Denník N

Kým album, na ktorý nahral gitary, viedol britskú hitparádu, David Kollar improvizoval v Piešťanoch

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keby podobný úspech dosiahol nejaký slovenský športovec, venovali by sa tomu všetky naše médiá.

Stál vonku, opretý o stenu budovy, kde pred chvíľou dohrali, a viditeľne unavený fajčil. Koncert ho vyžmýkal, dal doň maximum. Hrali totiž niečo vyše hodinu a použili jedinú vopred hotovú – dohodnutú pesničku. Všetko ostatné bola improvizácia, voľne improvizovaná hudba, vznikajúca priamo na pódiu, pod rukami dvojice muzikantov, ktorí spolu hrali druhýkrát v živote. To sú situácie, kde neobstojí sebastredná virtuozita ani predvádzanie zvukov – treba sa navzájom veľmi pozorne počúvať a rýchlo reagovať. Žiadna improvizácia na vopred dohodnuté témy, ale komponovanie v reálnom čase, orchestrácia okamžitých nápadov a nálady aj doterajších muzikantských skúseností. Dolovanie zvukov z tradičných nástrojov aj zo škatuliek prevažne netradičnými technikami.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sila bola v tom, že prešovský gitarista David Kollar a takmer o generáciu starší nórsky trumpetista Arve Henriksen boli úplne rovnocennými partnermi. Nadšenie ostrieľanejšieho zahraničného kolegu vôbec nebolo hrané, ale úprimné. Večer v piešťanskej Elektrárni im vyšiel. S voľne improvizovanou hudbou sa to totiž môže naživo aj nepodariť. Niekedy sa hráči viac hľadajú, než sú schopní zelektrizovať seba aj publikum napätím a prekvapivými momentmi. Ak to však vyjde, je to veľké dobrodružstvo pre muzikantov aj pre publikum. Voľná prechádzka nadžánrovým hudobným svetom – pozrite si napríklad, koľko polôh vystriedali David Kollar a Arve Henriksen za desať minút:

V tejto slovensko-nórskej zostave to pekne zafungovalo, dvaja muzikanti sa na seba rýchlo naladili a doťahovali do detailov ambientnejšie zvukové plochy aj expresívnejšie pasáže. Keď už párkrát mali pocit, že sa začínajú opakovať, radšej hudbu zastavili, vďaka čomu sa koncert rozdelil do niekoľkých pesničkových blokov. Slovo pesničky by mohlo byť v úvodzovkách, keby párkrát Arve Henriksen nevyužil okrem trúbky aj svoj hlas.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Atmosféru pekne dotvorila Elektrárňa Piešťany. Krásne zrekonštruovaná industriálna pamiatka, ktorá je ďalšou baštou nekomerčnej kultúry na mape Slovenska. Tento koncert sa v nej nekonal náhodou, ale v spolupráci s festivalom vydavateľstva Hevhetia, ktoré zastupuje aj Davida Kollara. Premiérový večer s nórskym hosťom mal deň predtým, vo štvrtok, v košických Kasárňach/Kulturparku.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na lepšie pochopenie toho, čo vlastne tieto koncerty znamenajú, treba povedať dve veci. Už keď hral Arve Henriksen v Bratislave na festivale Next v roku 2004 so skupinou Supersilent, patril k hviezdam scény voľne improvizovanej hudby. Teraz mohol pokojne odohrať vlastný samostatný blok a predtým si tak maximálne vypočuť úvodný blok slovenského muzikanta (ako to obvykle býva). Ale neurobil to. Hrali spolu, po celý čas.

A tá druhá, azda ešte dôležitejšia vec: už boli prípady, že si slovenskí muzikanti zavolali na svoje albumy/koncerty zahraničné mená. V prípade Davida Kollara to bolo inak. Pozvanie dostal on. Na svoj album si ho zavolal anglický hudobník Steven Wilson, známy najmä vďaka skupine Porcupine Tree. Alternatívna scéna spravidla nie je masovou záležitosťou, ale okamžite po vydaní sa Wilsonov album dostal na prvé miesto britskej hitparády, kde predbehol napríklad Eda Sheerana aj výberovku k výročiu Elvisa Presleyho. Momentálne je tretí v poradí a v rozhovoroch pre britské médiá Wilson vychvaľuje mladého Slováka, ktorý sa najvýraznejšie prejavil v tejto skladbe:

Hudba nie sú žiadne preteky, ale takýto úspech si zaslúži viac než len krátku zmienku. Je príjemné aj dôležité vedieť, že dobré meno Slovensku v zahraničí nerobia len športovci.

Teraz najčítanejšie