Denník N

Takí normálni zabijaci – takíto boli vrahovia z hranice

Ilustračné foto
Ilustračné foto

Prežúvali chlieb so sadlom nad niekým, koho práve zavraždili. S pocitom dobre vykonanej práce. Strana si ich vychovala a našli by sa zas.

Autor je členom Living Memory

Koniec augusta, to sú rôzne výročia. Nikdy nepotrestaná vlastizrada a okupácia z roku 1968, Povstanie. Okrem nich je tu aj výročie paktu Ribbentrop-Molotov. Deň bratania sa dvoch neľudských režimov je v Európe aj dňom pamiatky ich obetí.

No keď pamätať, tak pamätať aj na to, že kde sú obete, sú aj páchatelia. Tento druh pamäti nie je v našich zemepisných šírkach až taký populárny. U nás je populárnejšie to, že taká bola doba.

Keď už o tých obetiach a páchateľoch, tak konkrétne. Napríklad. V septembri 1964 utekali cez hranice komunistickej ČSSR dvaja Poliaci. Jeden z nich prešiel. Mal šťastie, v úseku hraníc, ktorým utekali, bol akurát v plote inak nabitom elektrinou prúd dočasne vypnutý. Pohraničiari tam práve vykonávali opravy.

Utekajúceho uvidela hliadka na jednej z veží, strieľali za ním, ale netrafili ho. Tá streľba však odradila druhého z mužov, ktorý sa stiahol späť a dúfal, že keď sa situácia upokojí, podarí sa ujsť aj jemu. S jeho predpokladom kalkuloval kapitán Koďousek, veliaci rote strážiacej tento úsek hraníc. Plot medzičasom rýchlo znova zapli a hliadky stiahol s poznámkou: „Nechajte ho, nevie, že je v tom prúd, pôjde do drátov.“

Josef Koďousek – Archív bezpečnostných zložiek ČR

Citácie sú z výpovede vtedy mladého vojaka, ktorý ju po páde režimu poslal polícii.

„O pár hodín nato sa naozaj v budove roty ozval poplach signalizujúci, že na ‚drátoch‘ došlo k skratu a spadol spínač, ktorým sa do plota púšťal prúd. K spínaču okamžite pribehol nadporučík Pánek. Opakovane nahadzoval padajúci istič a kričal pritom na celú budovu: ‚Ja ti dám, ty hajzel!‘“. „Nadporučík vo svojej horlivosti pravdepodobne dorážal raneného.“

Vojak opisuje, ako muža našli. „Bolo to strašné, všade bol pach spáleného mäsa, utkveli mi poltopánky do špice, malé číslo, možno sedem alebo menšie. Muž mal so sebou ruženec a fotografie ženy s deťmi. Deti mohli byť dve alebo tri, pravdepodobne dievčatá. K mŕtvemu telu prišiel aj kapitán Koďousek. Nahlas sa chechtal a šúchal si ruky. ‚Takýchto mám najradšej, keď už nemôžu hovoriť.‘ Potom sme si posadali, vybalili chlieb so sadlom, kapitán vyhlásil, že je strašne hladný, a museli sme sa s ním podeliť. Jedli sme, fajčili a rozprávali sa. Niekto sa spýtal, prečo sú na tvári toho muža tie načervenalé praskliny v tvare hviezdičiek, a kapitán povedal, že tadiaľ preletel prúd do zeme.“

Je dobré nestrácať pamäť. Premýšľať. Napríklad o tom, kto boli títo dôstojníci pohraničnej stráže. Takí „normálni“ zabijaci prežúvajúci chlieb so sadlom nad niekým, koho práve zavraždili. S pocitom dobre vykonanej práce.

Kapitán a neskorší podplukovník Koďousek vychodil tri triedy ľudovej školy. Pracoval ako údržbár. Potom však zasiahla strana, ktorá pochopila jeho kvality a rozumela jeho potrebám. Z údržbára sa stal kapitán a neskôr podplukovník alebo, ako v inom prípade, z kočiša veliteľ brigády. Profil „Gottwaldových dervišov“ je skoro identický. Ponúkanej šance sa chopili s vervou.

Tam je koreň odhodlania, tam a v správne živenej nenávisti voči všetkým, ktorí sa „mali lepšie ako ja“. V nenávisti voči všetkým, ktorí by hoci len pomyselne ohrozili nový status. Potom je aj nejaký chudák utekajúci za slobodou nepriateľ, s ktorým treba zatočiť. Zabezpečíme ťa, netreba ti kvalifikáciu, vzdelanie, vedomosti, len odhodlanie. Budeš robiť poriadky s tými, čo naše, a teda aj tvoje nové šťastie ohrozujú. Je to osvedčený model. Fungoval nacistom aj boľševikom.

Reflexia minulosti sa môže hodiť aj dnes, keď sa noví Koďouskovia a Pánkovia roja po internete, volajúc po novej dobe, znovuobnovení nepriechodných hraníc, strašia po vlakoch, behajú so samopalmi po lesoch a školách, organizujú spanilé jazdy.

Aktéri opakujúcich sa korupčných káuz by sa mali zamyslieť nad tým, čo o demokracii a slobode hovorí ich správanie. Je politika len prostriedkom, ktorým sa získava „škvára, zrno, zobání“, povedané slovami veksláka z filmu Bony a klid?

„Keby som vám ponúkol, že narobíme poriadky a tie vily hore na kopci budú zajtra vaše, ak mi dáte svoj hlas, dáte mi ho?“ „Jasné!“ odpovedá zborovo chlapčenská trieda v debate o tom, ako vnímajú demokraciu. To bolo na škole v „laboratórnych“ podmienkach. Ktovie, ako by odpovedala spoločnosť, kde „zhruba každý štvrtý občan vidí alternatívu súčasného stavu demokracie už aj v zrušení parlamentného systému a zavedení diktatúry.

Osvedčené modely fungovali, a ak sa nezamyslíme, tak nie je dôvod, aby nemohli fungovať zas.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie