Denník N

Denník Petra Breinera: Smrť? Smrď!

FOTO - TASR/AP
FOTO – TASR/AP

Správy z onoho sveta sú celkom zriedkavé a nie príliš presvedčivé.

Tento týždeň sa umieralo vo veľkom a ľudia sú trošku zarazení. Nie div, takmer všetci sme vďaka pudu sebazáchovy antropocentristi a smrť nás zaráža. Prinajmenšom.

Zmieriť sa s ňou nevie takmer nikto, aj keď je to jediná udalosť, ktorá je v živote stopercentne nevyhnutná (dal by som aj dane, ale z lesa by sa na mňa vyrútili ozbrojení menejštátnici).

V mierach zarazenosti, smútku, frustrácie, nezmieriteľného žiaľu či dokonca bezbrehého zúfalstva sú dosť presné rozdiely. Od priamych príbuzných a najbližších dlhoročných priateľov cez ľudí, ktorých sme mali radi, a oni nás tiež, ľudí, ktorých sme mali radi bez toho, aby o tom presne vedeli, cez profesijne, religiózne, názorovo či národnostne spriaznených, náhodne stretnuvších až po genocídy tisícov úplne nezaujímavých ľudí niekde ďaleko, o ktorých by sme ani netušili, keby nebolo informačného hluku.

Viem podľa seba, a nehovorte mi, že to nemáte rovnako. Ešte stále som dosť zarazený z dvoch najbližších priateľov, ktorí zomreli pred tromi rokmi v priebehu troch dní. S Petrom Pišťankom som sa rozprával vo štvrtok a zomrel v nedeľu, tak ma zarazilo poriadne. Zarážanie pokračovalo.

Keď to nemecký pilot-samovrah napikoval do Álp, zarazený bol každý, lebo lietame všetci. Verejné žialenie sa špecifikovalo. Operní speváci si zažialili za dvomi opernými sólistami, ktorí tam zahynuli, aj keď o nich dovtedy ani nepočuli. Ostatní žialili všeobecne.

Ide o to, ako veľmi nám to pripomenie našu vlastnú smrteľnosť, nad ktorou neradi premýšľame. Správy z onoho sveta sú celkom zriedkavé a nie príliš presvedčivé. Napriek najpresvedčivejšie deklarovaným vieram sa všetci snažia držať tohto pozemského čuda, ako sa len dá.

Chemikálie v našich mozgoch vyvádzajú podivné veci. Nútia nás zamilovať sa, žrať prášky, zrútiť sa s lietadlom, prípadne vypiť priemyselné riedidlo, ako to urobil Killgore Trout alebo mama Kurta Vonneguta. Ten o tom písal dosť často, dokonca aj žartovne. Málokto to dokáže a málokto dokáže žartovanie o smrti tolerovať. Strach nepustí, a aby sme to nedali najavo, tak sa tvárime urazene, cnostne a majestátne.

A pritom je to ľahké, lebo je to tak, ako Kurt napísal: „Zmysel života? Sme na tomto svete na to, aby sme si poprdkávali dokola.“ Najmä, ak na budúci týždeň v Ženeve vyrobia v hadrónkolajdore čiernu dieru a všetkých nás to do nej vcucne. Sa nedoprdíme.

Komentáre

Teraz najčítanejšie