).
V obci so 476 obyvateľmi, z toho sú dve tretiny Rómovia, je vo funkcii tretí rok. Dedina pozostáva z dvoch častí, staršie Mníšany majú názov podľa stredovekého kláštora zo 14. storočia, mnísi tu chovali ovce, ťažili zlato, striebro a iné kovy. Od 30. rokov minulého storočia sú v okolí magnezitky, živiteľky stoviek rodín.
Prenesme sa do súčasnosti. V časti Mníšany vlani v parlamentných voľbách vyhral s miernym náskokom troch percent Smer pred SNS. Zato v Kopráši mohutne podporili rodáka, SNS tu získala takmer štyridsať percent. Starosta Magnezitoviec Pršebica (nezávislý) spoznal Danka osobne až na sneme SNS. Tvrdí, že ho z Revúcej a Bratislavy, kde pracoval v implementačnej agentúre, až k miestu starostu priviedlo pekné tiché prostredie. Jeho predchodca skončil vo funkcii predčasne, pre alkohol za volantom.
„Keď si to v Bratislave trochu medzi sebou ustália, tak očakávam, že pán Danko svojmu kraju pomôže, najmä s cestovným ruchom. Aj vďaka projektom z eurofondov. Pripravujeme mu propagačné video o obci, už máme letecké zábery aj komentár, treba nám to iba zostrihať,“ dodáva s nádejou starosta Pršebica.
V kancelárii má televízor, beží stále „téatrojka“, ktorá do úmoru spomína najčastejšie meno súčasnosti. Danko je všade ako Forrest Gump. Raz nepustí svojich ministrov na vládu, inokedy posiela kolegom SMS či zaplatí vlaky na púť do Šaštína. Je ako aprílové počasie, rodáci však vedia svoje. On sa „im“ nedá. Koaličná kríza, ako sa jeho trucovanie eufemisticky nazýva, je aj medzi miestnymi diskutovanou témou.
„Danko? Jeho otec bol beťár, dobre sme sa poznali. Jánošík, platil od buka do buka, nedalo sa preňho dlho robiť. Starý otec Andreja tu bol gazda, potom robil na družstve. Tu, kto nerobil v magnezitke, robil na družstve,“ vysvetľuje Jiří Papež, zvaný Ďuro, ktorý má predkov z Moravy a dnes má v obci ako kultúrno-spoločenský referent na starosti vznikajúcu knižnicu s internetom. Tentoraz bez eurofondov.
Krčma tu k nemalej radosti starostu zanikla už pred desiatimi rokmi, ešte dlhšie sú nefunkčné (nemajú ručičky) hodiny na kostolnej veži. Čoskoro tu zriadia vývarovňu, najmä pre dôchodcov. Pomôže Andrej?
„Čo on môže za hriechy svojho otca? Bol mladý chlapec. Pripisujú mu to neoprávnene,“ bráni slávneho rodáka starosta, aj keď Lesostav teraz nikto nespomína.
To sú ni planí ľudia
V druhej časti Magnezitoviec v Kopráši naozaj nie je nič pozoruhodné. Teda, až na ten tunel a pripravovanú fotopascu na vandalov, ktorí ničia altánok pri jeho ústí. V centre dediny je nenápadný dom, dnes v ňom býva rómska rodina Miroslava (54) a Ireny (59) Špirkovcov. V prvej polovici 90. rokov ho odkúpili od otca Andreja Danka.
„Všetci z rodiny boli Andrejovia, aj jeho starý otec. Poznali sme sa dobre. Jeho otec sem zavše príde švestky páliť, aj vlani bol. Podebatujeme, nie je to pyšný pán. No mladého, toho predsedu vlády, som tu ani nevidela. Ten sa s hocikým neporozpráva. Keď sme kupovali dom, ani ma nechcel vziať do auta, asi už pýcha zaúradovala,“ vraví na priedomí pani Irena. Nie, rozdiel medzi vládou a parlamentom si nebudeme vysvetľovať. Manželia Špirkovci údajne pre nezhody so susedmi predali pred štvrť storočím panelákový byt v Revúcej a prišli bývať sem.
„To sú ni planí ľudia. Aj keď si žijú na vysokej nohe a my sme len takí nevzdelaní, chudobní,“ vraví v nárečí o rodine Dankovcov jej manžel. „Bývali v Revúcej v rodinnom dome v miliónovej štvrti, tak sa vravelo. Ale s týmto domom nás dobehli. Najprv vraveli cenu 90-tisíc korún, keď sa však dozvedeli, že sme dostali za byt 240-tisíc, tak podvihli na 150-tisíc. To je darebáctvo. Keď sme sa dohodli, z chodby na mňa Andrejov otec zakričal: No, už jesto korunky? Keď som povedal, že áno, išiel von a iba na ceste sa s nami zjednal,“ krúti hlavou Miroslav Špirko.
Kríza na Gemeri
Vraví sa, že globálny svet je prepojený. Zatrepotanie krídel kolibríka kdesi v Amerike spôsobí na opačnom konci sveta cunami.
Tu na Gemeri je to naopak. Politická kríza v Bratislave z minúty na minútu eskaluje, sem pritom doliehajú iba jej slabé ozveny. Rodáci Andreja Danka mu držia palce, aby to zvládol.
Šéf miestnej SNS Július Buchta dodáva: „To, že bude v koalícii vážna kríza, som vedel už pred polrokom. Smeráci našich ľudí tu v okrese nepustili do funkcií. Koaličná zmluva v regióne neplatí. Nie je spravodlivé, aby po voľbách všetko ostalo po starom v smeráckych rukách. My zo SNS tak nevieme našim ľuďom pomôcť.“
Naši ľudia, vaši ľudia, ich ľudia. Úprimnosť nadovšetko.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
