Náročné žitie v paralelnej realite

„Drahý nálezca, drahý čitateľ. Píšem tieto riadky ako upomienku na to, čím by Utópia bola mohla byť, ak by sa všetko nebolo pokazilo. Veľmi ťa prosím: neprestávaj čítať, pochopíš.“

Tieto slová nájdeme v takmer 400-stranovej knihe Alexandry Salmely Antihrdina (Artforum 2017, z fínčiny preložila autorka) na strane 288. Ak sme teda neprestali čítať, tak v tejto publikácii z kvalitného materiálu a so zvláštnou grafickou úpravou i dizajnom (Martin Mistrík) nájdeme všeličo, čo pre prozaické knihy nie je typické (môže nám to pripomenúť Hevierovu Knihu, ktorá sa stane).

Už pri nezáväznom listovaní v Antihrdinovi vizuálne zistíme, že je to experiment vo vonkajšej kompozícii, pri ktorom sa nevie, či ide o zámer autorky alebo výtvarníka, dokonca niekde by to mohli byť aj chyby tlače.
Pri precíznejšom listovaní sa dá usúdiť, že kniha obsahuje množstvo graficky rôznorodých textov, stretneme sa aj s takmer prázdnymi stranami, niektoré pôsobia ako cvičebnica rôznych typov písma. Graficky zaujímavo je znázornené takzvané rýchle čítanie (novín, časopisov,…), vidíme nedokončené vety, odseky, titulky, medzititulky.

Takmer každá strana knihy niečím prekvapí

Práca s úryvkami (i fiktívnymi) z tlače naznačuje možnosť cenzúry, skresľovania skutočnosti. Hlbší ponor do štruktúry textov prináša ďalší experiment – nesystémové vynechávanie interpunkcie i absolútnu absenciu čiarok, bodiek, veľkých písmen,… – až to pripomína poéziu. Toto všetko môže človeka odradiť, ale aj zlákať na čítanie a na otestovanie, či experiment formy bude i obsahovým experimentom vypovedaného.

Autorka použila (skúsila a využila) viaceré spôsoby stvárňovania skutočnosti bez osobitného systému, takže takmer každá strana knihy niečím prekvapí. Ide predovšetkým o synkretizmus na celej ploche – nepravidelne sa striedajú rôzne žánre, osobitne legendy, ale aj listy, reklamy, plagáty, verše, reportáže, repliky divadelnej hry, experimentálne a e-mailové texty na neočíslovaných stranách, a istý dejový základ medzi nimi tvoria ucelené texty, ktoré z hľadiska žánru predstavujú v knihe jeden veľký fejtón.

Kniha má najbližšie k fejtónu a eseji

Pred percipientom chvíľami nastupuje otázka, aká je funkčnosť týchto textov, ktoré sú značným vybočením z akej-takej dejovej línie vo fejtónoch. Príjemca môže mať tendenciu tvrdiť, že Antihrdina nie je umelecká ani dokumentárna próza, označeniu sci-fi sa bráni samotná autorka. Akosi najväčšmi sa táto kniha približuje teda k fejtónu a eseji.

Je náročné napísať prózu na aktuálnu tému. Autor by mal mať od zobrazovaného epickú dištanciu, čo tejto knihe v značnej miere chýba. Preto má charakter publicistiky, v ktorej do súčasných globálnych problémov sú zakomponované postavy. Ony, ich konanie by malo byť nositeľom posolstiev, ale situácia v knihe je trochu iná. „Mŕtvi“ ožívajú, ukončené, umŕtvené postavy sa znenazdajky vracajú, pribúdajú nové a u čitateľa môže nastať istý zmätok najmä vtedy, keď ich autorka veľmi rýchlo strieda.

Ide o postavy minulé i súčasné, symbolické, niektoré nadobúdajú nové mená, pseudonymy a takto dochádza miestami až k nezrozumiteľnosti. Napríklad Antti nastupuje do knihy rôznymi spôsobmi (listom, cez autorského rozprávača, cez inú postavu), raz je Antti, inokedy Antti Hrdina či Anti Hrdina, aby z neho bol napokon Antihrdina.

Aj vševediaca rozprávačka sa zrazu mení na postavu alebo ja-rozprávanie na er-formu pri tej istej postave. Vševediaci rozprávač ovláda čas, priestor, vnútro postáv i vonkajšok skutočnosti detailne.

Leitmotív camery obscury

Detaily sú silnou stránkou Alexandry Salmely, vie ich adekvátne, vhodne využiť. Obdivuhodná je autentickosť zobrazenia aj takých prostredí, ktoré sú niečím zvláštne, výnimočné, naturalistické i romantické. Knihou sa tiahne leitmotív camera obskura. Akoby rozprávačka (rozprávači) bola tou kamerou, ktorú však neustále nosí so sebou Antti. Vševediaci rozprávač u Salmely je neobmedzený, predstavuje štúdie mravov, vzťahov, typov ľudí v bežných denných situáciách, mapuje ich vnútorný svet.

