Denník N

Fotograf Šymon Kliman: Máme takú temnú históriu, že je to až strašidelné

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Šymon Kliman fotografoval partizánov a zbieral ich príbehy, pretože ich považuje za najdôležitejších v našej histórii. Časť z jeho fotografií a príbehov práve vyšla v magazíne Denníka N.

Šymon Kliman cíti, že o Povstaní a o partizánoch treba začať hovoriť jazykom, ktorému porozumejú aj mladí ľudia. Aj preto fotil a spovedal partizánov a zachytával ich príbehy. Jeho plán je vydať ich knižne, Denník N však dvadsať príbehov partizánov sústredil do magazínu, ktorý si oddnes môžete kúpiť v stánkoch.

Prečo sú partizáni dôležití?

Pre mňa sú partizáni najsilnejším momentom v našej histórii. Je to moment, keď sme sa ako národ zjednotili, postavili sa fašizmu a vďaka tomu sme neprehrali vojnu. Nemuseli sme potom až tak trpieť za to, čo sa tu dialo, keď sa klérofašistické Slovensko pridalo k Hitlerovi a posielalo slovenských vojakov bojovať na východ s Nemcami. Partizáni sú ešte stále tu, sú živí a veľa z nich si ešte pamätá. To je historický dôvod a druhý dôvod je ľudský. Komunizmus si tak trochu partizánov natrel na chleba a pomazal ich, je teda dôležité sa s nimi stretávať a znova ich spoznať a pozrieť sa na nich novým pohľadom. Neviem, či sa mi to v mojom projekte podarilo, ale je to dôležité.

Ako vznikol nápad nafotiť ich a urobiť s nimi rozhovory?

Nápad vznikol práve tak, ako som povedal. Na Slovensku sa o druhej svetovej vojne veľmi zle učí a ani ja, keď som bol mladší, hoci ma história vždy zaujímala, som nad tým nikdy neuvažoval viac do hĺbky. Neuvedomoval som si, že tí ľudia, čo bojovali, sú stále tu. To, že naše pridanie sa k Hitlerovi bola strašná vec, to v škole nikdy tak jasne nezaznelo. Potom som bol raz niekde v cudzine a komusi som povedal, že som Slovák. On mi na to povedal: „Ty si Slovák? Vy ste boli ku*vy fašistické.Vy ste sa dobrovoľne pridali na Hitlerovu stranu.“ Až vtedy som si uvedomil, že sme tú vojnu neprehrali práve vďaka týmto našim partizánom.

Ich fotky ste lepili po mestách na veľké plochy tak, aby ich všetci videli. Prečo?

Som vyštudovaný fotograf a vyrastal som v galériách a na výstavách. Do galérií chodí istá skupina ľudí. Chcel som, aby táto téma oslovila širšiu skupinu ľudí. Ulica je istým spôsobom tiež galéria. Je tu Most SNP, ktorý mal zmenený názov na Nový most. Sú to úžasné plochy, ktoré sú chránené pred dažďom a slnkom. Piliere Mosta SNP sú na to ideálne. Chcel som tváre partizánov sprístupniť verejnosti, aby boli rozpoznateľní.

Bol to pre vás úspešný projekt?

Fotky pod mostom vydržali napodiv veľmi dlho bez vážnejšieho poškodenia. To je na ulici úspech. Potešilo ma, že mi zavolal poslanec mestského zastupiteľstva a na základe mojich fotiek pripravil materiál, ktorý poslanci vzápätí odhlasovali, že sa ten most opäť premenoval na Most SNP. Urobil som k tomu aj streetartovú vernisáž, na ktorú však prišlo viac cudzincov ako Slovákov. Okrem toho to bolo aj všade inde, napríklad v Prahe a v Košiciach, a ja si myslím, že to splnilo svoj účel. Ľudia si čítali príbehy tých ľudí.

Partizán Vladimír Babnič. Foto – Šymon Kliman

S koľkými partizánmi ste sa rozprávali?

Zatiaľ ich bolo asi okolo päťdesiat až sedemdesiat, ale ešte stále je dosť takých, s ktorými som sa nerozprával.

Viete, ktorý z nich bol prvý a aký bol jeho príbeh?

Ťažká otázka. Prvý, na ktorého si spomeniem, bol asi Vladimír Babnič. Bojoval v Povstaní, ale aj potom v roku 1968 vysielali z utajenej rádiostanice niekde pri Primaciálnom námestí. Keď prišli vojská Varšavskej zmluvy, tak obsadili všetky veľké rádiá, no o tomto malom nevedeli. A oni z neho ešte tri dni vysielali, pokým sa nedozvedeli aj on nich. Bol to zaujímavý a veľmi bystrý človek. Potom si spomínam ešte na Samuela Barana, ale to je iný príbeh. Ja som tie rozhovory robil tak, že som si na ne vyčlenil deň a za ten deň som urobil dva až tri rozhovory.

Ako prebiehali rozhovory?

Niektoré trvali hodinu, niektoré tri. S tými ľuďmi si často musíte posedieť a baviť sa aj o úplne iných veciach. Pri fotení je to náročné. Zvolil som formát, kde používam veľký negatív a starú technológiu, pretože si myslím, že je to téma, ktorá si zaslúži vážnosť. S tým fotoaparátom sa musím dostať blízko k tvári, je vo výške očí a oči sú na týchto fotkách základ. Myslím si, že na spomienkach je veľa nánosov života a sú zmodifikované. Nedávno som robil rozhovor s dvoma partizánmi naraz a bolo zaujímavé, ako si obaja pamätali na rovnaké udalosti úplne inak. Ale strach a emócie z toho, že museli utekať pred Nemcami a tí ich chytili, tie sú vždy rovnaké. Ako sa hovorí, emócie sa zrkadlia v očiach.

Ako ste postupovali pri fotení a spovedaní?

Najprv som postavil foťák pred tvár a začal som rozhovor. Chcel som zachytiť moment, keď si spomenú na niečo emotívne. To sa mi však po čase ukázalo z praktického dôvodu ako veľmi zložité. Oni ma cez foťák nevideli, a keď som sa ich niečo pýtal, tak vykúkali zo záberu. Na druhej strane bolo super, keď sme sa už dostávali do spomienok a videl som, ako sa im začínajú lesknúť oči. Bolo to o detaile a bolo to veľmi náročné. Teraz to už robím tak, že najprv spravím rozhovor a potom ich odfotím.

Nebol problém, že človek sa pred fotoaparátom nedokáže vždy tváriť prirodzenie a ešte k tomu aj rozprávať? 

Áno, hlavne keď som im ho položil až pred oči. To nebolo, ako keď sa fotíte niekde v ateliéri – tu mali fotoaparát len centimetre od hlavy. A ten fotoaparát je obrovský.

Vaše rozhovory neboli ako rozhovory historika alebo pamätníka. Čo je podstata vašich rozhovorov a fotografií?

Nie som historik. Pre mňa sú zaujímavé iné otázky, napríklad ako sa dá zvyknúť na to, keď vidím umierať človeka. Keby sme my teraz videli umierať človeka na ulici, máme ujmu do konca života. Boli by sme hotoví. Partizáni to videli veľmi často. Hovoria mi príbehy, že s niekým jedli, a zrazu toho druhého trafila guľka, alebo že spali vedľa kamaráta a zrazu výstrely a kamarát sa už nezobudil. Tie príbehy sú niekedy také strašné, že nepatria na svetlo sveta. Ako sa dá na toto zvyknúť? Z rozhovorov vyplynulo, že keď sa to deje, tak to musíte všetko zvládnuť a aj to zvládnete, lebo to tak je. A jedna vec je vidieť zomierať, druhá je zastreliť. Jeden pán mi vravel, že nebol problém zabiť, ale žiť s tým potom. Ja si to neviem ani predstaviť. Facebook je toho plný, ale realita je úplne inde.

Študovali ste si niečo odborné predtým, ako ste začali fotiť a robiť rozhovory?

Študoval som si hlavne fotografické materiály. Snažil som sa do toho dostať, ale že by sa zo mňa stal odborník na históriu, to nie. Skôr ma zaujímali príbehy iných hrdinov vojny. Gabčík s Kubišom, Vrba a Wetzler – to je množstvo zaujímavých ľudských príbehov.

Ktorý z príbehov bol pre vás najtvrdší?

Je veľa takých, ktoré by mali ostať nenapísané a na ktoré by sa malo zabudnúť. Vojna bola strašná, to sa vie a viac netreba. Pre mňa je dôležité to opísať a priblížiť emócie. Mal som rozhovor s jednou paňou, ktorá prežila vypálenie Kľaku. Mala vtedy trinásť rokov. Keď už vyšla z horiaceho domu, práve prestali strieľať. Prežila. Ale čo bolo potom – nemohli nikam ísť, nikto ich nechcel schovať, lebo sa báli, že ich budú považovať za partizánov. Oni potom blúdili lesom a zimou – a toto zažije trinásť- či štrnásťročný človek. Je okolo toho veľmi veľa hrôzostrašných detailov, ale o nich fakt netreba hovoriť.

Účastníčka SNP Marta Eisenhutová. Foto – Šymon Kliman

Nie je škoda nepovedať všetky tie príbehy?

Mám taký ľudský pocit, že sa to nemá hovoriť. Sú isté veci, ktoré netreba vyťahovať na povrch.

A čo treba šíriť?

Pre mňa je dôležité baviť sa o tom, ako si človek prejde týmto peklom a hrôzou, ako funguje po vojne. Mnohí stále hovoria, že sa im o tom sníva. Iní zas, že boli úplne zdivení, nevedeli fungovať normálne, stále boli v strehu a strhli sa zakaždým, keď sa dialo niečo nezvyčajné. Napríklad: partizán ako šestnásťročný chlapec zaspal na stráži, čo sa rovná guľke do hlavy. Našli ho, no nezabili, lebo však mal šestnásť rokov, ale videli, že to nezvláda, a tak mu zobrali pušku a poslali ho domov. Samozrejme, že ho hneď zabásli; našťastie ho niekto z basy vyslobodil, myslím, že rakúsky vojak. To sú príbehy.

To bol príbeh so šťastným koncom.

Alebo je iný príbeh – viete, že pod sedačkou je schovaný Žid a na sedačke sedí nemecký oficír. Vidíte, že rodina sa snaží tváriť, že je všetko v pohode, ale nie je – všetci sú nervózni. To sa reálne stalo. A bolo ich takých veľa. Alebo ako prežiť zimu v lesoch? To je pre mňa zaujímavé. Tri mesiace sa neprezlečiete, celý čas vás žerú vši. Ako chodíte na záchod? Čo vlastne jete? Ako sa to dá mentálne vydržať? To sú otázky, čo ma zaujímajú.

Čo vám osobne dali rozhovory s týmito ľuďmi?

Je to hlavne veľa detailov. Každý príbeh je úplne iný, miesta príbehov sa líšia, okolnosti sú iné. Zistenia, že v tej dedine som sa mohol schovať, lebo tá bola protestantská, a v druhej nie, lebo tá bola katolícka. Česť výnimkám, ale v tých protestantských dedinách to bolo predsa len bezpečnejšie. To mi dovtedy vôbec nenapadlo. Alebo napríklad väčšina mladých bola povolaná štátom na vojnu do oficiálnej armády bojovať na východný front a tu ostali tí úplne najmladší a tí najstarší a ešte úradníci a Židia, ktorých bolo v Povstaní veľa. Podkarpatská Rus, Maďarmi zabraté územia. Tu žili Slováci, čo sa zrazu ocitli v Maďarsku. Mladí chalani si povedali, že idú pomôcť. Keď sa snažili prekročiť hranicu, chytili ich Rusi, stali sa z nich utečenci a hybaj do gulagu v šestnástich rokoch. Potom, keď sa sformovala československá armáda, tak z gulagu išli na front. Zrazu o tej dobe uvažujete úplne inak. Vďaka tomu to bol pre mňa veľmi obohacujúci projekt.

Prinieslo vám to nejaké zásadné poznanie?

Poviem to asi trošku bizarne, ale stretnutie so smrťou je veľmi obohacujúce. Tým, že ľudia vo všeobecnosti zažijú takéto ťažké situácie, mení to ich život a charakter. A väčšinou k lepšiemu. Toto je veľmi zaujímavá vec a tomu by som sa chcel v budúcnosti venovať.

Aké sú spoločné črty tých príbehov?

Vši. Tie mal každý. Jeden partizán mi hovoril, že keď sa skončila vojna, ľudia sa pýtali, kto vyhral. A on im vravel, že my sme vyhrali, lebo sme prežili, a vyhrali aj vši, lebo tie sa nažrali zo všetkých najviac. A možno ešte tá ilúzia pred začiatkom Povstania, že idem bojovať a byť hrdinom. Potom príde studená sprcha a vytriezvenie. Veľa príbehov je takých, že tí ľudia poriadne ani nebojovali. Ale sú aj takí, ktorí boli v jednom kuse na fronte a tlačili Nemcov. Veľmi časté sú tiež šťastné životné náhody. Guľka trafila toho vedľa a ja som to prežil. Mal som fľašku s vodou, guľka trafila práve do nej a ja som prežil. Mal som zlý pocit, tak som sa presunul na iné miesto a vďaka tomu som prežil. Zaujímavé je aj sledovať, ako rôzne sa s týmito skúsenosťami vyrovnávajú. Niekto to v sebe pochová a nehovorí, ako to v ňom zatvrdne, a má úplne kamennú tvár. Iným sa spomienky vrátia a rozochvejú sa alebo sa rozplačú.

Aký bude ďalší osud fotografií a rozhovorov?

Momentálne trpím tým, že mnohí pamätníci už umreli a nestihol som sa s nimi porozprávať. To mi je veľmi ľúto. Určite by som chcel ísť aj do Česka, kde sú partizáni veľmi dobre evidovaní. Dúfam, že sa mi podarí spraviť knihu. Idea bola taká, že títo moji partizáni sú vlastne takí anonymní hrdinovia a ich príbehy by som chcel poskladať s príbehmi tých zásadných hrdinov a postáv Povstania, ktorých je tiež veľmi veľa. Ale na tom by mal pracovať aj nejaký historik.

Partizán Otto Šimko. Foto – Šymon Kliman

Viete si predstaviť, že by ste raz museli žiť partizánsky život?

Veľmi veľa som o tom rozmýšľal, no ani ja sám si na to neviem odpovedať. Keď počúvam tie príbehy, tak si myslím, že ak by prišla situácia, keď by to bolo reálne, tak by na prvom mieste bola záchrana rodiny. Zamýšľam sa nad tým, hlavne keď sledujem, čo sa deje v Rusku, na Ukrajine a všade po svete; doba je teraz napätá.

Myslíte si, že je reálne, že by ste sa raz museli stať partizánom?

Pri väčšine vojen v minulosti, napríklad pri tých na Balkáne alebo pri prvej svetovej vojne, existovalo najprv napätie a až potom prišiel moment, ktorý to všetko spustil. Tak to bolo aj so Židmi. Len tí, čo boli možno inteligentnejší alebo len vystrašenejší, ušli do Ameriky ešte pred vojnou, no ostatní si hovorili, že veď to sa nemôže nikdy stať, sme predsa ľudia. Aj teraz stúpa napätie a ja sám uvažujem, čo sa bude diať. Mama mi vždy povie, že to mám riešiť, až keď to príde. Asi má pravdu. Myslím si, že dnes by už také povstanie vyzeralo úplne inak. Čítal som, že taká vojna, ako sme ju poznali, už asi nikdy nebude. Taký spôsob vojny je finančne a ľudsky veľmi náročný. Vojna skôr bude informačná a peňažná, pôjde skôr o vplyv a o strategické miesta.

To tu máme v podstate už teraz.

Áno, všetci tí trollovia a hackeri na internete a na sociálnych sieťach, množstvo poloprávd. To je vlastne dnešná vojna a my by sme s tým mali niečo robiť. Byť partizánmi! Našťastie, sú perfektní novinári, diskutéri, rôzne projekty, ktoré sa snažia bojovať proti trollom a polopravdám. Ja nie som taký argumentačný typ na Facebooku, priznám sa, že mi to nejde.

Vlastnú históriu si ľudia deformujú, prispôsobujú a upravujú tak, ako sa im v danej chvíli hodí. Aká je história partizánov u nás?

To je práve tá zásadná vec na Slovensku. Opäť bolo v Aréne predstavenie, ktoré sa volalo Povstanie. Pracovalo na ňom viac spisovateľov a bolo to veľmi silné. Pavel Kohout napísal posledný obraz hry a v ňom to bolo možno až príliš satiricky spracované, ale ideovo to bolo úžasné. Bol to príbeh maturanta, ktorý si vytiahne otázku o Povstaní, no nič nevedel, a tak mu komisia začala radiť a dopadlo to tak, že sa komisia rozhádala, lebo mal na to každý iný názor. Takto to na Slovensku, bohužiaľ, naozaj je.

Čím to je?

Podľa mňa je asi najzásadnejšie to, že Slováci nikdy netrpeli za to, že si na začiatku vojny vybrali zlú stranu. Mnohí mohli po vojne len prezliecť kabát a fungovať ďalej. Na Slovensku bolo v tom období vlastne dobre, vyrábali sa zbrane, nafta pre Nemecko. Čechov a Židov odviezli, bola práca. V školách sa o tom neučí dobre. Ako si má študent vybrať, keď to jeden učí tak a druhý inak a Facebook vraví ešte niečo úplne iné. Pán Kohout to v hre veľmi dobre vystihol. Keď som lepil fotografie partizánov na veľké plochy, pripojil som k nim aj text, ktorý sa pýtal, „ako dlho bude trvať, kým si národ bez pamäti začne pamätať“.

Dostáva sa partizánom patričnej vďaky a úcty?

Keď sa s nimi stretávate a rozprávate sa s nimi, tak nadobudnete pocit, že by si zaslúžili viac. Úplne by stačilo niečo také, čo majú v Česku. Tam je pán, ktorý má všetkých veteránov na starosti, v každom okrese je pracovník, ktorý im aspoň raz za mesiac zavolá. Je ich tam pritom viac ako u nás. A tých, ktorí ešte vládzu, tak ich zoberú do lietadla, priletia do Košíc a idú spolu na Duklu klásť vence. Česká armáda fakt zoberie armádne lietadlo a vezme ich, lebo vedia, že im to urobí dobre. Dedkovia sa potrebujú porozprávať, vymeniť si pocity a vypadnúť zo stereotypu. U nás je tiež niečo také, ale nemá to takú podporu. Stačilo by málo a pomohlo by im to.

Za komunizmu sa na Povstanie pozeralo inak.

Áno, veľkú úlohu zohralo to, že počas Povstania prišli Rusi. Povstalci boli rozdelení do jednotiek, kde bojovali mladí chlapci, ktorí nikdy predtým nedržali zbraň a nikoho nezabili. A keď prišiel skúsený ruský vojak, ktorý zrazu vedel, ako sa čo robí, tak sa naňho pozerali ako na vzor. Bez nich by Povstanie nebolo Povstaním – k nim sa vzhliadalo. Po vojne aj medzi povstalcami prišlo k čistkám. Tí, čo bojovali na východe, boli velebení; tých, čo bojovali na západe, zatvárali. Myslím si, že komunizmus Povstanie sprznil, i keď sa o ňom hovorilo určite viac ako dnes. Napríklad generácia mojich rodičov o Povstaní nechce veľmi počuť. Bola to pre nich komunistická propaganda.

A čo mladí?

Zväz protifašistických bojovníkov vydáva časopis Bojovník pre svojich členov, pamätníci si tam uverejňujú svoje články a spomienky, s nimi to však zomrie. Chýba tu chuť mladých pozrieť sa na veci inak. O to sa snažím aj ja ako mladý človek. Deje sa to, no vo veľmi malej forme. Preto teraz rozmýšľam, že by som mal chodiť na debaty s mladými študentmi. Hovoriť s nimi o príbehoch partizánov iným spôsobom: napríklad im porozprávať, ako vojak väznil ženu a povedal jej, nech sa s ním vyspí, lebo ju aj tak zajtra zastrelia. Treba nájsť cestu, ako hovoriť s mladými ľuďmi.

Partizán Vojtech Záhorský. Foto – Šymon Kliman

Dá sa jazykom mladých rozprávať o minulosti a o partizánoch?

Premýšľal som nad tým, podľa mňa sa to dá. Zásadná vec je zaujať. Napríklad tak, že im budem rozprávať príbehy, ukážem im fotky a poviem im, čo ten-ktorý človek zažil a ako sa to dialo. Napríklad ako vie chlap zastreliť človeka, ale keď má potom zastreliť srnku, tak s tým má problém a nechá ju utiecť. To je tá najpoetickejšia vec. Alebo príbeh, ako sa asi dvesto vojakov na Krížnej ukrývalo pred nacistami v chate, v lejaku a v hroznej zime. Ako si tak medzi sebou hovorili, že ak tam dnes prídu Nemci, tak to bude masaker, jeden z nich navrhol, aby odišli z chaty preč. Postavili sa, vyšli von, a keď už boli pár stoviek metrov od chaty, spustila sa zrazu paľba. Naozaj to bol neskutočný masaker, len pár z nich sa zachránilo.

Fotiť a spovedať partizánov ste začali ešte dávno predtým, než sa na vrcholovú scénu dostal Marian Kotleba. Ten v posledných voľbách získal vysokú podporu aj v dedinách, ktoré boli vypálené práve preto, že v nich prebývali partizáni. Ako vnímate všetky udalosti spojené s Kotlebom?

To je presne to, že sa o tom veľmi zle učí a niť pamäti je akoby prestrihnutá. Ako je možné, že ho v Kľaku volilo vyše dvadsať percent obyvateľov? V dedine, ktorú vypálili slovenskí náckovia! Ako je to možné? Ako je to možné, keď sa tam každý rok kladú vence a pripomínajú si, čo sa stalo? Je to revolta? Podľa mňa je to úplné nepochopenie podstaty veci. Alebo sa pôvodní obyvatelia už odsťahovali a v Kľaku nežijú. Žijú tam mladí, ktorí vidia, že sa v Bratislave kradne, kým doma o nich nikto nemá záujem, ale zrazu prídu dvaja vagabundi v tričkách a povedia, že urobia poriadok. Asi už fakt neveria nikomu, len dvom nabúchaným chlapcom. Že je realita úplne inde a že nič neupracú a kradnú takisto ako tí predtým, to je druhá vec. Raz mi volal partizán z Košíc a hovorí mi roztraseným hlasom: „Pán Kliman, oni sa vrátili! Ja som proti nim bojoval a oni sa vrátili!“

Čo ste mu povedali?

