Len málokto dokázal tak farbisto a zábavne opísať Slovensko aj Slovákov ako tento spisovateľ

Je vlastne ťažké rozhodnúť, či Kálmán Mikszáth – známy predovšetkým skvelým románom Dáždnik svätého Petra – bol Maďar alebo Slovák. Príbehy všetkých jeho kníh sa odohrávajú na Slovensku, dobové karikatúry ho s obľubou zobrazovali v slovenskom kroji a narodil sa v Sklabinej. Rodom bol podľa jedných zdrojov Maďar, podľa iných Slovák – Sklabiná bola v tých časoch čisto slovenská dedina a on má v rodnom liste meno Koloman Miksat, viacerí jeho predkovia boli slovenskí kňazi a učitelia, sobášil sa v peštianskom kostole slovenskej evanjelickej cirkvi, je tam o tom záznam v slovenčine, okrem toho Jozef Škultéty píše: „V Mikszáthovi slovenský cit nikdy neotupel. Keď meno jeho rodiska zmenili na maďarské, povedal – Hm, tak som sa ja nenarodil nikde!“

Maďari ho pokladajú za svojho a Slováci ho s potešením ignorujú. Je to smutné a, žiaľ, pre nás typické. Prečo je dôležité na Mikszátha nezabudnúť? Nech už mal akýkoľvek pôvod, len málokto dokázal v 19. storočí tak farbisto, zábavne a pútavo opísať Slovensko a Slovákov ako práve on.

Od chudobného spisovateľa po celonárodné oslavy

Narodil sa v roku 1847, na gymnázium chodil v Rimavskej Sobote a v Banskej Štiavnici, v Pešti potom osem semestrov študoval právo. V Balážskych Ďarmotách následne prijal povolanie miestoprísažného sudcu, neskôr tam krátko pracoval ako advokátsky koncipient. Začal sa živiť ako novinár a spisovateľ (najprv v Segedíne, neskôr v Pešti), publikoval články a poviedky, ale spočiatku sa mu veľmi nedarilo.

K tomu sa viaže vtipná príhoda – pár rokov po svadbe (1873) si vynútil rozvod so svojou milovanou ženou Ilonou, pretože ju, podľa vlastných slov, nechcel obťažovať zlou finančnou situáciou; znovu si ju vzal roku 1883, keď sa konečne postavil na nohy. Prvý literárny úspech zažil v roku 1881 so zbierkou noviel Slovenskí krajania, čitateľov očaril jeho rozprávačský talent a presné postrehy z vidieckeho života na rodnom Slovensku, k témam neskôr pridal aj úpadok uhorskej šľachty a zemianstva. Ako napríklad v cervantesovskom románe Obliehanie Bystrice, známom aj pod názvom Posledný hradný pán, z roku 1895.

Zvolili ho za poslanca a stal sa členom-korešpondentom Uhorskej akadémie. V roku 1908 mu udelili najvyššie uhorské literárne vyznamenanie – Veľkú cenu Uhorskej akadémie a 16. mája 1910 sa dokonca konali celonárodné oslavy štyridsiateho výročia autorovho vstupu do literatúry, čo bola pocta, akej sa dostalo iba málokomu. Na záver slávnosti vraj požiadal dojatý Mikszáth účastníkov, aby sa pokojne rozišli domov, pretože konečne videli šťastného človeka. No nebolo to celkom tak – pretože už cítil, že jeho doba zaniká a strieda ju neistota nastávajúcich pomerov. Umrel náhle o dva týždne neskôr.

Spolu s Mórom Jokaim sa stal najprekladanejším maďarským spisovateľom, ktorého diela sú dostupné takmer vo všetkých európskych jazykoch. Dopoviem – robí teda Slovensku dosť slušnú reklamu.

Nepravdepodobne pravdivý príbeh

O románe Posledný hradný pán Mikszáth s obľubou vyhlasoval, že všetko, čo v ňom znie nepravdepodobne, je pravda. Odvolával sa na svedectvo svojho priateľa, poslanca, grófa Karola Pongrácza, potomka hlavnej postavy, ktorá nie je fiktívna, hoci tak pôsobí – Štefana Pongrácza (1835 – 1886).

Príbeh sa odohráva niekedy v devätnástom storočí na hornom Považí. Posledný nededzský hradný pán Štefan Pongrácz je excentrický a výstredný starší muž. Svoj zámok zariadil v stredovekom štýle, jeho sluhovia musia chodiť v dobových kostýmoch a brnení, odmieta sa zmieriť s modernou dobou. Toto presvedčenie mu však často kazí praktickosť Slovákov z grófskeho okolia.

Tvrdošijne sa odmieta oženiť, no jedného dňa nakoniec podľahne presviedčaniu šľachtických známych („Kým niet ženy v dome, nemôžeme tam ani my ísť so svojimi ženami…!“) a začne zháňať hradnú paniu. Nechce sa mu však hľadať pridlho, tak teda vykúpi od majiteľa obstarožného cirkusu krásnu akrobatku donnu Estellu.

Ale potom sa do toho pripletie mladý barón Behenczi, chudobný ako kostolná myš, ale zato až priveľmi odvážny.

V jeden deň vyškrabala slúžka Ružiaková drevenou lyžicou z hrnca posledné zvyšky masti, keď piekla posledné holúbä. Potom si zastala pred pánov barónov, slávnostne si odopla zásteru a opýtala sa:

„Tak, a zajtra čo budeme jesť?“

„To vy viete, Ružiaková. Nuž a čo je ešte?“

„Na varenie nič.“

„A na pečenie?“ opýtal sa barón Pavol.

„Tu tento čížik!“ posmešne odpovedala Ružiaková a ukázala na malú drevenú klietku, v ktorej kvačal chudý vtáčik. „Niet tu už iného živého zvieraťa. Veď aj naša mačka, tá sivuľa odvandrovala, nevydržala ďalej hladovať, podobrala sa chudinka ta preč. Škoda jej, lebo prinajhoršom sa aj tá dala zjesť.“

Na Bystricu!

Barón Behenczi sa na obede u Pongrácza snaží Estellu odlákať. Tá s ním ujde do Bystrice. Štefan Pongrácz sa, ako správny stredoveký šľachtic, rozhodne pomstiť urážku na cti a usporiadať vojenskú výpravu proti mestu – s niekoľkými sluhami, panošmi a kuchárom, v plnej zbroji. Bystrica ani len netušila, čo jej hrozilo, a autor poznamenáva, že sa to možno dozvie až z jeho knihy.

Kozákov vystrieda osem tarasníc na malých kolieskach. Ťahajú ich drobné horské koníky, na každom kanóne sedí beskydský zbojník s fajkou medzi zubami. Zdá sa, že to patrí k delostreleckej uniforme. Ozýva sa samopašný výskot, spev, vrava a smiech.

Jeden pešiak (lebo za kanónmi pochodujú pešiaci) zazrel žabu v priekope, prepichol ju kopijou a z plného hrdla kričal:

„Prvý mŕtvy, prvý mŕtvy!“

Keď „vojsko“ tiahne cez Žilinu, starosta sa spolu s grófovými príbuznými rozhodne konať – nie preto, že by sa bál, ale tuší, že Štefan Pongrácz po tomto dobrodružstve istotne poputuje do blázinca – posiela mu teda, menom vymyslenej delegácie z Bystrice, ako rukojemníčku krásnu devu Apolku. Po niekoľkých ďalších príbehových zákrutách sa výprava skončí hodovaním a gróf Štefan Pongrácz IV. de Starhrad a Svätý Mikuláš konečne pochopí, že svet je predsa len iný, ako si vysníval. Preto urobí vážne rozhodnutie.

Gróf Pongrácz chcel byť pochovaný sediac na svojej slávnej čiernej kobyle menom Waterloo. Kálmána Mikszátha pochovali ako slávneho spisovateľa so všetkými poctami na najvýznamnejšom budapeštianskom cintoríne Kerepesi. Odišiel v máji 1910 spolu so starými časmi. Novej dobe s jej nepokojom, národnostným napätím a Veľkou vojnou by už pravdepodobne veľmi nerozumel.

Z jeho diela najlepšie poznáme brilantnú komédiu Dáždnik svätého Petra, najmä vďaka filmu z roku 1958, v ktorom hrali Karol Machata a Mari Töröcsik. Kniha Obliehanie Bystrice bola dvakrát sfilmovaná v Maďarsku, raz ako klasický film (1948), druhýkrát ako televízny seriál (1976), operu podľa tohto Mikszátovho románu uviedol v roku 1983 slovenský skladateľ Ján Cikker – ibaže málokto o tom vie. Škoda by bolo zabudnúť na Posledného hradného pána.