Francúzi si zachovali úroveň v každej situácii, spomína partizán Július Kusý
Pred Povstaním pomáhal odboju s vybavovaním dokladov, v Povstaní bol v skupine aj s francúzskymi partizánmi.
Pracoval som v dielni u zámočníka Šimka v Uhrovci. Bol to socialista a za Slovenského štátu bol napojený na ilegálne skupiny odboja. V tej dielni sa schádzali a ja som bol pri tom. Chodili tam aj zbehovia, čo ušli z armády, z transportov. My sme im pomáhali.
Nakŕmili, ošetrili, ale aj vybavili občianske preukazy, aby sa mohli vrátiť domov alebo voľne pohybovať. Mal som iba 18 rokov, ale vyznal som sa v okolí, a tak ma poslali na bicykli po tie preukazy. Rýchlo sa rozchýrilo, že to vybavuje Ďulino. Boli medzi nimi aj Rusi, ktorí sa potom skrývali na samotách v okolí.
Keď vyhlásili Slovenské národné povstanie, boli sme pripravení. Viacerí chlapci z Uhrovca sme sa stretli a chceli sme sa pridať k partizánom. Mali sme dohodnuté miesto, kde sa stretneme.
Z okolitých kopcov tam prišli aj Rusi, čo sa tam skrývali. Jeden z nich, Koľja, prišiel ku mne a chytil ma okolo ramien a vraví: „Ahoj Jula. Už sa nemusíme skrývať, už treba bojovať. Vyhnať fašistov, Nemcov a gardistov.“ Viacerí chlapci netušili, že som robil spojku a pomáhal im, a celí prekvapení sa ma pýtali, či ho poznám. Až vtedy som im priznal, že už rok a pol. Nemohol som veriť každému, preto som to všetko robil veľmi opatrne, tajne. Báli sme sa zradcov.
Išli sme do hôr. V skupine, do ktorej som sa dostal, boli okrem Slovákov a Rusov aj Francúzi. Nemci ich zajali medzi Ilavou a Dubnicou. Naša partizánska skupina ich oslobodila a potom boli s nami.
Dodnes si myslím, že Francúzi sú najsprávnejší ľudia. Keď niečo sľúbili, vždy to splnili. Nezradili. A veľmi dbali na hygienu. Plus: nosili biele šále. Keď sa im zodrali, urobili si šál z plienky. Všetky dievčatá vedeli, že idú Francúzi. Podľa tých šálov. V každej situácii si zachovali úroveň.
V horách som prežil celú zimu. Bez pomoci ľudí by som bol mŕtvy. Oni nám dali najesť, topánky, keď sa mi staré zničili, šaty a častokrát sme sa u nich v chalupe mohli aj vyspať. Dávali nám aj z posledného.
Najhoršia spomienka je na kamaráta, ktorý dostal ranu do brucha. Ruku, nohu viete ošetriť, obviazať, ale, čo s bruchom? Mal hrozné bolesti a prosil, aby sme ho zastrelili. Veliteľ sa na mňa pozrel a hovorí: Vy ste dobrí kamaráti, urob to. Jeden ruský partizán, mal už 40 rokov a trochu sa o mňa staral, ma chytil a povedal veliteľovi, že ak to chce urobiť, nech to urobí on a nech nenúti mňa. Mal pravdu, ak by som to bol urobil, po vojne by jeho rodina povedala, že ešte mohol žiť a ja som ho zastrelil. Ten kamarát nakoniec zomrel v bolestiach, nedalo sa mu pomôcť.
Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.
Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na [email protected].
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