Povedal som mu, že tak to je a že on s tým už nespraví nič – je to na nás mladých. Lebo keď sa nad tým zamyslíme: veď je to banda absolútnych „šuflikárov“. Stačí jeden šikovný človek a na sociálnych sieťach ich jedného po druhom dáva do laty. Oni robia jednu chybu za druhou. A to, že vyšliapu na nesprávny Kriváň, je len tá najmenšia z chýb. No aj vďaka nim vidíme nefunkčnosť systému. Ako je možné, že človek, ktorý sa priznáva k fašizmu, je zrazu v parlamente? Veď je to protizákonné. Všetkým všetko prejde. To je systém, ktorý nastavil Vladimír Mečiar. My máme takú temnú históriu, že je to až strašidelné.

Ako to myslíte?

Po Československu prišlo klérofašistické Slovensko, hneď nato komunizmus a okupácia, a keď sa skončili, prišiel mečiarizmus. Kde chceme nájsť svetlý ostrov? Práve v tom Povstaní a možno ešte v 60. rokoch za Dubčeka. To všetko zlé akoby sme si preniesli aj do dnešných dní a máme pocit, že nič nefunguje. Ale predsa len tu máme veci, ako je festival Pohoda, Eset alebo aj naša Cvernovka. Aj z toho hnoja dokážu vykvitnúť pekné veci.

Dá sa umením bojovať proti extrémizmu?

Jasne, že dá. Pavka (Pavlína Morháčová – pozn. red.) dostala do schránky noviny Naše Slovensko od Kotlebu a zistila, že nie sú zaregistrované. A tak zdvihne telefón a zaregistruje si časopis Naše Slovensko. Nájdu sa tu ľudia, ktorí vyzbierajú peniaze a vydávajú to isté, má to podobný jazyk, len je to pozitívne. A distribuujú to v Banskej Bystrici s vizuálom Kotlebovho Nášho Slovenska. To je umelecký projekt, ktorý je výborný. Umelci majú v tomto smere dar.

A čo vy?

Vždy som robil skôr sociálne témy a snažil som sa zobrazovať veci inak. Veď už len ukazovať tie pekné veci na Slovensku je tiež bojom proti extrémizmu. Napríklad že Gabčíkovo je pomenované podľa jedného z najväčších slovenských hrdinov. Ale knihu o ňom musel napísať Francúz. Knihu, ktorá sa predáva vo svete a podľa ktorej Američania a Angličania natočili aj film. No v Gabčíkove poriadne ani nevedia, že sa to volá po ňom. V Gabčíkove však nie je ani jedna hlúpa tabuľa a to je vec, ktorú nechápem. Keď ste v Prahe a vidíte tam dostrieľané okno v kostole, kde sa ukrývali, tak máte zimomriavky. Alebo príbeh Vrba a Wetzler. Jednak to, čo sa im podarilo počas vojny, ale aj ich príbeh po vojne: jeden odíde do Ameriky, napíše knihu a stane sa hviezdou, kým druhý ostane na Slovensku, tiež napíše knihu, no pod pseudonymom a požičiava ju v knižnici ako jej pracovník. O tom by sa mal nakrútiť film.

Myslíte si, že Slovensko potrebuje počuť príbehy partizánov?

Potrebujeme novodobých partizánov. Alebo hrdinov. Potrebujeme elity, ku ktorým môžeme vzhliadať. To je tá vec, ktorá môže ľuďom priniesť dobrý pocit. Napríklad náš prezident. To je ten hrdina. Na ňom vidíte, že ho to baví a teší sa z toho, že sa stretáva s ľuďmi a robí si svoju prácu. Potrebujeme ľudí, ktorí majú silu to nakopnúť. Pozitívnych hrdinov.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie