Denník N

Ukladáme si ťa v srdci na dobré i horšie časy. A ďakujeme

Pavel Vilikovský, Martin Porubjak, Tomáš Janovic a Dušan Mitana ©Foto Peter Prochazka
Pavel Vilikovský, Martin Porubjak, Tomáš Janovic a Dušan Mitana ©Foto Peter Prochazka

Na Martina Porubjaka, ktorý zomrel vo veku 70 rokov, spomínajú jeho priatelia a kolegovia.

Bol vždy tam, kde sa niečo nové dialo

Martin Porubjak nás opustil. Nečakane, naozaj prekvapujúco náhle. To nemal vo zvyku. Vždy si zakladal na presnosti, na dodržaní termínu a najmä na dodržaní slova. Bol poriadny. Tak akosi staromódne akurátny, to sa dnes už tak ľahko nevidí. Bol výraznou postavou našej generácie. Iniciatívny, odvážny, ale aj rozvážny a dômyselný. Bol z tých dramaturgov, ktorí tomuto povolaniu vrátili jeho pôvodný význam. Ale to mu nestačilo, nevydržal byť „v tieni“, začal režírovať. V našom divadle, v Štúdiu L+S sa hrala jeho a Hubova inscenácia Kontrabasu 25 rokov, Kumšt Yasminy Rezy sedemnásť rokov, jej ďalšia hra Život na trikrát sa hrá už dvanásť rokov. Martin, náš súputník z Divadla na Korze, bol vždy tam, kde sa niečo dialo, kde niečo nové vznikalo. Aj v časoch takzvanej nemilosti, v 70. a 80. rokoch, sa vždy dokázal nielen napojiť na nové divadelné trendy, ale ich aj inšpirovať. Bol nekompromisný, ale aj láskavý. Česť jeho pamiatke.

Milan Lasica

Ukladám si Ťa v srdci na horšie časy

Človek s tichým, múdrym a dôveryhodným úsmevom. Dokázal ním prehriať každé slovo, každú vetu a láskavo pri tom pozerať do očí. Vždy, keď som sa s Martinom rozprával, sálala z jeho reči múdrosť kníh, umocnená priam hĺbavou čitateľskou atmosférou (nebol to žiaden pohotový sumár vygúglených informácií, ktorým dnes ohurujú svet akísi profesionáli). Všetko, čo rozprával, malo svoj zmysel a zapĺňalo mi svet dobrým pocitom z počutého slova. Zdráham sa porozumieť tomu, prečo ľudia ako Martin musia odrazu odísť do nenávratna, keď miesto po nich ostane bezútešne prázdne.

Milý Martin, zmocňuje sa ma smútok. Smútok za svetom, ktorého si bol takým skvelým zosobnením, svetom, ktorý sa Tvojím odchodom akoby vytrácal do nenávratna. Milý Martin, ukladám si Ťa v srdci na horšie časy a ďakujem.

Ladislav Agnes Snopko

O dvoch smeroch na jednom chodníku

Išli oproti sebe na Kozej ulici. Spoznali sa. Pozerali si do očí. Prešli okolo seba. Maroš sa otočil, aj generál Lorenc sa otočil, vymenili si pohľady a každý šiel svojím smerom. Tie smery boli opačné. Na jednej strane posledný šéf komunistickej tajnej policie, tichý dôchodca, ktorý pomáha úspešnej finančnej skupine, a na druhej strane Maroš, divadelník, ktorého poznačil normalizačný režim i mečiarovské peripetie porevolučného Slovenska. Keď mi tú príhodu Maroš rozprával, jemne sa usmieval. Tak odzbrojujúco.

A presne o tom je aj naša súčasnosť. O tých dvoch smeroch na jednom chodníku. Najkrajšie obdobie s Marošom bolo v Divadle SNP Martin, v 80. rokoch. Bol mojím dramaturgom, učiteľom, inšpirátorom. Každá hra, ktorú sme spolu robili, mala silný spoločenský aj ľudský rozmer. Vždy, keď som prišiel z Martina do Bratislavy, prvá cesta nebola k rodine, ale k Martinovi. V malej kuchynke som mu rozprával o skúškach, hovorili sme o inscenačných problémoch a on vždy vedel nájsť cestu zo slepej uličky. Povedal som mu, kedy má prísť, aby si pozrel, čo som urobil, a jeho postrehy posúvali skúšobný proces ďalej.

V tej dobe i pravdivé rozkrytie spletitých vzťahov ľudskej psychiky malo až takmer protištátny rozmer. Zažili sme spolu veľa. Kafkov Proces sme pre Astorku zdramatizovali za týždeň. Zavreli sme sa v zámku Dolná Krupá a každý z nás musel napísať jednu kapitolu za deň. Na obede sme si povedali o problémoch a večer sme prečítali každý svoju scénu a vzájomne sme ich upravovali. Text mal rovnaký štýl. Cítili sme na rovnakej vlnovej dĺžke. V Edinburgu na tlačovej konferencii po predstaveniach Baal a Dotyky a spojenia sa ho, dramaturga a vtedy aj podpredsedu vlády, pýtali škótski novinári, či nehrozí rozpad Československa. Vtedy povedal, že skutočná demokracia môže vyriešiť aj národnostné problémy. V tejto otázke bol trochu idealista. O skutočnú demokraciu stále iba zápasíme. A Maroš to robil prirodzene, bez patetizmu, s ľudskosťou a so šarmom. Dnes je už so svojimi priateľmi tam hore. Tak si s nimi pekne podebatuj, Maroško. Máte na to celú večnosť.

Roman Polák

Bude nám chýbať

Bol to môj spolužiak, o ročník či dva vyššie ako ja. Poznám ho od školy. Je mi strašne smutno a je to veľká škoda, že odišiel zavčasu. Osud si s nami takto zahráva. Včera odišiel Kornel Földvári. To je tá kategória ľudí, ktorých som mal veľmi rád, ktorých som si veľmi vážil, a rád som s nimi bol. Bude nám chýbať.

Milan Kňažko

Nebolo mu jedno, čo a ako píšeme

Keby nebolo Martina Porubjaka, nerobím dnes to, čo robím. To nie je pátos, to je fakt. (Pátos nemal rád a keby som ho tu dal, iste by prevracal očami.) Vyučoval náš ročník hlavný predmet a práve vďaka nemu som zistil, že byť dramaturgom je cool. Bol rozhľadený, mal názor, za ktorým si dokázal v každej dobe stáť, rešpektovali ho v zahraničí. Veľmi si ho vážim za to, že sa s nami dokázal aj pohádať, že mu nebolo jedno, čo a ako píšeme. Mal k nám veľmi otvorený, osobný (keby to nebolo patetické, napísal by som „otcovský“) vzťah. Vždy s nami preberal text, na ktorom práve sám robil, nebál sa ísť pred nami s kožou na trh. Uvádzal nás do divadelných kruhov, odporúčal naše texty v divadlách a časopisoch. V posledných ročníkoch sme už na hodiny chodievali k nemu domov. Bol pre nás prirodzenou autoritou. Vždy, keď sme niečo písali alebo inscenovali, mali sme v hlave otázku: „A čo na to povie Porubjak?“ Za tých päť rokov na škole som si na to tak zvykol, že otázku „A čo na to povie Porubjak?“ mám v hlave stále, a pochybujem, že ju odtiaľ niekedy dostanem.

Daniel Majling

Pánboh zaplať, Martin

Smrťou Martina Porubjaka došlo v mojom živote k veľkej strate, pretože on bol ten bratislavský chlapec, ktorý, keď som prišiel sem do školy, ma okrem tej školy, kde sa o to snažili profesori, učil, obrazne povedané, jesť vidličkou a nožom. Dával mi čítať knižky, o ktorých si myslel, že by som ich potreboval prečítať, prosto ma uvádzal do života, ktorý bol predo mnou. Budem si spomínať na Martina až do konca môjho života len v tom najlepšom. Ja mu ďakujem za veľa. Ešte raz pánboh zaplať, Martin.

Marián Labuda

Bol veľkou bielou figúrou našich životov

Naposledy sme sa videli začiatkom októbra pri habilitačných konaniach na JAMU v Brne. Maroš bol váženým a rešpektovaným členom umeleckej rady. Do neskorých hodín sme si pri víne v spoločnosti brnianskych divadelných akademikov, často jeho generačných súputníkov a celoživotných priateľov, rozprávali historky o českej a slovenskej politike, divadle i o jeho moravských protestantských koreňoch. Bol majstrom epických, doslova celovečerných historiek. Spomenul som svoj nedávny pobyt v Rusku a tému šialených výťahov v ruských hoteloch. Maroš okamžite kontroval príhodou Lasicu a Satinského, ktorých v akomsi moskovskom hoteli výťah vyviezol – namiesto do recepcie – kamsi pod strechu, kde bol svetový zjazd šachových funkcionárov. Na otázku dežurnej (postava vyskytujúca sa len v Rusku – kombinácia vrátnika, dozorcu z gulagu a hajzelbaby), odkiaľ sú, odvetili popravde, že z Českoslovenka, a dežurná ich hneď odviedla za svetovým šachovým prezidentom šachových. Ten sa opýtal: „Čo vám v Československu chýba?“ Pohotový Satinský vraj opáčil: „Nám zúfalo chýbajú biele figúrky!“ Prezident sľúbil, že to hneď vybaví.

Maroš Porubjak odišiel za svojimi moravskými predkami, za Julom Satinským i desiatkami českých priateľov na čele s Václavom Havlom, a ja si uvedomujem, že tých tridsaťpäť rokov, čo sme sa poznali, bol veľkou bielou figúrou našich životov vo svete figúrok čiernych, a ako nám bude chýbať, a že žiadny prezident z tohto pozemského sveta už nevybaví, aby bol medzi nami.

Břetislav Rychlík

Maroš sa tým, ako žil svoj život, postaral o to, aby nám teraz bolo tak smutno, ako nám smutno je. Ako to teda žil!? Čestne. Tí, ktorí aspoň tušia, aký dejinný príbeh, aké dejinné obdobie Marošovi tvorilo životný priestor, sa isto v úcte poklonia pred jeho čistým štítom, ktorý sa mu podarilo uchovať si. Martin, ak to ešte počuješ, tí, ktorí sme ťa poznali, vieme a voláme: „…dokázal si odísť z tejto časti tvojej prítomnosti v bytí s právom na úctu k sebe!“

Martin Porubjak, vďaka svojmu vzdelaniu a mravnej statočnosti jeho hodnotovej škály, chápal súvislosti doby a priestoru, v ktorom sa ocitol. Vedel objavovať, postrehnúť, pomenovať často rafinovane skrytú pravdu a zrozumiteľne formulovať stanoviská k jej prekrúcaniu. Čo však, myslím si, bolo v Porubjakovom príbehu najcennejšie a najstatočnejšie, je, že pociťoval zodpovednosť aj za jej presadenie a rešpektovanie.

Žil kliesniac pravde cestu, súc si, pravdaže, vedomý, že „pravda pravdy“ je v jej neustálom hľadaní a objavovaní jej nekonečnosti. Martin, verím a dúfam, že teraz si už k jej poznaniu bližšie ako my. Myslím, že ty sa nemusíš báť ju, teda pravdu, spoznať, a že Hamletova obava z jej poznania je v tvojom prípade neopodstatnená, totiž, že: „Len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín, / odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia, / nám marí vôľu a káže znášať radšej známe zlá, / než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.“

Verím, že to krásne komplikované si si tu odžil a že z toho zlého si mohol odísť bez obáv, či bez „hrôzy z neznámych končín“, lebo si žil tak, ako si žil. Ďakujem Ti za mnohé, Maroš.

Martin Huba

Teraz najčítanejšie