Denník N

Odboj tu bol už pred Povstaním: študenti tlačili letáky, olejovou farbou zatierali hákové kríže

Cyklostylom vytlačený odbojový leták.
Cyklostylom vytlačený odbojový leták.

Aj vinou komunistického výkladu Povstania sa dlho nehovorilo o odboji, ktorý viedli demokraticky zmýšľajúci ľudia. No bol tu už roky pred Povstaním a mnohí naň doplatili životom alebo slobodou.

Do odboja proti nacizmu išli s presvedčením, cyklostylom, olejovou farbou či aktovkou – ešte skôr, než vypuklo Slovenské národné povstanie. O demokratických ideáloch a demokratickej zložke odboja sa na rozdiel od tej komunistickej štyri desaťročia mlčalo.

„Hitler je vrah“, „Smrť fašizmu“, „Tiso-Tuka jedna ruka“ a „Slováci, do boja“. Bolo krátko pred 14. marcom 1943, štyri roky po vyhlásení samostatného Slovenského štátu z vôle Hitlera, keď sa bratislavské električky zaplnili nálepkami s týmito odkazmi.

Po meste sa navyše šírili vo veľkom letáky proti Nemcom aj politike ľudákov. Už v ten večer pozatýkala Ústredňa štátnej bezpečnosti, tajná služba Slovenského štátu, takmer päť desiatok študentov z bratislavských vysokých a stredných škôl, ktorých podozrievala z toho, že stoja za touto odbojovou akciou proti ľudáckemu režimu. A hneď ich začala vyšetrovať. Boli medzi nimi aj mladý medik Bohumil Chmelík či Ernest Caban.

Ďalšie desiatky ich spolužiakov sa však v ten istý večer zišli pred bratislavským policajným riaditeľstvom a žiadali ich prepustenie. Aj o tejto – dnes takmer zabudnutej – odbojovej akcii študentov proti ľudáckemu režimu písal vo svojej knihe Vysokoškolský strážny oddiel Július Chovan. Jeden z neskorších veliteľov rovnomennej jednotky, ktorá sprevádzala generálov Goliana a Viesta až do posledných chvíľ, sa stal po vojne zrejme prvým kronikárom odbojových akcií proti nacizmu aj proti ľudáckemu režimu. Akcií, ktoré sa odohrali ešte pred vypuknutím Povstania.

A hoci, ako Chovan píše vo svojej knižke, ľudácky režim zadržaných študentov po tejto ich protestnej akcii v roku 1943 čoskoro prepustil, atmosféra v slovenskej spoločnosti už zostala napätá. A stále sa stupňovali aj prejavy odporu – prvé sa začali objavovať už krátko po tom, ako Hitler rozbil Československú republiku.

List, ktorý nenašiel adresáta

„Boli sme štyria bratia, ja som bol z nich najmladší a vychovaní sme boli v Brezovej pod Bradlom, v Štefánikovom duchu,“ začína 95-ročný profesor medicíny Martin Janec svoje rozprávanie o tom, ako sa dostal do odboja. Dnes je to posledný žijúci člen prvej demokratickej organizácie Obrana národa. Ako študent patril k jej najmladším spolupracovníkom. Založili ju krátko po rozbití republiky o generáciu starší ľudia – bývalí československí legionári.

A práve protest bývalých legionárov proti rozbitiu mladej republiky, za ktorú kedysi bojovali, považujú historici aj za prvý prejav odporu a nesúhlasu s udalosťami, ktoré s čoskoro odohrali.

„Kladieme Vám na srdce, aby ste nezneuctili slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov na čele s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom,“ písali v protestnom liste, ktorý poslali československí legionári 14. marca 1939 poslancom slovenskému snemu. Bolo to len krátko predtým, ako mali v sneme hlasovať o vytvorení nového štátu.

Podpísali ho narýchlo štrnásti Slováci, ktorí slúžili v československých légiách – známi spisovatelia Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, ktorý sa neskôr zapísal do literatúry výraznou protifašistickou tvorbou, ale aj generál Anton Malár, neskorší veliteľ povstania, generál Rudolf Viest či architekt legendárnej Metropolky Juraj Tvarožek, ktorý sa stal neskôr jednou z kľúčových osobností demokratického odboja.

„V liste ich žiadali, aby nerozbíjali republiku a nevyhlasovali nový štát z vôle Hitlera. A rovnako, aby nenechali napospas osudu Čechov, s ktorými 20 rokov tvorili spoločnú krajinu,“ vysvetľuje synovec Juraja Tvarožka, dnes 91-ročný Branislav Tvarožek, ktorý sa tiež neskôr zapojil do odboja.

Starí legionári boli presvedčení, že ak by kedysi neprišla prvá Československá republika, nezachoval by sa ani slovenský národ a ani ten by v ťažkých časoch nemal opustiť svojho dovtedajšieho priateľa.

Ich list si však v atmosfére vtedajšej doby nenašiel svojho adresáta.

Branislav Tvarožek. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pomoc utečencom

„Rok 1939 bol pre nás smutný. Žili sme vtedy v Bratislave pri Tehelnom poli. Keď Čechov dávali do protektorátu, muselo sa zo Slovenského štátu vysťahovať obrovské množstvo našich susedov, priateľov. Na Robotníckej ulici smerom na Českú bol jeden veľký plot. Na ňom bolo napísané: ‚Čech, luterán a Žid – to je jeden hyd‘. A to vám hovorím preto, aby ste videli dobu, v akej sme žili a v akej sme boli odhodlaní čo najviac pomáhať,“ spomína na tie časy Martin Janec.

Už krátko po rozbití Československa v roku 1939 založili československí legionári prvú odbojovú organizáciu Obrana národa. Na jej vrchu boli elitní dôstojníci, dôležitými spojkami však boli bežní ľudia, ktorí v tom čase veľa riskovali. Tým, že prevádzali a skrývali ľudí, ktorým v nacistami okupovanom protektoráte hrozila smrť.

„To bola ilegálna organizácia na podporu ľudí, ktorí boli prenasledovaní. Niektorí sa tu skryli a niektorí išli cez Maďarsko do Juhoslávie a odtiaľ ešte ďalej. Ich cesta bola úplne organizovaná a my sme boli určitou zložkou na tejto ich ceste. Cez našu rodinu prešlo asi osem takýchto dôstojníkov,“ hovorí Martin Janec.

Viacerí však našli tajnú skrýšu na Slovensku. Ako píše vo svojej knihe Július Chovan, bol to aj dr. Fanfulle odsúdený v protektoráte na trest smrti. Dlhý čas ho skrývala na Slovensku a pred smrťou zachránila rodina Martina Janeca.

Okrem medika Martina sa však do jej činnosti zapojili aj iní, píše Chovan. „Prenasledovanie študentov v Čechách pociťovali slovenskí študenti a profesori ako zásah proti vlastným a proti sebe. Preto boli českí študenti-utečenci tak húfne prevádzaní cez slovensko-moravské pohraničie predovšetkým študentmi púchovskými, trenčianskymi, novomestskými, podjavorinskými a v najväčšom množstve bratislavskými. Väčšina prechádzala cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie a do Turecka, mnohí však našli ochranu na Slovensku a viacerých sa podarilo umiestniť priamo na bratislavských vysokých školách – boli to Polc, Poštolka, Zajícová,“ píše.

Z prvých utečencov, ktorí zasa prešli cez Maďarsko a cez Juhosláviu až do Francúzska, sa tvorili počiatky československého zahraničného odboja. Vďaka Obrane národa ušiel z protektorátu napríklad generál Milan Píka s matkou či donedávna posledný parašutista vycvičený vo Veľkej Británii Jaroslav Klemeš.

Martin Janec. Foto N – Tomáš Benedikovič

Do odboja s cyklostylom

No odboj sa rodil postupne aj doma. Po tom, čo Nemci rozbili českú časť Obrany národa a organizácia bola ochromená, vznikli čoskoro ďalšie demokratické odbojové organizácie – Justícia, Demec či Flóra. No okrem nich i mnohé spontánne akcie. Aj o nich píše trenčiansky učiteľ Július Chovan.

V trenčianskom kníhkupectve, ktoré patrilo matke Júliusa a Vladimíra Chovanovcov, sa tajne schádzala skupinka ich študentov zo zrušeného Sokola. Po tom, čo ho ľudácky režim rozpustil a jedinou povolenou organizáciou, v ktorej sa smeli združovať, sa stala Hlinková mládež, tlačili na cyklostyle učitelia Chovanovci so svojimi študentmi protestné letáky. Niektoré povzbudzovali v odpore, iné burcovali proti Nemcom aj ľudáckemu režimu. Letáky roznášali po meste i ďalej.

„V kníhkupectve sa čítajú knihy a noviny, a tak to nikomu nemohlo napadnúť, čo sa tam deje. Pre tento náš odboj to bolo nenápadné miesto,“ spomínal v roku 2013 Miroslav Babiak, jeden zo študentov, ktorí sa tejto činnosti zúčastnili. V letákových akciách však neboli osamelí.

Už v roku 1941 sa v Liptovskom Mikuláši tajne rozširovali letáky s písmenom V – symbolom protihitlerovského boja. Za touto akciou stáli študenti Kamhal a Krivoss, v roku 1942 vydali aj protinacistický leták. „V roku 1943 po skúsenostiach z predchádzajúcich dvoch rokov siahli k veľkej letákovej akcii. Krivoss, Albíny a Kamhal vyhotovili 550 letákov a v spolupráci s ďalšími študentmi – bratmi Galajovcami a Rázusovcami, Klimešom a Mandákom – ich rozniesli po Liptove. Polícia ich zatkla, boli súdení, ale napokon od trestu oslobodení, lebo vzplanulo SNP, do ktorého sa všetci aktívne zapojili,“ píše Július Chovan.

Podobné letákové akcie sa konali aj v Trenčíne či v Novom Meste nad Váhom, kde bol prezradený študent z Bošáce Adam Adamovič. Tomu sa neskôr podarilo ujsť až do Turecka a cez Sýriu, Egypt a Maroko sa dostal do Francúzska a Anglicka a tam do zahraničnej armády. Výsluchy Ústredne štátnej bezpečnosti, tajnej služby Slovenského štátu, zažil v roku 1943 za letákovú akciu aj gymnazista Július Horváth z Kremnice.

Letákové akcie často prerástli aj do pokusu o väčšie činy – aj proti nenávideným Nemcom. Silné protifašistické prostredie bolo v Ružomberku, kde sa už v júni 1939 odohrala spontánna vzbura proti surovým gardistom. Z mesta vtedy vojaci vyhnali gardistov aj príslušníkov Deutsche Partei. Za vzburu padli vysoké tresty pre jej aktérov. Už pri vyšetrovaní sa zastrelil Jozef Kanovský; robotník Jozef Daneš dostal sedem rokov v Leopoldove, kde v roku 1944 zomrel; a Bohumila Charváta vydali slovenské orgány do protektorátu gestapu. Bojový duch tu však pretrvával.

„V Ružomberku bola silná študentská protifašistická skupina. Po menších akciách si v roku 1943 trúfli vhodiť bombu do miestnosti Deutsche Partei. Bomba nevybuchla, ale odbojárov chytili. Vyhodili ich zo všetkých škôl, väznili v Ružomberku, v Ilave, v Bratislave aj v Prešove,“ píše Július Chovan s tým, že všetky podobné prejavy – aj medzi mladými ľuďmi – si mimoriadne citlivo všímalo ministerstvo vnútra.

Cyklostylom vytlačený odbojový leták.

„Alexander Mach sa v roku 1943 otvorene vyhrážal opozičným študentom, ktorí sa opovážia ísť proti režimu, že ich nebude váhať postaviť pred múr na výstrahu. To už boli veľmi ostré slová a mali svoje dôvody. Mach ako minister vnútra vedel o viacerých študentských akciách, ktoré od základu vykyvovali hitlerovsky držaný štát,“ píše Chovan.

Olejovou farbou na hákové kríže

„Bývali sme v internáte na Legionárskej ulici a nebolo nám to jedno, že všade sú hákové kríže a všelijaké nemúdre heslá. Niekoľkokrát sme sa vybrali do mesta a zatierali sme tieto hákové kríže olejovou farbou,“ spomína dnes 91-ročný Branislav Tvarožek na ich prvé, ešte len študentské odbojové akcie. Vtedajší stredoškolák Branislav pochádzal zo starej brezovskej rodiny: jeho otec Eduard bol jedným z kľúčových ľudí Slovenskej obilnej spoločnosti, strýko Tomáš zakladateľom Mestskej sporiteľne a strýko Juraj Tvarožek uznávaným architektom, ktorý sa podpísal aj pod protestný list legionárov. No podobná atmosféra bola aj v škole a na internáte, ktorý navštevoval.

Študenti z tamojšieho gymnázia si už v septembri 1941 založili svoju Všeslovanskú organizáciu, na ktorej čele stál Milan Čapek. Jeho zástupcom bol zasa Milan Jakubec. Dvaja mladíci, ktorí chceli ujsť už na jar v roku 1939 do Francúzska, aby tam bojovali proti Nemcom, ale na ceste do Maďarska ich pri razii zatkli a vrátili domov. Druhý pokus Milana Jakubca bol úspešnejší – vo Veľkej Británii, kam sa dostal, sa stal letcom československej armády. Jeho spolužiaci z internátu zatiaľ bojovali doma svojimi spôsobmi.

„Zišli sme sa spolu takí dosť odbojní chlapci. Otcovia Mira Zamboja a Pavla Zdúta-Šťastného boli legionári; Zdeno Pálka, to bol zase Čech,“ spomína Branislav Tvarožek. Do mesta sa vybrali niekoľkokrát. Olejovou farbou zatierali hákové kríže, písali nápisy proti nacizmu, Hitlerovi, ľudákom či deportáciám židovských obyvateľov, ktoré mladými ľuďmi otriasli. Citlivo vnímali neskôr aj to, keď ich profesora chémie pána Gergelyho, ktorý mal židovský pôvod, udal jeho učiteľský kolega do transportu.

Takto sa mladí študenti vybrali s olejovou farbou do mesta aj v noci 28. októbra 1942, na výročie založenia Československa. „Lenže aj Nemci mali svoje stráže, a tak nás načapali,“ spomínal Branislav Tvarožek. Hoci tí chceli proti nim zakročiť tvrdo, postup zobrali do rúk slovenskí žandári. Štyroch stredoškolákov mesiac vyšetrovali „u dvoch levov“. „Po mesiaci nás prepustili s tým, že sme vylúčení zo všetkých škôl okrem ľudovej, tú sme mali absolvovanú, a tak sme nemohli nič robiť,“ hovorí Tvarožek, ktorý sa stal neskôr – už v Povstaní – príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu generálov Goliana a Viesta.

V decembri ich vzor pri zatieraní hákových krížov nasledovali ďalší spolužiaci – Milan Čapek, Vladimír Pospíšil, Eugen Gerši, Vladimír Rosa, Juraj Rocha a Dušan Viest, synovec neskoršieho veliteľa Slovenského národného povstania Rudolfa Viesta a syn odbojárky Květoslavy Viestovej, zakladateľky odbojovej organizácie Flóra napojenej na Londýn.

Na Flóru bola pred Povstaním napojená aj celá tvarožkovská rodina. Najmä Branislavov strýko Tomáš a bratranec Živodar pomáhali pri operácii Manganese parašutistom Františkovi Bírošovi, Štefanovi Košinovi a Drahomírovi Vaňurovi, ktorých riadila Veľká Británia; na Slovensku sa mali spojiť s naším odbojom. Obaja bratranci – Branislav a Živodar – sa neskôr stretli v Povstaní vo Vysokoškolskom strážnom oddieli, jednotke, ktorá sprevádzala legendárnych generálov až do posledných chvíľ..

Zo zbrojovky s aktovkou

Spojkou sa stali aj študenti zo skupiny trenčianskeho učiteľa Chovana. Ich čin krátko pred Povstaním označuje sám Július Chovan za jeden z kľúčových momentov v odboji. Študenti Miroslav Babiak či Miloš Bobocký, neskorší československý majster sveta v basketbale, ktorý pôsobil ako radista, pomáhali zaistiť zoskok spojky.

Na hrebeni Ploskej vo Veľkej Fatre mal vtedy pristáť styčný dôstojník s Moskvou Michal Pavlovič. Slovák, ktorý s bieloruskými partizánmi bojoval proti Nemecku. Záležalo na tom najmä generálovi Golianovi – s exilovou vládou v Londýne v tom čase už spojenie mali, chýbalo však to s Moskvou a bolo treba skoordinovať postup. Pavlovič sa neskôr stal v Povstaní kľúčovým hráčom; po jeho potlačení ho na bratislavskej Novej dobe zavraždili Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Dnes ho pripomína pamätná tabuľa.

Ako jednu z najdôležitejších akcií odboja ešte pred Povstaním však Chovan vo svojej knihe spomína pašovanie dokumentov z dubnickej zbrojovky, ktorá sa počas druhej svetovej vojny premenovala na Hermann-Göring-Werke a ktorú mali ďalej pod svojím patronátom Nemci. Niekoľkí študenti z trenčianskej skupiny, ktorí v nej v tých časoch brigádovali, sa podujali na vynášanie materiálov zo zbrojovky.

„V tom čase sme ani nevedeli, aké dokumenty tajne nesieme zo zbrojovky v aktovke,“ spomínal v roku 2013 jeden z aktérov, Miroslav Babiak.

Bola to nebezpečná činnosť, pri ktorej človek stále riskoval život. „Doteraz sa nám z celej prísne konšpiratívne organizovanej reťaze podarilo zistiť len Ivana Hlubockého, Svaťa Stuhlíka, Mira Babiaka, Jana Kožehubu, Miloša Sázela, Jozefa Pepicha a Vaška Skálu, ktorého Nemci pri jednej akcii prichytili a po tvrdých výsluchoch popravili,“ píše Chovan s tým, že celá akcia mala obrovský význam.

„Pomocou trenčianskych vysokoškolákov sa počas vojny podarilo získať všetky plány vyrábaných zbraní. Šťastne sme ich cez Bratislavu až po Turecko dodávali našej emigrantskej vláde do Londýna.“

Ani s fašistami, ani s komunistami

Veľká časť mladých ľudí a študentov, ktorí sa (podobne ako Martin Janec či Branislav Tvarožek) už pred Povstaním zapojili do demokratického odboja, sa neskôr stala aj členmi Vysokoškolského strážneho oddielu – špeciálnej jednotky založenej na podnet generála Goliana. „Snaha postaviť sa za spravodlivú vec,“ odpovedá Branislav Tvarožek na otázku, čo bol dôvod ich odbojovej činnosti. Mnohí z nich sa po rozbití Povstania dostali do nemeckých nacistických táborov ako zajatci podobne ako strýko Milana Lasicu Ernest Šmálik.

No a o čosi neskôr čakali viacerých z bývalých príslušníkov Vysokoškolského strážneho oddielu aj komunistické väzenia a vyšetrovačky. Ernesta Šmálika, ktorý sa vrátil z nacistického zajateckého tábora, aj Branislava a Živodara Tvarožkovcov. Po nástupe druhej totality totiž boli viacerí demokraticky zmýšľajúci ľudia opäť v opozícii.

„Keď som sa dostal v roku 1949 do väznice v Leopoldove, bol jej riaditeľom človek, ktorého sme dobre poznali z vyšetrovaní ‚u dvoch levov‘ z roku 1942,“ spomínal Branislav Tvarožek, ktorý dostal päť rokov za to, že na jednu noc poskytol nocľah svojmu bratrancovi Živodarovi. Toho za odbojové pokusy proti druhej totalite najskôr odsúdili na trest smrti, ktorý neskôr zmenili na doživotie; Živodar nakoniec v komunistických väzeniach a jáchymovských lágroch strávil 16 rokov. Dlhé roky sa o demokratickej zložke odboja – pred Povstaním a neskôr aj počas neho – takmer nehovorilo.

„Komunistická strana zneužila Slovenské národné povstanie zahmlením jeho dejín. Veď Povstanie, tak ako odboj pred ním, malo istý smer a cieľ. Tým bola demokracia a sloboda,“ dodáva aj Martin Janec.

List legionárov proti vzniku slovakštátu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Slovenské národné povstanie

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie