štvrtok

Ak raz budem taký, tak ma zastreľ, hovoril môj muž, kým ešte nemal Alzheimera

Darina má 74 rokov, jej muž Ali nedávno oslávil osemdesiatku. Pätnásť rokov sa už pasuje s Alzheimerovou chorobou. Keď už nevládzem, sadnem na električku a vozím sa po meste, hovorí Darina vo svojej spovedi.

Muža som poslala vyniesť smeti. Pozerám na neho z okna a kontrolujem, či ide dobre. Samého ho môžem pustiť len vyniesť smeti. Inak musím chodiť všade s ním.

Pred pätnástimi rokmi mu zistili Alzheimera a odvtedy sa to iba zhoršuje.

Pred desiatimi rokmi sme sa presťahovali. Týždeň po tom, čo sme začali bývať v novom, mi oznámil, že si ide kúpiť noviny. Pamätal si, že na konci ulice je novinový stánok.

Čakala som ho hodinu. Dve. Tri.

Obliekla som sa a šla ho hľadať. Ale kde začať? Odišiel len v ľahkých teplákoch. Ešte šťastie, že si vzal aspoň hrubú bundu a teplé topánky.

Zavolala som synovi, že sa mu stratil otec. O tretej už sme boli na polícii, kde s nami spísali zápisnicu. Odovzdali sme im fotografiu, ktorá sa mala na druhý deň objaviť v električkách.

Čakali sme. A čakali. Boli to hrozné chvíle. Nikdy to nechcem zažiť znova.

Ktosi volá.

„Nechýba ti muž?“ spýtala sa ma priateľka. „Alino je u mňa, neplač.“

Muž sa vrátil na starú adresu. Prešiel z Dúbravky až do Horského parku.

Kamarátka od nás bývala o tri domy ďalej. A keďže náš bývalý dom bol prázdny, lebo v ňom zatiaľ nikto nebýval, zazvonil u nej.

Povedal jej, že sa stratil. A nech ho zavezie domov.

Pýtali sme sa ho, kde bol celý deň. Nevedel.

Nevedel ani to, ako dlho bol preč.

Nesmiem mu odporovať

Pýtam sa ho: „Zjedol si lieky?“

„Zjedol,“ odpovie suverénne.

A potom ich zbadám na stole. „Ako si ich mohol zjesť, keď sú tu položené?“ pýtam sa ho.

Začína sa hnevať. Kričí a to nie je pekné.

Mám pocit, že v takýchto chvíľach sa cíti tak, akoby som ho pri niečom prichytila. Pri tom, že urobil niečo zlé, nejakú chybu.

„No tak, keď si to praješ, tak ich zjem,“ odvrkne a lieky prehltne.

Naučila som sa, že mu nemôžem odporovať. Vtedy je pokoj.

Pokým bol zdravý, bol veľmi ústretový, zmierlivý, nekonfliktný, mal fantastickú povahu. Ale tá choroba ho veľmi zmenila. Začína byť agresívny. Najmä vtedy, keď mu odporujeme.

Je to s ním podobné, ako s jeho otcom.

Aj jeho otec mal Alzheimera. Dožil sa deväťdesiatich rokov. Žena mu zomrela, tak som ho potom pätnásť rokov opatrovala. Býval s nami v jednej domácnosti. Bol veľmi mierny a trpezlivý. Až postupom času začínal byť agresívny.

Nezniesol, keď ho syn usmerňoval. A neskôr ho už vo svojej blízkosti nezniesol vôbec. Nemohol mu prísť na meno, vyháňal ho z domu, obháňal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102079 z vás dostáva správy e-mailom