Denník N

Partizán Artur Szobonya: Črepina mi odsekla kus kolena

Musel utiecť z domu, kde ho hľadali žandári. V lesoch ho postrelili Nemci. Artur Szobonya sa potom skrýval na povale ruského dôstojníka.

Foto – Šymon Kliman

Bol som mladý chlapec a otec ma posielal za partizánmi, aby som im nosil správy. Žandári sa to dozvedeli a chceli ma zatknúť, ale mne sa podarilo cez okno utiecť. Medzi zubami som mal nôž a v ruke pištoľ. Skrýval som sa na sene a nemohol sa vrátiť domov.

Nevedel som dobre po slovensky, iba po maďarsky. Keď nás viezli na autách, počul som, ako kričia, kam sme prišli. Hovoril som si: Kde to sme? V čertoch? Boli sme na Čertovici.

Zachránil ma hrubý buk

Peši sme putovali smerom na Muráň. Nad ránom začalo snežiť a jeden zradca nás prezradil. Medzi partizánov sa zaplietli aj gardisti a tí nás udávali. Chceli sme sa skryť, ale zrazu sme počuli auto a potom streľbu.

Zachránil ma hrubý buk. Dvaja by ho neoblapili. V ruke som mal samopal. Kôru stromu odfrklo, ale črepiny ma trafili do kolena. Najskôr som si myslel, že ma iba niečo udrelo. Potom mi rozrezali nohavice a videl som tú ranu. Na sneh kvapkala krv.

Nemohol som ísť ďalej s partizánmi. Črepina mi odsekla kus kolena. Museli mi to ošetriť, naliali mi na ranu lieh. Dali mi palicu, ale nemohli ma odviezť do nemocnice. Bolo to ďaleko a bolo by to nebezpečné. Štyri dni som s tou nohou kríval smerom domov.

Rusa som ukryl na povale

Cestou som stretol jedného Rusa, bol v civile a tiež bol zranený. Utiekol zo zajateckého tábora. Až neskôr som sa dozvedel, že to bol dôstojník. Zobral som ho k nám domov. Nevedel som, že u nás v tom čase už boli Nemci.

V momente, keď som došiel, však neboli doma, a tak som Rusa ukryl na povale. Ani mame som nepovedal, že je tam. V izbe sme boli my a Nemci a hore sa skrýval ruský dôstojník. Bol tam až do momentu, ako prišla sovietska armáda.

Raz ráno som zobral sekeru, že pôjdem do lesa. Nemecký dôstojník sa ma opýtal, kam idem a prečo krívam. Povedal som, že som sa poranil, keď som rúbal drevo. Hneď bežal a zavolal nemeckého lekára. Pozrel sa na moje koleno, bolo už čierne. Po chvíľke mi z neho vybral črepinu a povedal, že to nebola sekera, ale výbuch. Vedel som, že je zle, a tak som povedal, že po nás strieľali Rusi.

Na druhý deň ma zobrali, nech s nimi idem do lesa na drevo. Bál som sa, že tam stretneme partizánov. Nemci vedeli, že mám v kolene črepiny, a partizánom by sa nepáčilo, že Nemcom pomáham s drevom. Mal som však šťastie, nič sa mi nestalo.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash