Denník N

Viackrát ma takmer zabili naši, spomína partizán Ladislav Holík

Ladislav Holík bol chvíľu na ruskom fronte, potom vo vojenskej väznici. V Povstaní vozil partizánov do boja na nákladiaku s nemeckými značkami. Strieľali po ňom aj vlastní.

Foto – Šymon Kliman

Už ako 19-ročný chlapec som musel narukovať do slovenskej armády. V apríli roku 1943 ma potom poslali na ruský front ako šoféra, spojku na motocykli pre vojenskú nemocnicu Bratislava. Bez rozlúčky, bez všetkého.

Mali sme vyraziť z Bratislavy na Krym. Pár dní predtým som si sám vypísal jazdný rozkaz, služobnú cestu do Serede. Chcel som sa ísť rozlúčiť. Vymyslel som si mená, keby ma náhodou na ceste chytila kontrola. Mal som však v Trnave havárku a prišli mi na to, že som si to podpísal sám. Mal som mať z toho vojenský súd. Rovno ma poslali na front, ale ten súd si na mňa počkal.

Na fronte som rýchlo dostal kĺbový reumatizmus. V nemeckej vojenskej nemocnici v Sinferopole ma poslali už v septembri 1943 predčasne domov, doma som maródoval.

Za mrežami

Prihlásil som sa teda na vojenský súd a tam ma odsúdili na dva týždne basy. Za mrežami som bol aj v čase vypuknutia Povstania.

V base sa už hovorilo, že sa voľačo chystá. Na izbe nás pripravovali na ľahkú vzburu. Keď to 29. augusta vypuklo, vypustili nás z ciel a povedali: Kto chce, môže ísť bojovať proti Nemcom. Ostatní môžu ísť domov.

Zostal som. Prečo? Preto, že ma partizáni prepustili z basy. A domov som nešiel aj preto, že som sa bál gardistov.

Naša prvá úloha bolo vyraziť na dvoch autách do Nitry a presvedčiť nitriansku posádku, aby sa pridala k partizánom. Lenže, už pri Zlatých Moravciach došlo k stretu s nemeckými vojakmi.

Bol to krutý boj, nevedel som, koľko nás je. Jeden z našich mal ľahký guľomet, podával som mu pásy s nábojmi. Bol to nepríjemný zážitok. Nemci mali viac áut, ale bolo ich menej a vyhrali sme. Oni sa jednoducho rozutekali.

Strieľali na mňa aj naši

Tam sme ukoristili štyri-päť áut. S jedným z nich, s Oplom Blitz Triton (nákladiak) som jazdil takmer celé Povstanie. Po celý čas s nemeckými značkami. Dokonca na mňa aj naši strieľali, lebo o tom nevedeli. Našťastie ma netrafili.

Vozil som partizánov na bojiská, do Telgártu alebo do Vernára, bol som v Tisovci. A potom ma preložili do kúpeľov v Nemeckej Ľupči k veliteľovi nadporučíkovi Kristekovi. Tam som bol až do potlačenia Povstania.

Do bojov som sa v Povstaní veľmi nezapájal, jazdil som najmä s autom. Mal som však jeden taký nepríjemný zážitok. Ocitol som sa v jednej izbe s ruským vojakom. Išli sme spať a on sa hral s pištoľou. Zrazu výstrel… Samozrejme, všetci sa zobudili a on hovorí: „Našťastie som ťa netrafil.” Opäť ma mohol zastreliť vlastný partizán, spolubojovník.

Pre dnešných mladých mám jeden odkaz. Zlo, to je neznášanlivosť ľudí, závisť, keď sa jeden pred druhým povyšuje a myslí si, že je viac. Mladým by som chcel odkázať, aby sa znášali s každým, aby neboli protivní, sebeckí. Aby ich nepostihlo nič také ako nás.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash