Denník N

Partizán Viktor Chmura: Videl som toľko smrti, že som stratil cit

Stále niekto zomieral. Večer zaspal a ráno sa už nezobudil, spomína si Viktor Chmura. Keď vypuklo Povstanie, mal 21 rokov.

Foto – Šymon Kliman

Narukoval som do slovenskej armády. Dostal som výcvik a stal som sa rádiomechanikom. Keď ma poslali na front, nechcel som bojovať proti našim chlapcom, ktorí už vtedy boli v horách. Ešte pred začiatkom Povstania som utiekol.

Dostal som sa do partizánskej prepadovej skupiny. Pristavovali sme autokolóny, obrnené autá a niekedy aj tanky. Mali sme aj protitankové strely. Ono to vyzeralo takto: míneri nakládli míny, tie odpálili a z lesov potom naši ostreľovali nemeckých vojakov v tej kolóne. Ja som sa do bojov veľmi nedostával, ja som bol telefonista, mal som na starosti spojenie.

Prespávali sme po senníkoch a mali sme aj poľnú kuchynku. Smerovali sme z východu cez hory na Bystricu. Počas Povstania som potom asi mesiac bol priamo v Bystrici na ústrednej telefónnej centrále. Zabezpečovali sme spojenie s veliteľstvom.

Keď sa blížili Nemci, evakuovali aj nás do hôr. Raz sme sa dostali na kraj lesa a Nemci nás začali ostreľovať. Na kostolnej veži mali pozorovateľňu a preto nás zbadali. Pálili po nás aj míny. Im už bolo všetko jedno. Dostali sme sa pod strašnú paľbu. Počul som, že si máme rýchlo ľahnúť, nevedel som však kam. Jeden kamarát mi hovorí, aby som si ľahol do jamy, ktorá zostala po výbuchu míny, že oni nestrieľajú dva razy na rovnaké miesto. Ešte som cítil, ako v tej jame bolo teplo. Strašne som sa bál a naozaj som aj schytal kus črepiny do nartu.

Nemali sme čo jesť. Zbierali sme čučoriedky a brusnice a trápili sa. V Liptovskej Lužnej, pod hrebeňom Nízkych Tatier nás jedného dňa zajali Nemci. Boli sme už takí hladní, smädní a prechladnutí. Veliteľ nás viedol smerom dole a prekvapilo nás, že tam boli Nemci. Bolo ich veľa a mali aj ťažké zbrane. Dostali sme sa do lágru a tam som bol až do konca vojny, kým nás oslobodili Angličania a Američania.

V lágri to bolo strašné. Mali sme polievku a jeden krajec chleba na deň a museli sme pracovať. Často chodiť kilometre peši na prácu. Okolo nás umierali stále chlapci, ktorí boli zranení, chorí alebo už nevládali. Zomrelo tam veľa ľudí, ale nám to už nepripadalo také divné. Stále niekto zomieral. Večer zaspal a ráno sa už nezobudil. Aj my sme ale boli na umretie a zo všetkého toho zla úplne otupení, bez citu.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie