Chlapci sa pred Nemcami skryli v komíne, spomína Mária Mištínová na Povstanie

Mala som štrnásť rokov, keď vypuklo povstanie. Naši už o tom vedeli, otec patril k ľuďom, ktorí ho pripravovali, a ja som tiež niečo tušila, keď sa pod bránami domov začali zhromažďovať zbrane.

„Zoberte si veci na týždeň, musíme odísť z domu,“ povedal otec jedného dňa. Všetci piati, teda rodičia a my, tri deti, sme si zabalili také športové oblečenie, baganče a podobne, jednoducho sme si narýchlo zobrali zopár najnutnejších vecí na týždeň.

Ani vo sne nám nenapadlo, že z týždňa sa to natiahne na plných deväť mesiacov, čo sme sa nemohli vrátiť domov.

Prečítajte si

Účastníčka SNP Marta Eisenhutová: Varila som pre elitu Povstania a konzerva mi zachránila život

Deväťmesačná púť

Otec bojoval na Jankovom vŕšku v partizánskej Brigáde Jana Žižku, ktorej velil kapitán Teodor Póla. Bol to mladý chlapec, dvadsaťjedenročný, jeden z tých, ktorých kdesi v Rusku či na Ukrajine pripravovali na takéto veliteľské funkcie a potom ich letecky dopravovali na Slovensko.

Otec nám často spomínal, že keď ho tam prvý raz videl, opýtal sa ho: „A ty, chlapče, čo tu robíš?“ A mladý, bol to Čech, mu odvetil: „Já jsem pověřen velit Brigádě Jana Žižky, na to mně připravovali.“

A my s mamou sme začali našu deväťmesačnú púť. Najskôr sme sa ubytovali v Slatine na evanjelickej fare. Týždeň to vydržíme, hovorili sme si. Týždeň prešiel a sťahovali sme sa cez hory do Závady, kde sme s niekoľkými ďalšími rodinami bývali v miestnej škole. Inak, jej riaditeľ už dlho pred augustom spolu s naším otcom a ďalšími chlapmi pripravovali povstanie. V jednej triede bol zriadený lazaret, a my sme tam tiež chodili pomáhať.

Ďalšou zastávkou bola malá dedinka Kšinná, tam sme zasa bývali v škole. Pamätám si, že my sme mali vyhradený priestor v zemepisnom kabinete na zemi medzi papierovými mapami. No ani tam sme nemohli zostať dlhšie, a tak sme sa presunuli do dediny hlbšie v horách. To však už nastali horšie časy, bol november, blížila sa zima, a Nemci chystali veľkú ofenzívu. Ďalekohľadom sme videli, ako sa dolinou valia obrnené transportéry a ďalšia vojenská technika. Dedina už prestala byť bezpečná, na dolapenie otca, ale aj na viacerých iniciátorov povstania, Nemci vypísali odmenu.

Plazila som sa po bruchu

A tak sme sa aj my stiahli do hôr do bunkra. Bola to vlastne veľká jama, ktorú vykopali partizáni, zvnútra ju vystužili nejakou gumou. V tom bunkri nás bolo asi dvadsať, vôkol už plno snehu.

Ktosi síce vytiahol z potoka staré malé kachle, no kúriť sme aj tak nesmeli – cez deň by nás prezradil dym a v noci iskry. Veľmi dramatické to bolo najmä vtedy, keď Nemci naháňali v lese ľudí, a cestička viedla asi päťdesiat metrov od nášho úkrytu. To bolo strašné, pochytali mnoho ľudí, už ani neviem, či ich odvliekli do Bánoviec, alebo rovno do koncentrákov.

Po troch dňoch a troch nociach sa minulo všetko jedlo, tak veliteľ partizánov rozhodol: „Treba ísť dolu do dediny zobrať niečo na zjedenie. Pôjdeš ty, dievča si možno Nemci nevšimnú,“ a ukázal na mňa. Po bruchu som sa doplazila do dediny k richtárke, ako mi kázali. „Dievča moje, ty si nažive? Veď sú ešte na kraji dediny. Utekaj späť,“ povedala mi, a keď som ju požiadala o trochu jedla pre tých hore, dodala: „Ja vám nemôžem nič dať. Chlapov mi odvliekli, vystrieľajú nás.“

Keď som sa vrátila k bunkru, poslali ma opäť dolu, tentoraz za invalidom s drevenou nohou, ktorého Nemci nezobrali. A ten mi naozaj nabalil do košíka nejaké zemiaky i chlieb.

Prečítajte si

Partizán Tibor Donoval: Recitoval som Zdravas a z guľometu pálil na pancieráky

Cez Vianoce bude lapačka

Popri tom sme stále museli byť v strehu aj preto, aby nás môj štvorročný brat plačom neprezradil. Normálne by už nemal cumeľ, no aby sme ho upokojili, dávali sme mu cmúľať vrecko s trochou cukru, tak sme ho všelijako tíšili.

Ale aj tak už bolo treba bunker opustiť, ďalšou zastávkou boli Miezgovce, dedinka, v ktorej nás čakala jedna takmer hluchá starenka. Aj z jej rodiny pochádzali niektorí otcovi spolupracovníci, ktorí teraz boli všetci v horách. Tam sme strávili Vianoce, aj sme si u nej v schátralom domčeku zakúrili.

Mňa však začal trápiť nejaký svrab, „svrbačka“, ako sme vraveli. Z tej špiny hádam, alebo ho do bunkra doniesli vojaci, ktovie? Pomohli mi nejaké lieky, čo mi dala jedna spojka, prinášajúca z Bánoviec lieky pre partizánov. Pred Vianocami nás prišiel z hôr pozrieť aj otec, no len nakrátko. „Cez Vianoce bude iste lapačka,“ povedal.

A tak sa aj stalo. Na Božie narodenie boli celé Miezgovce obkľúčené, ozývala sa streľba a miestny bubeník vyhlásil, že všetci chlapi od šestnásť rokov vyššie musia nastúpiť na osobnú prehliadku. Môj starší brat mal sedemnásť, práve zišiel z hôr dolu na Vianoce, a v dome bol aj jeho rovnako starý kamarát. To by sa zle skončilo, tak sa skryli do komína, jeden aj druhý, museli ísť nad seba, a tam vydržať. Starká dala na dvierka od komína také všelijaké výšivky a kuchynské žufanky a naberačky, a tŕpli sme. Samozrejme, kúriť sa tým pádom nedalo, navyše to mohlo byť Nemcom podozrivé, že na Vianoce sedíme pri studených kachliach.

Keď vošiel nemecký vojak dnu a pažbou šťuchal do perín, skoro sme od strachu omdleli. Chlapci boli skrytí v komíne ešte hodnú chvíľu, až keď sme si boli istí, že Nemci sú už preč, doslova vypadli z komína. Obaja čierni, krv sa im valila z tváre, hrozné. No ale žili. Potom sme im hovorili, že boli takí komínoví partizáni.

Prečítajte si

Viackrát ma takmer zabili naši, spomína partizán Ladislav Holík

Túžba po čerstvom rožku

V novom roku sme už žili v akejsi väčšej nádeji, že sa raz aj domov dostaneme. Odkázali nám z Bánoviec, že v našom dome jeden čas ubytovali nejakého nemeckého generála, ktorý sa pri prezeraní rodinných albumov nadchol, že aká sme to krásna rodina a pritom žijeme v horách. Vraj nám odkázal, nech sa vrátime, že on sa zaručí, aby sa nám nič nestalo. No otec to vyriešil jasne: „Možno jeden ťa ochráni, ale na druhý deň ho odvelia, a nás pekne zbalia.“

Prežila som toho veľa, z tých deviatich mesiacov utrpenia a strachu mám množstvo spomienok. K nim patrí aj obrovská túžba, ktorá ma sprevádzala počas hladovania. Túžba po čerstvom rožku, aký piekol ujo Miško, pekár v našom meste.

Teraz to často spomínam svojim deťom a vnúčatám, keď na akejkoľvek slávnosti musím mať biely rožok s maslom. Žiadna torta, nič na svete mi tú chuť nenahradí. Chuť z tej túžby, z toho hladu. Chuť bieleho rožka s maslom.