Časti druhej polovice knihy sú lepšie – ide o spomínania a o personálneho rozprávača v ich-forme. V knihe sú aj príliš provokatívne, odvážne, nihilistické a radikalistické názory, ktoré autorka pripisuje rôznym postavám, niekedy sú v rámci jednej postavy aj protirečivé, príde na um i možnosť prestúpenia občianskeho či morálneho zákona. Iné postavy sú nositeľmi konšpiračných „právd“, trpia akousi paranojou alebo ide o paralelné myslenie, názory, postoje viacerých postáv.

Nelimitovaná autorkina fantázia

Salmela z jedného okamihu, z jednej myšlienky postavy vytvára obrovské množstvo asociácií (ide priam o ich hýrenie), ktoré zahmlievajú text a nebyť niektorých historických či súčasných reálií, bol by do značnej miery nezrozumiteľný. Autorka pracuje s náznakmi, symbolmi, takže za zložitým štýlom je síce predmet rozprávania, ale roztrieštený v ďalších náznakoch, asociáciách, domnienkach.

Autorkina fantázia je nelimitovaná, interesantná, ale možno nie pre každého príťažlivá. Pravda, musíme vziať do úvahy aj využívanie irónie, sarkazmu, silnej paródie, hyperbolizácie a, samozrejme, fikcie. Rozprávači sú rôzni, nie je dodržaný čas a priestor, niektoré z postáv používajú aj dehonestujúci, opovržlivý postoj voči ľuďom, ich konaniu a vlastnostiam, akoby všetko bolo hodné výsmechu a odsúdenia.

Autorke sa vydarila „reportáž“ (ako žáner) z osláv Dňa zeme. Je v nej množstvo sarkazmu, irónie nad primitívnou masovosťou, matériou, bulvárom; vytvorila naturalistickú karikatúru spoločnosti aj s totálnymi nechutnosťami, absurdnosťami. Práve v tejto časti sa najmarkantnejšie objavujú subštandardné slová, vulgarizmy ako samozrejmosť vo vyjadrovaní, žiaľ, takáto lexika je sporadicky na celej ploche knihy, no nie vždy funkčne uplatnená.

S jazykom súvisia aj vážne prehrešky voči mnohým normám slovenčiny v lexike, v štylizácii, dokonca v pravopise. V niektorých častiach knihy autorka však úspešne používa vysoko lyrické, zväčša prírodné pasáže, ktoré kontrastujú s temnými, naturalistickými motívmi.

Súčasný človek viac hovorí ako koná

Kniha je svojou myšlienkovou náplňou veľmi pochmúrna, tragická, ide o akýsi futuristický obraz zanikania planéty Zem. Dôvody (podľa postáv) sú niekedy zvláštne, ale väčšinou neprinášajú nič nové, resp. to, čo sa už nespočetne ráz vyslovilo v publicistike: téma ekológie, environmentalistiky, rozdiely medzi krajinami, v štáte, spoločnosti, ochrana prírody, nezodpovedná činnosť, neohľaduplnosť voči Zemi, voči človeku, obrovské rozdiely v úrovni života na zemeguli, propagácia ochrany Zeme prostredníctvom ešte väčšieho konzumu a výroby toho, čo Zem ničí. Autorka odhaľuje, že súčasný človek viac hovorí ako koná a ak koná, nie vždy pozitívne.

Prejavuje sa uňho chamtivosť, neznalosť veci, za ktorú alebo proti ktorej bojuje, značný, ba až silný formalizmus, neúprimnosť, čo Salmela stvárnila pomocou hesiel či dialógov dvoch i troch generácií; rozhovory sú popretkávané súčasnými reklamami a v nich figurujú súdobí mladí ľudia v úpadku a bez cieľa. Spolu so Zemou umierajú nielen jej škodcovia, ale aj tí dobrí, ktorí zostali osamotení v zámeroch na jej záchranu.

Nastoľuje sa tu aj otázka, v akom stave necháva Zem generácia nasledujúcej generácii a ako si tá váži či odsudzuje konanie predkov. Žiaľ, v takýchto častiach je aj dosť didaktizmu. Všetky takéto a podobné myšlienky sú však vyslovované priamo alebo prostredníctvom fejtónových častí. Umelecká próza – to nie je iba aktuálna téma!

Nánosy slov

Nepochybne zaujímavé sú časti o princípe novinárskej práce, faktickosti, fikcie v nej, o okolnostiach, za akých novinársky príspevok vzniká, i ironické odhaľovanie princípov novinárskej práce pod vplyvom nejakého diktátu, zväčša ideologického. Zaujímavé motívy i téma knihy Antihrdina sa strácajú v prekonštruovanej kompozícii a v nánosoch slov.

Peter Balko sa v iných súvislostiach vyslovil: „Keď sa rozhliadam okolo seba, po svete, ktorý sa segreguje hnevom a nenávisťou, mám pocit, že veľkým románom môže byť aj novelka alebo pokojne aj jediná pekná veta.“